Zapálila som sviečku a pozerala som na jazero, kde sa to všetko stalo. Deti zostali u mamy. Chcela som byť sama, vrátiť sa, veď to čakanie naňho pred štyrmi rokmi bolo pekné, plné očakávania. Prižmúrila som oči a film v pamäti sa rozbehol. Obývačka, deti sa hrajú a ja pripravujem všetko na slávnostnú večeru. Čakám na muža, ktorý išiel hrať hokej. Väčšinou bol presný, ale vtedy meškal a ani nezavolal. Volám ja, neberie telefón. Ani druhý raz. Volám jeho kamarátovi. Aj ten je „hluchý“. Predstavujem si, ako chlapi náruživo naháňajú puk po jazere, ktoré zamrzne vždy, len čo trochu zosilnejú mrazy. Neraz sme sa tam všetci spolu korčuľovali. Volám opäť, ale Miro aj jeho kamarát telefón ignorujú. Sadám do auta a fičím tam. Blikajúca sanitka, hasiči, potápači, polícia... A môj muž nikde. A potom pravda. Tvrdá. Miro si išiel po zápase ešte zakorčuľovať. Nevedno, prečo sa vybral k ostrovčeku. A v jeho blízkosti bol ľad tenký. Vraj sa tam prepadol a ani sa nevynoril. Zrejme šok.

Tak to opísal poľovník, ktorý náhodou práve vtedy ďalekohľadom z posedu zaostril na jazero. Náš Štedrý večer bol smutný, slzavý a bez milovaného muža. A ďalšie dni, týždne a mesiace tiež. Želala som si, aby sa mi prisnil a nejako prezradil, ako sa má. Vraj sa to niekedy stáva... Nemala som to šťastie. Horšie bolo, že som Mira v byte občas cítila, no nevidela. Stále som čakala, že ho zbadám v obývačke alebo v kúpeľni. Hoci ubehli roky, nemohla som sa toho pocitu zbaviť. Keď som v zamestnaní dostala výhodnú ponuku, prijala som ju. Musela som zmeniť mesto, deťom vybaviť školu, kúpiť si byt. Vyšlo to. A keď sme sa už trochu zabývali, vtedy sa to stalo. V noci mi prišiel do snov Miro. Bol ako živý a zvedavý, ako žijem. A ja som premýšľala, ako je možné, že on, nebožtík, našiel moju adresu. Netušila som, že aj to sa môže stať!