Mirka a Jozef majú za sebou dramatický rok. Na konci marca sa im narodila dcérka Tatiana, no Mirka po pôrode upadla do kómy. Kedysi sami pomáhali iným, dnes potrebujú pomoc oni.

Pre Mirku a Jozefa je čas vianočných sviatkov osudovým obdobím. Zoznámili sa v čadčianskej nemocnici pri darovaní krvi na Silvestra 2015. Začali sa rozprávať pri čakaní na odber a onedlho začali spolu žiť. Jozef je vojak a darovanie krvi bolo pre neho samozrejmé. Mirka tiež chcela urobiť niečo dobré pre iných. Práve v čadčianskej nemocnici sa však ich spoločný osud zamotal.

Najťažšia skúška

Stretávame sa v kaviarni rehabilitačného centra Adeli Medical Center v Piešťanoch. Mirka opatrne chytí trošku nešikovnými pohybmi fľašu a pohár, naleje si džús. Na tvári sa jej rozhostí spokojný výraz: „Už nevylejem,“ vyhlási stručne usmievavá blondínka.

Kedysi jemnými pohybmi prstov zdobila vo výrobni v Čadci exkluzívne sklené vianočné ozdoby. Dnes je rada, ak sa jej podarí chytiť lyžicu, učesať sa či udržať v ruke šálku. Keď sa však pred niekoľkými mesiacmi prebrala z bdelej kómy, celé telo mala ochrnuté, neudržala hlavu, potrebovala plienky, videla sotva na meter a nerozprávala.

Dnes sama chodí, je bez plienok, dokáže sa najesť, usilovným cvičením sa jej postupne zlepšuje reč. Zrak sa jej zatiaľ veľmi nezlepšil, stále má problém zaostriť. Pôvodne však videla len machule a nerozoznávala farby.

Keď sa Mirky pýtame, či si z prvých mesiacov po upadnutí do kómy niečo pamätá, prikývne, ukáže na Jozefa a s miernou námahou povie: „Ako sa Jožko o mňa staral. Ako ma kŕmil, ako so mnou cvičil.“

Na otázku, či ho ľúbi, s úsmevom prikývne. Jozef, ktorý sedí pri stole po jej boku, ju chytí za ruku. Hoci má svalnatý mladý muž vojenský výcvik a vyjadruje sa veľmi vecne, pri rozprávaní o tom, čo sa stalo, mu na tvári hrajú emócie.

Jozefovi a Mirke sa dramaticky zmenil život, ďakujú všetkým, ktorí stoja pri nich.
Jozefovi a Mirke sa dramaticky zmenil život, ďakujú všetkým, ktorí stoja pri nich.
Zdroj: Miro Miklas

„Musel som rozmýšľať, čo urobím. Veril som, že Mirka sa z toho dostane. Nemohol som si ani na okamih pripustiť nič iné. Koľkých ľudí som ja oslovil tento rok s prosbou o pomoc... Boli to možno stovky telefonátov, stretnutí. A ľudia nám pomohli. Moji kolegovia z armády aj úplne cudzí ľudia.

Jedna pani nám tu v Piešťanoch zadarmo poskytla vlastné bývanie, aby sme peniaze určené na Mirkino liečenie nemuseli míňať na ubytovanie. Všetkým sme veľmi vďační. Mirka už prešla dlhú cestu k zotaveniu, ale dlhá a namáhavá cesta nás ešte čaká,“ konštatuje Jozef, ktorý obstál v možno najťažšej skúške svojho života ako chlap.

Dráma po pôrode

Mirke chýbali do pôrodu dva týždne, keď zrazu dostala teploty a cítila sa zle.

„Šli sme teda do nemocnice. Mirke urobili röntgen pľúc, ktorý však údajne zápal neukázal. Do toho začala rodiť,“ rozpráva Jozef.

Dodnes nevedia, či pôrod spustila chrípková infekcia a telo chcelo ochrániť bábätko pred nákazou, alebo už jednoducho malo prísť na svet. Po narodení malej Tatianky sa však Mirkin stav prudko zhoršoval a dnes si na nič z tých dramatických udalostí nespomína.

„Bola na novorodeneckom oddelení, mala bolesti a stále teploty, ale pripisovali to stavu po pôrode. Personál hovoril, že jej mám ísť kúpiť paracetamol. Večer mi Mirka poslala esemesku, že nemôže dýchať a fialovejú jej nohy. Ráno na vizite zistili, že zomiera a okamžite ju odviezli na ARO.

Röntgen ukázal rozsiahly zápal pľúc a neskôr mi z nemocnice volali, že Mirka skolabovala a museli ju oživovať. Hovorili, že je na pľúcnej ventilácii a mám sa pripraviť na to, že neprežije noc,“ hovorí Jozef asi o najťažších chvíľach.

V nemocnici, kde Mirka ležala v kóme, pokrstili aj malú Tatianu.
V nemocnici, kde Mirka ležala v kóme, pokrstili aj malú Tatianu.
Zdroj: Archív J. Ch.

Podobné správy počúval aj ďalších päť týždňov. Tatianka zatiaľ zostávala na novorodeneckom oddelení.

„Chodil som do nemocnice trénovať. Učil som sa ju prebaľovať, kúpať, kŕmiť. Nevedel som dovtedy bábätko ani len chytiť. Trochu sme sa s Tatiankou zoznámili a potom to už to išlo,“ konštatuje Jozef, ktorý si určite prvé chvíle so svojím dieťaťom predstavoval v trojici.

Po šiestich týždňoch sa o Tatianku začali starať jeho dve švagriné a o Mirkinho staršieho syna, sedemročného Samka, sa staral jeho otec. Mirka potrebovala všetku Jozefovu pozornosť.

Musím jej pomôcť

Mladá žena totiž zostávala v kritickom stave: „Prvé tri týždne mi hovorili, aby som ani nerátal s tým, že sa prebudí. Pri oživovaní sa jej nedokysličil mozog, hovorilo sa o trvalom poškodení,“ spomína Jozef. On však všetky podobné chmúrne predpovede odmietal. Po piatich týždňoch začala Mirka otvárať oči.

„Diagnostikovali jej bdelú kómu. Prvý raz som to počul až vtedy. Chápal som však, že ja musím byť aktívny, že musím Mirke pomôcť,“ rozpráva. Za svojou partnerkou chodil dvakrát za deň, neúnavne s ňou cvičil, snažil sa, aby jedla.

„Bolo to však zložité, Mirkin stav komplikovali ustavičné infekcie. Na áre sme urobili aj Tatiankin krst. Dúfali sme, že keď Mirka pocíti blízkosť našej dcéry, jej stav sa zlepší. Stal sa však pravý opak.“

Odrazila sa od dna

Mirka sa pri rozprávaní pozrie na Jozefa a jednoducho skonštatuje: „Vieš prečo? Lebo ste mi ju zobrali.“

Hoci jej mozog vtedy nemohol reálne hodnotiť dianie okolo, chvíľkovú prítomnosť svojho bábätka zrejme bolestne vnímala. Materinský pud, ktorý jej pravdepodobne pomohol prežiť, sa vtedy obrátil proti mladej mamičke.

Dnes už chodí bez opory, trénuje rovnováhu.
Dnes už chodí bez opory, trénuje rovnováhu.
Zdroj: Adeli Medical Center

„Prestala prijímať potravu aj komunikovať. Dovtedy sa so mnou dorozumievala očami, potom však už nič. Išlo to s ňou dole kopcom,“ hovorí Jozef.

Na krste vznikla aj fotografia, ktorá dojala stovky ľudí na celom Slovensku. Mirka hľadí neprítomne mimo fotoaparátu a dcérku, ktorá leží v jej náručí, nedokáže ani len privinúť. Medzitým sa však zbavila tracheostómie a 13. júna ju z nemocnice prepustili.

„Presunuli sme sa na dva týždne do súkromného sociálneho zariadenia v Zázrivej. Hoci bol pobyt finančne náročný, tam sa Mirka odrazila od dna. Išli sme znovu od začiatku, od jedenia lyžičkou, od základných pohybov. Ešte stále s nami nebola v úplnom kontakte. Stále bola na vozíku, potrebovala opierku hlavy. Telo nereagovalo,“ rozpráva Mirkin partner.

Medzitým sa mu podarilo vybaviť liečebňu v Kováčovej, kde spoločne strávili desať týždňov.

„Prvé tri týždne som ju kŕmil iba ja, postupne začala jesť sama. V Kováčovej sa zbavila plienok, tam ju postavili na nohy a začala aj bez opory chodiť na kratšiu vzdialenosť, hoci často padala. Prišli sme tam s chodidlom, ktoré som tam potom aj nechal. Povedal som, že toto ja domov neberiem,“ hovorí odhodlane Jozef.

Po odchode z Kováčovej sa vrátili domov, do svojho domu v Turzovke. A Mir­ka konečne, po piatich mesiacoch od pôrodu, mohla objať svoju dcérku.

Vyznamenanie za lásku

Hoci starostlivosť o Mirku a Tatianku bola pre Jozefa určite náročná, obaja sa tešili, že sú konečne spolu.

„Tatianka je veľmi dobré bábätko. Vysmiate, spokojné, dokáže prespať celú noc, dosť nás šetrí,“ usmieva sa Jozef. Bolo mu však jasné, že Mirka potrebuje ďalej rehabilitovať, aby sa jej stav zlepšil.

„Oslovil som panie u nás na sociálnom oddelení Mestského úradu v Turzovke. Tie pre nás usporiadali zbierku na mestských hodových slávnostiach a tiež kontaktovali Nadáciu Adeli,“ rozpráva Jozef.

Dnes môžu byť všetci traja konečne spolu, hoci je pred nimi ešte dlhá cesta.
Dnes môžu byť všetci traja konečne spolu, hoci je pred nimi ešte dlhá cesta.
Zdroj: Archív J.Ch.

Marketingová manažérka Nadácie Adeli Silvia Lacková dala príbeh mladej mamičky spolu s jej fotkou z krstu Tatianky na áre na stránku nadácie.

„To, čo nasledovalo, bolo neuveriteľné. Ľudia nám volali, počas víkendu sa vyzbierali financie na dvojtýždňový pobyt a do troch týždňov ľudia poslali príspevky na ďalšiu liečbu. Bola to obrovská vlna spolupatričnosti,“ rozpráva Silvia Lacková.

Teraz sú tu Mirka s Jozefom na druhom pobyte. Hoci sú na stránke nadácie zaradení medzi pacientov, ktorí ďakujú za poskytnutú pomoc, ich príbeh je stále aj medzi tými, ktorí o finančnú pomoc žiadajú. Mirka má totiž nádej na ďalšie významné pokroky, no potrebuje sa ďalej liečiť. Cvičenie je intenzívne, Mirka denne poctivo hodiny trénuje s fyzioterapeutmi, s logopédmi a s ďalšími odborníkmi.

Na naše stretnutie prišla v legínsach, tričku a teniskách rovno z cvičenia. Na nedávnom spoločnom večere dostala od zamestnancov medailu za svoje pokroky. Vyznamenanie by si však zaslúžil aj Jozef. Za lásku, odvahu a obrovskú snahu zachrániť ženu, ktorú miluje a mamu svojho dieťaťa.

„Mirka bude podstupovať ešte dlhú rehabilitáciu. Potrebuje zlepšovať chôdzu, reč i jemnú motoriku. Musí stále cvičiť. Pomohli by jej aj pobyty v hyperbarickej komore, ktoré zlepšujú mozgové funkcie. Tie sú však finančne náročné. Musíme myslieť na ďalšie liečenia. Ja som bol doteraz na materskej, ale od januára budem mať už len rodičovský príspevok,“ hovorí Jozef a vidno, že hoci má obavy, ako to všetko zvládnu, vzdať sa nemieni.

Keď sa s Mirkou usmiati fotia pri vianočnom stromčeku, pôsobia ako pekný pár mladých ľudí. Zoznámili sa v čase Vianoc, pri darovaní krvi iným. Dnes potrebujú vianočný zázrak oni.

Turecký lietajúci automobil Cezeri.

Turecko šokovalo na technologickom festivale: Predstavujeme vám náš lietajúci automobil!

Populárne články
Herečka Sarah Hyland

Vo filme romantika, v realite dráma. Herečka Sarah Hyland už prekonala 16 operácií!

Turecký lietajúci automobil Cezeri.

Turecko šokovalo na technologickom festivale: Predstavujeme vám náš lietajúci automobil!

Založila konferenciu SUPERfeel, ktorá prináša ženám priestor na vzdelávanie a ďalšiu motiváciu.

Ivana Kičikoleva našla počas liečby vážnej choroby zmysel života: Som rada, že sa mi to stalo

Farmár z okresu Krupina nám ukazuje, ako mu diviaky zničili úrodu. Ak štát nezačne konať, úplne skončí s pestovaním poľnohospodárskych plodín.

Desať ton zdravých zemiakov musel vyviezť na hnojisko. Farmár čakal pomoc od štátu, tá neprišla

Ilustračné foto.Sponzorované

Pomôžme stovke bojovníkov postaviť sa osudu

Vedeli ste

Vo vode sa scvrkáva koža.

Zobraziť viac
Diskusia