Tea Harbínyiová 

<p>Poznáte príbeh generála Franza Cvrčeka von Mielec? Bol to generál rakúsko-uhorskej armády a velil aj mnohým slovenským vojakom, ktorí sú v súčasnosti pochovaní na bratislavskom vojenskom cintoríne v Petržalke-Kopčanoch. Po jeho smrti postavili hrobku, a ako si želal, umiestnili ju medzi jeho verných vojakov. Miestny kňaz tvrdil, že sa generál vždy o polnoci prechádzal po cintoríne, zastavoval sa pri hroboch vojakov a salutoval. Aj dnes niektorí návštevníci tohto cintorína tvrdia, že generála o polnoci videli. Nedalo mi to. Som príliš zvedavý tvor na to, aby som si to neoveril. Aj ja som chcel vidieť generála. A tak som sa raz v noci vybral na tento vojenský cintorín. Bol zamknutý, no preskočiť plot nebol problém. Sedel som na lavičke vedľa veľkého kríža a čakal som, čo sa bude diať. No bol som sklamaný, žiaden generál sa neobjavil.</p>

<p>Okolo pol druhej som sa rozhodol, že idem domov. Práve som vstával, keď som začul hlasy. Jeden prehovoril po maďarsky, druhý po slovensky. Po chvíli sa pridali ďalší dvaja po nemecky a taliansky. Boli to tiché slová akoby za rohom, ktoré prerušoval zvuk vánku a šušťania listov. Utekal som sa tam pozrieť, no nikoho som nevidel. Po chvíli hlasy stíchli. Koho som mohol počuť? Bol to výplod mojej fantázie? Veľa som si o cintoríne prečítal, veľa o ňom viem. Žeby moja myseľ tak veľmi očakávala generála, že si dopriala aspoň pár hlasov vojakov zo záhrobia? Alebo sa ich duše skutočne stále objavujú na mieste, kde si ich uctili pietnou spomienkou?</p>