Spolu so 65. výročím televízneho vysielania oslavuje aj prvá dáma slovenskej inscenácie Marína Kráľovičová (94). Vďaka tomu sa stala našou prvou televíznou herečkou. 

Počas sobotného večera 3. novembra 1956 sa na Slovensku uskutočnilo prvé televízne vysielanie. V bratislavskom PKO sa vtedy konal galaprogram k 30. výročiu začiatku rozhlasového vysielania a práve táto udalosť sa využila na prvé vysielanie Televízneho štúdia Bratislava. Konkrétne išlo o vystúpenie folklórneho súboru SĽUK pod vedením choreografa Martina Ťapáka, ktoré sa pôvodne malo vysielať len v rozhlase.

Prvým vysielaním vtedy sprevádzala hlásateľka Hilda Michalíková (91). Túto prácu získala vďaka konkurzu. „Vážení priatelia, hlási sa vám Televízne štúdio Bratislava s prvým programom svojho pokusného vysielania. O chvíľu uvidíte priamym prenosom z estrádnej haly parku kultúry a oddychu slávnosť k 30. výročiu rozhlasového vysielania na Slovensku a k začatiu televízneho vysielania v Bratislave,“ zneli jej prvé slová. Treba ešte podotknúť, že toto televízne vysielanie videli len diváci na západe našej krajiny. Prvým súkromným koncesionárom, ktorý si aj televízne vysielanie pozrel medzi prvými, bol Jozef Kucharovič z bratislavskej Miletičovej ulice. Predsa len, pokroku sa vtedy mnohí báli, aj keď v tomto prípade k nám televízne vysielanie prišlo s dva­dsaťročným oneskorením.

Len na porovnanie, v západných európskych krajinách začala televízia vysielať ešte v 30. rokoch minulého storočia, napriek tomu sa v našich zemepisných šírkach udiala zásadná vec. Prvých televíznych obrazoviek s rozmermi 10 x 15 centimetrov bolo na našom území asi päťsto, ale zo sledovania televízie sa postupne stávala kultúrna udalosť pre rodiny, susedov aj ľudí z ulice, ktorí sa pri malej obrazovke schádzali. Televízny fenomén a jeho šírenie medzi ľuďmi nabrali rýchly spád. Do konca roka 1956 sa počet koncesionárov z päťsto zvýšil na 794 a o necelých päť rokov neskôr bol v rámci Československa zapísaný miliónty koncesionár.

Legendárne pondelky

Keďže išlo o pokusné vysielanie, prvý rok televízia vysielala v stredy a soboty. Po pár mesiacoch pribudla nedeľa. Hneď od úplných začiatkov boli na obrazovkách hlásateľky, v programe sa objavovala Chvíľka poézie, spravodajstvo a športové výsledky. Po roku už bratislavské televízne štúdio vysielalo šesťkrát do týždňa s výnimkou pondelka, keď mala kultúra voľno (nehralo sa v divadlách, zatvorené boli múzeá aj galérie, pozn. red.). Práve to podnietilo vznik dnes už legendárnych televíznych pondelkov. Bratislavské štúdio sa totiž sťažovalo, že v spoločnom vysielaní s Českou televíziou beží málo programov v slovenčine. Po dlhodobom naliehaní sa pražské vedenie rozhodlo prideliť nespokojným Slovákom celý pondelok. A keďže divadlá v pondelky nehrali, televízia mala k dispozícii špičkových hercov, s ktorými začala prinášať na obrazovky kvalitné inscenácie.

Prvou hrou, ktorú televízia v pondelok 12. januára 1959 večer uviedla, bol Život Galileiho od Bertolta Brechta. Ešte predtým, konkrétne v stredu 15. mája 1957 o 20.20 hodine, štúdio Bratislava v snahe obohatiť svoj program zaradilo do vysielania televíznu hru Dovidenia, Luci­enne!, ktorej autorom bol Vladimír Novotný. Išlo o vôbec prvú inscenáciu televíznej hry, ktorá sa navyše vysielala naživo. Dej sa odohrával na predmestí amerického veľkomesta. Réžiu mal na starosti Ján Roháč (†48), o ktorom bolo známe, že do svojich spoluprác si pozýval len tých najlepších. A táto hra mala len dvoch hercov – Marínu Kráľovičovú a Ela Romančíka (†89).

„Prišiel za mnou z Prahy mladý režisér Janko Roháč: ,Budete hrať v mojej prvej, vlastne prvej slovenskej televíznej inscenácii.‘ Ani sa ma nespýtal, či chcem, a ani ja som nevedela, do čoho idem. Okrem divadla bol len rozhlas a film. V rozhlase ste si nasadili okuliare a čítali, vo filme sa išlo po kúskoch. ‚Kráľovičová sa zbláznila... zbláznila!‘ letelo divadlom,“ zaspomínala si pre nás na to obdobie veľmi odvážna herečka. Priekopníčku Marínu vôbec neodradilo odhováranie jej kolegov z divadelného okolia od prvého televízneho projektu. Pre ňu to bolo úžasné televízne dobrodružstvo, aj keď s určitými strasťami.

Marína Kráľovičová bola divadelnou, rozhlasovou aj televíznou divou.
Zdroj: Archív NMH

„Dobrodružstvo značilo dva týždne prípravy, tridsať skúšok, naučiť sa hodinový text spamäti spolu s technickým scenárom a potom tú hodinku byť na pľaci s jedinkým partnerom – Elom Romančíkom. To všetko pre pár akýchsi divákov a  pozor – pre jediné vystúpenie. A tam v ‚mrňavej‘ niekdajšej telocvični na Zochovej postavili kulisy nášho Dovidenia, Lucienne! Moja postava Ťuti vtedy mala na sebe moju vlastnú károvanú sukňu. Aj biely svetrík bol z mojej kasne. Obliekla som si, čo som si myslela, že nosia v Amerike. Technický scenár znamenalo vedieť, kedy nás ktorá z troch-štyroch kamier zaberá, kam sa kedy pozerať – hoci nad ľavé ucho kameramana, čiže zasnený pohľad –, kedy kam podliezť káble, lebo sme sa na tej americkej ulici, kde sa to odohrávalo, museli presúvať v každom obraze do iného priestoru. Prepletala som sa štvornožky popod drôty, praktikáble, pomedzi nohy kameramanov a prenášačov káblov, tí sa rozkračovali, aby som sa vynorila v pravý čas do záberu. V ňom sa občas objavila zvuková šibenica alebo druhá kamera či technický personál, bolo počuť buchnutie spadnutej kulisy,“ priznala umelkyňa, ktorá sa tak okrem filmu a rozhlasu zapísala do dejín ako naša prvá televízna herečka.

„V rozhlase som odohrala roly, ktoré mi nedopriali na javisku. A televízia? Od začiatku mi bola druhým – a dakedy aj prvým – domovom. Keby som si však teraz po rokoch mala vybrať, či moderne, technicky, dokonale, bez problémov, na bežiacom páse, bez rozmýšľania by som opäť naskočila do tých sladkých, trpkých a neopakovateľných čias dobrodružstva a romantiky. Tŕpli sme o výsledok. Prežívali sme to ako o život. My všetci. Tí asistenti, strihači, garderobierky, vlásenkárky, rekvizitári, ba aj ten hasič v kúte. Ja viem, dnes to nejde. A azda by sme to nezvládli. Dovidenia, Lucienne! Dovidenia, moja prvá hra. Dovidenia, Kráľovičová, keď si bola prvá v Ríme – v Ríme televíznej múzy. Trochu ti závidím. Závidím to ius primae noctis – právo prvej noci, ja, herečka sto ráz zavraždená na schodoch rímskeho senátu našej televíznej techniky. A predsa stoprvý raz spomínaná ako tá – prvá.“

Odvaha Maríny a Ela Romančíka odštartovala novú televíznu éru, pretože so sebou priniesla fenomén bratislavských pondelkov. V lete 1958 si v réžii Tibora Rakovského (†60) zahrala na obrazovkách monodrámu Ľudský hlas od Jeana Cocteaua. Opäť sa celú hru naučila kvôli jedinému večeru a kvôli pár stovkám televíznych obrazoviek. Hru pre ňu preložil jej manžel Miro Prochádzka (†84) ako darček k narodeninám. Prečo? Lebo svojej milovanej žene dával také dary. Básne alebo preklady divadelných postáv, ktoré by mohla stvárniť. Takto jej preložil aj Nezvalovu Manon Lescaut či Rostandovho Cyrana, a teda úlohu Roxany. V začiatkoch vôbec nikto nemohol predpokladať, do akých rozmerov a kvality sa úspešné obdobie týchto inscenácií rozvinie, a treba povedať, že v spomienkach staršej generácie rezonuje dodnes.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia