S manželom sme sa do seba zaľúbili na prvý pohľad. Stačilo pár slov a cítili sme sa, akoby sme sa poznali večnosť. Stačilo pár pohľadov a začali sme si dôverovať. Náš vzťah bol vždy vrúcny, plný úcty a porozumenia. Boli sme na seba veľmi naviazaní. Nevedeli sme si predstaviť, že by sme šli na dovolenku či výlet bez toho druhého. Každý večer sme spolu sedeli pri jedle a debatovali. Naše srdcia sa prosto stretli, popreplietali a boli sme nerozluční. Keď môj muž ochorel a musel ísť do nemocnice, ťažko sa mi žilo v našom byte samej. Bez neho som sa necítila úplná, bolo mi smutno, chýbal mi. Istú noc som mala pocit, že ho počujem. Kroky smerujúce do kuchyne, štrngot pohára, jeho hrdlo pregĺgajúce vodu. Jeho povzdych.

Potom sa otvorilo okno. Tak ako to vždy robieval, keď sa napil a mal chuť nadýchať sa čerstvého vzduchu. Mala som dojem, že je opäť doma. Najprv ma v polospánku naplnil pocit tepla a pohody. Konečne. No potom som sa prebrala a opäť som zosmutnela. Stále nie je doma a ja už z toho šaliem. Na druhý deň som šla do nemocnice. V noci nastali komplikácie. Museli ho rýchlo operovať. Počas operácie aj oživovať. No zvládol to a už je všetko v poriadku. Uľavilo sa mi, že to dobre dopadlo. Ale stále som mala v hlave mnoho otázok a myšlienok. Museli ho oživovať! Bol chvíľu na druhej strane? Vrátil sa na chvíľu domov, hneď ako mohol? Je to iba zhoda náhod? A môže to byť iba zhoda náhod?