Viera Václavková

Pri raňajkách manžel pôsobil dosť nepokojne. Akoby ho niečo vyplašilo. Spýtala som sa ho, čo sa stalo, no len kývol rukou, akože nič. Mlčal. To ticho ma ešte viac znepokojilo. Toľko som sa vypytovala, až vyšiel s&nbsp;pravdou von. Vraj v&nbsp;noci mal zvláštny sen. Približovala sa k&nbsp;nemu Panna Mária. Presne taká, akú máme na obrázku položenom na skrinke pri televízore. Keď už jej tvár bola blízko jeho, náhle sa stratila. Muža to vyplašilo a&nbsp;do rána už nezaspal. Premýšľal, čo to môže znamenať. Či ho chcela pred niečím varovať, alebo či už čoskoro zomrie. Nebola s&nbsp;nim reč, len krútil bezradne hlavou. Ten silný sen sa v&nbsp;ňom zahniezdil a&nbsp;on ho zrejme nedokázal v&nbsp;tej chvíli spracovať. Odišiel do práce a&nbsp;mne to vyfučalo z&nbsp;hlavy. Pred obedom mi volala neter, bratova dcéra. Mám s&nbsp;ňou pekný vzťah, pomaly lepší ako s&nbsp;dcérou. Občas jej postrážim deti, vypijeme si spolu kávu, podebatujeme a&nbsp;je nám dobre. Potrebovala pomoc. Bola objednaná poobede u&nbsp;ortopéda so synom a&nbsp;kamoška zlyhala. Musela kdesi odcestovať a&nbsp;ona nemala kde dať malú.

 „Ponúkla“ ju mne. Potešila ma, je to dobré dievčatko. Najedlo sa a&nbsp;po obede som ho uložila spať. Do obývačky na gauč. Ja som si sadla a&nbsp;čítala. O&nbsp;chvíľu sa zatiahlo a&nbsp;strhla sa búrka. Duneli hromy a&nbsp;z&nbsp;oblakov vystreľovali blesky. Po chvíľke som zacítila nejakú spáleninu. Obzerala som sa v&nbsp;kuchyni, či som náhodou niečo nenechala na sporáku, ale nič sa nehrialo. Šírilo sa to z&nbsp;obývačky. Vrazila som tam a&nbsp;televízor dymil. Prebudila som rýchlo malú a&nbsp;vybehli sme von. Odrazu výbuch. Vrátila som sa do obývačky, televízor horel. Vytiahla som kábel zo siete a&nbsp;hodila na televízor deku. Keď bolo po všetkom, už som sa len čudovala. Televízor spálený, skrinka obhorená, no obrázok Panny Márie bol nepoškodený.