Vladimír Kampf

Ľuďom v núdzi efektívne pomáhajú rôzne charitné organizácie, ktoré zastrešuje Slovenská katolícka charita. Všetci ľudia v núdzi a ich pozemskí spasitelia hovoria, že najhoršia je nevšímavosť a nezáujem okolia. Často sa od tých, ktorí práve siahajú na svoje dno, odvracajú aj najbližší… Smutné. Často na zbláznenie. Pápež František povedal: „Charita je tlčúce srdce kresťana. Tak ako človek nemôže žiť bez tlkotu srdca, nemôže byť kresťanom bez charity.“ Prinášame vám príbeh z domova sociálnych služieb a Rehabilitačného strediska Samária.

Starajú sa najmä o ľudí s duševnými chorobami. Robia to už štvrťstoročie. Karol vyštudoval sociálnu prácu a je tu tretí rok vedúci. Pred tým pracoval v charite ako terénny pracovník pre ľudí v núdzi. Ambulantnou formou sa v súčasnosti v Samárii starajú o 24 klientov. „Stretávať našich klientov mení aj môj život. Každý jeden osud ma zasahuje. Sú to veľmi silné diagnózy a prejavy duševných chorôb. Často sa rodina a priatelia od takýchto ľudí odvracajú. Som rád, že v tomto zariadení môžu nájsť zázemie.“

Dôležité je nájsť si životný režim a kontakt s realitou aj pomocou cvičení a sociálnou rehabilitáciou. „Tu ľudia opäť nachádzajú sieť priateľov a známych. Spoločnosť by mala mať citlivejšie srdcia a oči. Náš prvý pohľad na ľudí s hendikepom nie je veľmi priaznivý. Je dôležité hovoriť o duševnom zdraví s ľuďmi, ktorí majú skúsenosti. Mnohí sa boja o tom hovoriť, lebo si myslia, že budú za to odsúdení alebo stigmatizovaní a to nie je správne. Títo ľudia nie sú príťaž. Spoločnosť vyvíja na človeka tlak zo všetkých strán a chýba nám pohoda.“ Karol si želá, aby sa ľudia naučili načúvať si navzájom.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Rodený Bratislavčan sa do Samárie dostal pre diagnostikovanú maniodepresiu so schizotickými stavmi. „Prepracoval som sa, keď som bol v USA. Vzal som tri zamestnania. Robil som umývača riadu, chyžného a hotelového poslíčka. Bolo toho na mňa veľa. Najprv sa mi posunul spánkový režim a neskôr prišli mánie, že ma niekto prenasleduje. Po úteku z Ameriky sa mi to zhoršovalo. Niekoľko nocí do týždňa som nespával. Mal som na striedačky akoby v hlave prázdno a potom mi ňou zrazu blúdili nezastaviteľné myšlienky v šialenom poradí. Na striedačku som bol v depresii a v mánii. Naozaj mi z toho šibalo,“ spomína.

V nemocnici mu nastavili lieky. „Trvalo mi dva roky, kým som si priznal chorobu. Dovtedy som ju odmietal. Pod liekmi som pracoval v Česku v colnom sklade. Vydržal som tam štyri roky. Nedodržiaval som liečbu a pil som alkohol… Nebolo to dobre. Stabilizoval som sa až po siedmich rokoch, keď mi nasadili injekcie. Našťastie to funguje,“ pochvaľuje si. „Musím žiť s doživotnou diagnózou.“ Cez charitu sa Marek dostal k opatrovateľskému kurzu a teraz sám pomáha tým, ktorí to potrebujú.

Tento rok by chcel svadbu s priateľkou Zuzkou. „Žijeme spolu 8 rokov. Bola mi veľkou oporou, keď mi bolo najhoršie. Snažím sa jej to vynahradiť ako sa len dá. Budem sa tešiť, keď budeme manželia,“ hovorí.