S mamou sme mali veľmi blízky vzťah. Jej smrť bola pre mňa šokujúca, zdrvujúca, bolestivá... Mala som iba sedemnásť rokov. Príliš málo, aby som o ňu prišla. Príliš skoro, aby nikdy neuvidela svadbu svojej dcéry či vnúčatá. Bola som zdrvená. O to viac, že jej prítomnosť v našom byte aj po jej smrti bola priamo hmatateľná. S otcom a bratom nám bolo jasné, že je tam stále s nami. Svetlo, ktoré si večer čo večer zapínala pri kresle, kde si čítavala knihu, neustále blikalo. Občas zhaslo, no vzápätí sa opäť rozsvietilo. Rádio, ktoré milovala, sa zapínalo samo. Nielen to, vždy sa ozvala stanica, ktorú rada počúvala! V noci bolo počuť kroky, občas tichý nárek.

Všade sme cítili jej vôňu. V posteli sme sa nedokázali dotknúť miesta, kde spávala. Akoby sme mali pocit, že tam spáva naďalej. Bolo to zvláštne obdobie. Na jednej strane nám pomáhal pocit, že je stále s nami. Aj keď sme ju nevideli, cítili sme, že tam je. No na druhej strane sme vedeli, že sa s jej smrťou musíme zmieriť, no nešlo to, keď nás opustila aj neopustila. Istý večer sme si sadli s bratom a otcom v obývačke. A s mamou sme sa nežne rozlúčili. Všetci sme plakali a s láskou sme jej vysvetlili, že je čas ísť. Od tej chvíle nastalo v našom byte ticho. Všetky zvláštnosti pominuli a mama naozaj úplne zmizla. V našich srdciach ostalo prázdno a v mysliach mnoho spomienok. No nemohli sme spolu ostať takýmto spôsobom ďalej.