Tea Harbínyiová 

Naša chalúpka je čarovná. Nachádza sa v&nbsp;strede lesa. Je celá drevená. Navôkol sú ihličnaté stromy. Les počuť a&nbsp;cítiť každým nádychom. Vo všetkých miestnostiach sú piecky. Večer sa zväčša pohodlne usalašíme na kreslách a&nbsp;pozeráme do blčiaceho ohňa. Popritom čítame knihy. Rozprávame sa. Pijeme víno. Cez deň rúbeme drevo, nasávame atmosféru prírody. Čas akoby sa zastavil a&nbsp;my sa nemôžeme nabažiť tej pohody a&nbsp;vône lesa. Skrátka, ako som napísala v&nbsp;úvode, čarovná chalúpka prináša čarovné pocity. No má aj jedno síce krásne, ale záhadne miesto. Je v&nbsp;spoločenskej miestnosti. Pri veľkom kozube je miesto, kde odjakživa viseli hodiny. Krásne drevené starožitné hodiny. No mali chybu: neustále sa zastavovali. Napriek výmenám batérií či opravám ručičky na nich stáli. A&nbsp;tak nadišiel smutný čas. Rozhodli sme sa hodiny vymeniť.

Hľadali sme také, ktoré by sa do drevenej a&nbsp;starožitnej chalúpky hodili. Kúpili sme nové, aby fungovali bezchybne. A&nbsp;boli krásne, nad kozub sa hodili ako uliate. No na naše veľké sklamanie sa neustále zastavovali tiež. Keď sme sa tak nad tým zamysleli, prišli sme na to, že aj tie predošlé, aj tieto nové, zastanú každých šesť hodín. Takmer vždy o&nbsp;dvanástej a&nbsp;o&nbsp;šiestej večer. Nedalo nám to a&nbsp;kúpili sme ešte tretie hodiny na skúšku. Opakovalo sa to. Akoby to miesto bolo prekliate. Všetky hodiny sme skúsili zavesiť na iné miesto. V&nbsp;tej istej miestnosti. Čuduj sa svete, fungovali. Dokonca aj tie starožitné. Nezastali. Je to nevysvetliteľný jav nášho domčeka. No rozhodli sme sa ho rešpektovať. A&nbsp;tak je dodnes miesto, kde predtým viseli hodiny, prázdne.