Tea Harbínyiová 

Moja mamka s&nbsp;otcom sa vybrali na večernú prechádzku do mesta. Mama potrebovala ísť na toaletu, tatko zbadal znak, kde sú a&nbsp;ukázal jej ju. Šípka viedla dole schodmi, tak šla. Tam narazila na dvere, prešla cez ne. Zatvorili sa. Keď sa obrátila, pochopila, že dvere sa zvnútra nedajú otvoriť. Boli totiž na kód. A&nbsp;tak sa rozhodla, že ide hľadať iný východ. Blúdila chodbami. Nemali žiadne dvere a&nbsp;zmocnil sa jej pocit, že sa zacyklila. Vždy sa nakoniec dostala k&nbsp;tým istým dverám s&nbsp;kódom. Alebo iným? Netušila, všetko vyzeralo rovnako. Vtom sa vedľa nej zjavila postava. Nevidela ju prichádzať, no odrazu tam bola. Vyzerala ako človek, no v&nbsp;niektorých veciach bola iná. Oči mala malé a&nbsp;prenikavé. Ústa drobné, prsty na rukách dlhé, postavu vysokú. Hlboko hľadela mojej mame do očí.

Bez toho, aby vydala čo i&nbsp;len hlások, v&nbsp;mysli mojej mamky sa vynorili čísla 6753. Skúsila ich naťukať a&nbsp;dvere sa otvorili. Obrátila sa, aby sa poďakovala. No nikto tam už nebol. Rýchlo vyšla von a&nbsp;pokúsila sa striasť zo seba všetok strach a&nbsp;údiv. Dlho sa s&nbsp;mojím otcom prechádzala, potom mu všetko rozpovedala. Bol zvedavý, chcel sa tam ísť pozrieť. No nenašli už ani ten dom, ani schody. Nech sa snažili akokoľvek. Dodnes si to nevedia vysvetliť.