Marcela Fuknová

S Juliánovou mamou Ojkou sme sa stretli už pred štyrmi rokmi, dva roky po smrti jej syna. Hoci odvtedy uplynul ďalší čas, na jej spomienkach nič nezmenil.

„Vždy, keď robím niekomu úverovú zmluvu a má rovnaký rok narodenia ako Juli, spomeniem si na neho. Aj vtedy, keď si čistím zuby a pripomeniem si, ako som ich ku koncu umývala jemu. Tiež keď vidím mladých mužov v rovnakom veku, v akom by bol teraz on, rozmýšľam, ako by vyzeral. Keď riešim nejaký problém, predstavujem si, čo by mi povedal Julián, ako by sa zachoval on,“ hovorí Ojka.

Je rada, že každý deň môže chodiť do práce okolo cintorína, kde má jej syn hrob.

„Sám si to miesto vybral, chcel, aby bolo blízko nášho domu. On bol veľmi dôsledný a rád mal veci pod kontrolou. Takto mu môžem vždy cestou do práce zamávať a zaželať dobré ráno, tak ako to chcel. Dokonca hovoril, že keď príde čas, dá mi aj heslá do svojho telefónu a počítača. Už to nestihol,“ hovorí.

Keď spoločne prichádzame k miestu Juliánovho odpočinku, pred nami sa týči veľká mramorom obložená hrobka, v ktorej je pochovaný aj jeho starý otec. Zomrel krátko po Juliánovi. Hrob je na kopci a z toho miesta vidno celú okolitú krajinu. „Juli chcel mohylu, tak má mohylu,“ usmieva sa Ojka pri spomienke na jedno zo synových želaní.

Na hrobe horia sviečky z predchádzajúceho dňa a pri tabuli s Juliho fotkou je socha anjela v podobe chlapca s veľkými krídlami.

„Aj to bolo Juliho prianie. Mala to byť skutočne socha, nie obraz. Dala som teda anjela zhotoviť v Poľsku z bieleho mramoru a keď ho priviezli, šokovalo ma, že sochár urobil anjelovi malý klobúčik, hoci sme o tom predtým nehovorili. Presne taký nosil Julián, keď bol malý. Akoby to bol on.“

Julián mal Ewingov sarkóm, zhubný nádor kostí. Ochorel, keď mal trinásť rokov, a s rakovinou bojoval štyri roky. Zomrel krátko pred Dušičkami, 25. októbra 2013.

„Bol pohyblivé dieťa, visel na každom strome. Spočiatku ho iba v noci pobolievala noha. Lekár usúdil, že je to len kvôli tomu, že rastie, a kázal nám natierať mu nohu gélom proti bolesti. Juli však trval na tom, že chce ísť na ortopédiu, lebo ho to stále bolí,“ spomína mama.

Röntgenové vyšetrenie a neskôr cétečko odhalili sedemcentimetrový zhubný nádor.

„Potom to už bol jeden kolobeh. Onkológia, chemoterapie, operácie. Nádor bol pomerne malý a spočiatku nemal ani žiadne metastázy. Jeho ochorenie však na liečbu nereagovalo. Objavilo sa na kľúčnej kosti, na hlave a neskôr aj na krčnej chrbtici. Vtedy mu začali odchádzať aj ruky,“ hovorí mama o ťažkom období.

O Juliho a jeho sestru Šarlotku sa totiž musela starať sama, len s podporou svojej mamy, sestier, krstnej mamy a švagrinej Danky. Otec po rozvode nejavil o deti záujem a hoci bol Julián chorý, všetko musela financovať ona z jednej výplaty.

„Pamätám sa, ako mi raz Juli hovoril – mama, už budem mať osemnásť, dostanem invalidný dôchodok, budeme mať zase nejaké peniaze navyše. Myslel na mňa a svoju sestru, hoci už nebol na tom vôbec dobre,“ zalesknú sa mame oči.

„Tu ležal,“ ukazuje Ojka na posteľ v malej izbičke prepojenej s kuchyňou. „Odtiaľto mal výhľad a mohol nás všetkých dirigovať,“ usmieva sa.

„Keď sám už nemohol chodiť do obchodu, aspoň mi písal zoznamy. Sledoval akcie, aby sme ušetrili. Na všetko dohliadal. Každý deň sme mali rozdelené úlohy – ja som mu pomáhala s hygienou a moja mama od rána varila,“ hovorí Ojka.

„Spomínam si, keď ešte chodil o barlách, boli sme tu neďaleko domu na kofole. Snažila som sa mu v tom čase pripravovať veľmi zdravé jedlá. Povedal mi – mami, ja viem, že ma chceš zachrániť, ale to sa ti už nepodarí. Prosím ťa, ja sa chcem normálne najesť,“ smeje sa dnes nad Juliho neúprosnou úprimnosťou.

„On si veľmi užíval jedlo. Chute sa mu menili, niekedy sme varili aj tri jedlá. Jedno z jeho posledných želaní, ktoré sme mu splnili, bolo – dať si halušky na Dechtároch. Bolo to mesiac pred jeho smrťou. Po schodoch už nevládal, tak som ho niesla na chrbte. Odvtedy už nechodil. Ochrnul,“ spomína Juliho mama.

Hovorí však najmä o Juliánovej samostatnosti a rozhodnosti. Hoci jeho telo sa pre chorobu nemohlo vyvíjať, mysľou bol muž.

„Všetky rozhovory s lekármi si vybavoval sám. On s nimi preberal lieky, ktoré mu predpisovali, pýtal sa na terapie, ktoré podstupoval. Mne už len oznámil výsledok. Veľa si o svojej chorobe naštudoval, chcel byť lekárom. A bol by býval z neho dobrý lekár,“ hovorí Oľga.

„Veľmi chcel, aby som po jeho smrti nebola zúfalá. Hovoril mi – mami, chcem, aby si potom chodila na stretnutia rodičov do Plamienka. Bude ti to pomáhať. Mal pravdu, chodíme tam aj s mojou mamou pravidelne. S ostatnými spomíname. Plačeme, no aj sa smejeme. Môžeme sa stretnúť s ľuďmi, ktorí nás naozaj chápu, a naberáme tam silu do ďalších mesiacov,“ hovorí Ojka.

Práve od darcov z neziskovej organizácie Plamienok, ktorá sa stará o nevyliečiteľne choré deti, dostali Julián a jeho mama ten najväčší dar – spoločný čas doma.

Juliánovi sa po operácii endoprotézy dostala do nohy infekcia, mal tam otvorenú ranu. Nosil špeciálnu otváraciu bandáž a nohu nemohol zohnúť.

„Museli sme mu ju preväzovať, držať v prísnej čistote,“ rozpráva Oľga. „Ja som musela zároveň chodiť do práce, cvičiť s ním, absolvovať liečbu. Bolo to náročné obdobie pre nás všetkých. Zvládala som to sama, veľmi mi pomáhala Šarlotka, ktorá k bratovi dokonca v noci so mnou vstávala, hoci ráno šla do školy,“ hovorí. Julián si podľa mamy svoj stav naplno uvedomoval a ku koncu otvorene hovoril o smrti. „Vravel mi, že každý raz musí zomrieť. A on vie, že zomiera. Nevedeli sme kedy, no vedeli sme, že už to nebude trvať dlho.“

Julián bol v starostlivosti Plamienka dva mesiace. Oľga tvrdí, že bez ich pomoci by starostlivosť o syna doma v posledných týždňoch určite nezvládli.

„Veľmi ich obdivujem a naozaj si to vážim. Všetko nám poskytli bez akýchkoľvek poplatkov. Dýchací prístroj, antidekubitný matrac. Obväzy, lieky. Hoci boli na predpis, aj doplatky by pre nás boli príliš drahé. Lekári a sestry z Plamienka boli 24 hodín na telefóne. Julián mal silné bolesti, volali sme im hocikedy, aj v noci. Hľadali sme spolu riešenie. Ak to bolo nutné, sadli v Bratislave do auta a prišli, hoci je to 200 kilometrov. Posledné tri týždne Juli len ležal, ku koncu už nemohol pohnúť ani rukami. Bolo ho treba polohovať, a hoci mal tridsať kíl, veľmi ťažko sa ním hýbalo. Bola som s ním 24 hodín denne, spala som pri ňom, a hoci mi pomáhala mama, dcéra, sestry i celá rodina, všetci sme mali čo robiť,“ hovorí Ojka.

„Nevedela som si predstaviť, ako by som sa mohla o Juliho starať doma. Celé štyri roky som to riešila dovolenkami, s veľkou pomocou mojej mamy. Fungovali sme bez oddychu. Musela som predsa zarábať, z čoho by sme platili účty? Z Plamienka mi však ponúkli, že mi budú počas toho posledného obdobia, keď bol Juli v ich starostlivosti, uhrádzať môj plat. Mohla som zostať doma so svojím synom,“ hovorí Ojka.

Juliánovu reakciu, keď mu oznámila, že budú tráviť čas už len spolu, si zapamätá navždy.

„On takmer nikdy neplakal, svoju chorobu znášal veľmi statočne. Ale vtedy sa mu oči zaplnili slzami a spýtal sa – naozaj môžeš zostať so mnou, maminka? To bol môj sen,“ trasie sa Juliho mame hlas.

Spoločné týždne si užívali najviac, ako sa len dalo. „Ani ja som neplakala. Nie pred ním. Vedeli sme obaja, že sú to naše posledné spoločné týždne. Keď sa cítil lepšie, skôr sme sa smiali,“ hovorí Juliho mama.

Dva dni pred jeho smrťou prišla mikrovlnka. „Potichu som ju teperila do kuchyne a&nbsp;rozbaľovala, aby si to nevšimol a&nbsp;aby som ho prekvapila. Otvoril oči a&nbsp;s&nbsp;úškrnom hovorí – mami, čo sa tak tváriš? Veď ja viem, že prišla tá mikrovlnka. Objednal som ti ju, aby si mala na mňa pamiatku... Ja som sa starala o&nbsp;neho, ale on sa vlastne neprestával starať o&nbsp;mňa.“

Julián zomrel pred Dušičkami. Nadránom, v&nbsp;objatí svojej mamy. „Ešte sme to nečakali. Mysleli sme si, že ešte má silu. Že má stále čas. Ešte mi chcel mnohé povedať a&nbsp;vybaviť. Bolo však neskoro.“

Byt, kde Ojka s&nbsp;dcérou Šarlotkou žijú, je aj dnes plný Juliho. Všade sú jeho fotografie, Julián je stále prítomný v&nbsp;spomienkach svojej mamy, dodnes funguje aj jeho mikrovlnka.

Ojka sa dva roky po Juliho odchode zoznámila so svojím súčasným partnerom Aryanom, s&nbsp;ktorým má veľmi pekný vzťah. Juliánova sestra Šarlotka uvažovala o&nbsp;štúdiu medicíny, kde ju aj prijali, napokon však nastúpila na štúdium zubného lekárstva.

„Je z&nbsp;nej krásna a&nbsp;múdra mladá žena. To, čo prežila, ju naučilo vnímať cudziu bolesť a&nbsp;rozumieť jej. Aj Juli kedysi chcel, aby sme pomáhali panej bez domova, ktorá stávala pred supermarketom, aby sme jej nosili v&nbsp;nedeľu obed, hoci sami sme nemali veľa nazvyš,“ hovorí Ojka.

Ich dlhoročný rodinný priateľ Peter spolu so svojou priateľkou dnes finančne podporujú Šarlotku na štúdiách.

„Peter hovorí, že jemu tiež v&nbsp;minulosti jeden človek významne pomohol a&nbsp;chce len to, aby raz aj moja dcéra našla niekoho, kto bude potrebovať pomoc, a&nbsp;podporila ho tak, ako oni s&nbsp;priateľkou teraz podporujú ju. A&nbsp;sme im za to veľmi vďačné,“ hovorí Ojka.

Aj ona sama uvažuje o&nbsp;pomoci onkologicky chorým deťom. „Snažím sa žiť tak, aby bol môj syn na mňa pyšný,“ konštatuje pri jeho hrobe.

Julián tam odpočíva pod krídlami mramorového anjela. A&nbsp;svoju rodinu schoval pod tie svoje.

Mama po smrti milovaného syna: Každý deň mu plním sľub, ktorý som mu dala

Marcela Fuknová

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás

Mama po smrti milovaného syna: Každý deň mu plním sľub, ktorý som mu dala

Marcela Fuknová

Súvisiace články

Dávali mu tri týždne života: Slovenský záchranár šokoval lekárov!

Sedem mesiacov od zmiznutia ženy je sám na tri deti. „Čakám ju každý deň,“ hovorí manžel nezvestnej Nadi

Nechodí, vznáša sa. Tomáš skončil po nehode na vozíku, ale svojej vášne sa nevzdal

Namiesto smrti zázrak: Po 70 chemoterapiách Veronika dostala ten najkrajší dar!

Po banálnom zápale dutín boj o život: Pochybili pri Andrejovej liečbe lekári?

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás