Tea Harbínyiová 

Mám istý dar. Možno ho mám od narodenia, no všimli si ho, až keď som začal zrozumiteľne rozprávať. Mamka si so mnou prezerala staré albumy. Tíško som vedľa nej sedel. Dlho. Potom ma zaujala iba jedna jediná vec. Jedna teta na fotografii. Spýtal som sa, kto je to. Mamka zosmutnela, vraj to bola jej najlepšia kamarátka, ale už ju dvadsať rokov nevidela. Tým sme tému uzavreli. No pamätám si, že mama prišla na druhý deň domov rozžiarená a&nbsp;rozprávala ockovi, že stretla svoju najlepšiu kamarátku, a&nbsp;to po dvadsiatich rokoch! Od toho dňa sa ich vzťahy obnovili. A&nbsp;teta Anka s&nbsp;nami trávila veľa času. Mal som ju veľmi rád. Neskôr som stretnutie privolal aj môjmu otcovi. V&nbsp;novinách som videl fotografiu jedného uja. Zdal sa mi podobný ako otec.

Ukázal som mu noviny. Pozrel sa a&nbsp;skonštatoval, že veru áno. Smiešne, ako by ich jedna matka mala. Na druhý deň sa už smial menej. Prišiel za ním do roboty akýsi chlap a&nbsp;oznámil mu, že vraj sú nevlastní bratia. Hľadal ho už dlho a&nbsp;je rád, že sa mu konečne podarilo ho objaviť. Toto boli zásadné okamihy v&nbsp;mojom živote. Tretí bola – moja manželka. Prechádzal som okolo konzervatória a&nbsp;cez okno som zahliadol krásnu mladú ženu hrať na husliach. Povedal som si, že toto by mohla byť moja nevesta. O&nbsp;pár dní k&nbsp;nám prišla nová kolegyňa. Moja budúca manželka… Stretnutia privolávam aj kamarátom. Ako minule Ferovi. Pýtam sa ho: „Počuj, a&nbsp;ako sa má Zuzka?“ Fero sa zasmial, vraj študuje v&nbsp;zahraničí a&nbsp;rok ju už nevidel. Na druhý deň sa seba natrafili v&nbsp;meste...