Tea Harbínyiová 

Nie som si istý, či sa to stáva každému alebo iba mne. Mávam predtuchy. Občas ma zachránia, občas zachránia niekoho iného. Sem-‑tam ma privedú na miesta, kde by som inak nebol. No som tam, lebo ma tam niečo ťahá. Stávam sa svedkom udalostí, ktoré by som inak nevidel. Ako päťročný som sa hral vo svojej izbičke. No cítil som, že mám ísť na chvíľu na balkón. Otvoril som dvere a&nbsp;zahľadel som sa na jedno konkrétne auto na rušnej ulici. Potom som otočil hlavu a&nbsp;pohľad mi padol na električku. O&nbsp;pár sekúnd do seba narazili. Strašná havária. A&nbsp;nie prvá, ktorú som videl. S&nbsp;kamarátom sme boli za študentských čias v&nbsp;podzemnom bare. Mali sme to tam radi. Vždy sme sedeli na tom istom mieste. No tentoraz sa mi niečo nepozdávalo.

Mal som dojem, ako keby ma pálila stolička pod zadkom. Poprosil som ho, aby sme si presadli. O&nbsp;pár sekúnd na moju stoličku spadla stropná lampa. Predtuchy som mával aj pri každodenných činnostiach. Napríklad som sa rozhodol, že nastúpim do výťahu vľavo, napriek tomu, že prišiel prvý výťah vpravo. A&nbsp;urobil som správne, ten napravo sa zasekol. Alebo som sa rozhodol zaparkovať na inom parkovacom mieste, ako som pôvodne plánoval. Keď som sa vracal z&nbsp;práce, na tom druhom mieste bolo auto ťuknuté iným vodičom. Takto to mám aj so smrťou. Cítim vopred, keď sa blíži. Preto som pred pár rokmi navrhol, aby sa strýkove narodeniny neposúvali o&nbsp;týždeň. Urobil som dobre – keby sa boli posunuli, nebol by sa ich dožil.