Viera Václavková

Nízko nad zemou sa mi tepláky zachytili o haluz a zostala som visieť dolu hlavou. Revala som, pribehla babka a lamentovala, že som sa mohla dolámať alebo aj zabiť. Vraj mi pomohli všetci anjeli.&nbsp;O pár rokov, to som už bola šiestačka, sme sa sánkovali. V našej dedine bolo viac dobrých svahov, no len jeden sa volal Hrb. Bol strmý a dlhý. Zvrchu až dolu sme sa viezli asi 200 metrov. Svah pretínala nie veľmi frekventovaná cesta. Raz sme sa spustili a užívali si rýchlosť. Traja chalani vpredu, ja posledná. Keď sa blížila cesta, kričala som: Brzdite! Nereagovali. Ja som brzdila, zrejme trochu viac, a vyletela som zo saní. Oni na cestu, ktorou práve prechádzal nákladiak. Trafili mu do zadného kolesa. Všetci krvaví, dvaja dolámaní a zo saní len kôpka dreva.

Opustila som dedinu a študovala v meste. Po promócii mi otec kúpil auto. Bol na mňa pyšný. A keď napadol prvý sneh, rozhodol sa dať mi lekciu zo šmykov. Trochu naivne som si myslela, že keď sedí vedľa mňa, jazda dobre dopadne. Schádzali sme po strmej ceste. Sneh na nej bol ujazdený a auto sa zrazu začalo šmýkať. Od strachu som stúpila na brzdu a už sme leteli. Našťastie len do kríkov, ktoré nás zachránili pred stromami. Na aute zostal malý škrabanec. Vydala som sa, mám deti a zrejme aj niekoho, kto ma chráni. Napadne mi to v situáciách, ktoré zvládam len so šťastím. Som dieťa šťasteny alebo mi naozaj ktosi pomáha? Ak áno, čudujem sa, že ešte nie je unavený...