Viera Václavková

Vychutnávam si jazdu po lesných serpentínach a&nbsp;vnímam prírodu. Muž sedí za volantom a&nbsp;cesty plné zákrut si užíva. Nádhernú scenériu ešte skrášli lúč zapadajúceho slnka. A&nbsp;zrazu akoby z&nbsp;neba spadne na cestu auto. Rúti sa na nás. Náraz... a&nbsp;strhnem sa. Našťastie len sen. Precitnem a&nbsp;zhlboka dýcham. Muž vedľa mňa dýcha pokojne. Pochopiteľne, veď on práve nehavaroval. Pozriem sa na hodinky a&nbsp;je mi jasné, že na hodinu a&nbsp;pol už nezaspím. Ležím a&nbsp;premýšľam, prečo sa mi to prisnilo práve teraz, keď ráno odchádzame na chatu. A&nbsp;pôjdeme po podobnej ceste. Má to byť varovanie? Muž by ma vysmial. Povedal by mi, že niečo také, ako je výklad snov, sa už nenosí. Aj tak mi to nedá pokoj. A&nbsp;čo ak ten sen niečo predpovedá?! A&nbsp;hneď sa mi vynorí krátky článoček z&nbsp;akéhosi magazínu o&nbsp;nebohom prezidentovi USA Abrahamovi Lincolnovi. Vraj sa mu prisnilo pred atentátom, že prechádzal Bielym domom a&nbsp;videl rakvu.

Spýtal sa, kto zomrel a&nbsp;smútiaci mu povedali, že prezident. A&nbsp;on naozaj potom zomrel rukou vraha v&nbsp;divadle. Dosť, stopnem čierne myšlienky a&nbsp;pozriem na hodinky. Je čas na ranný výbeh. Beni už isto čaká. Vyhrabem sa z&nbsp;postele a&nbsp;muž ospanlivo zareaguje. Nechám ho spať, psa vybavím ja. Oblečiem sa a&nbsp;Beni mi už od radosti olizuje nohy. Obaja sa tešíme, obom nám je po takej rannej vychádzke dobre. Neviem, čo cíti on, ale ja pokoj a&nbsp;energiu. Teším sa na raňajky. Otvorím dvere a&nbsp;vôňa kávy je neodolateľná. Muž nesklamal. Najeme sa a&nbsp;vyštartujeme. Keď asi po hodine jazdy vkĺzneme do lesa, srdce mi zovrie zvláštny kŕč. V&nbsp;mozgu sa mi vyplaví sen. Potláčam ho, pozerám sa do lesa, nechcem vidieť cestu a&nbsp;muž zrazu vykríkne. Pozriem sa a&nbsp;z&nbsp;esovitej neprehľadnej zákruty sa oproti nám rúti nejaký nepravý Fittipaldi. Náraz, bolesť, sanitka... Ale to už nie je sen.