redakcia

Keď mal desať rokov, našli mu po prvý raz nádor v&nbsp;hlave. „Sedem rokov nato, v&nbsp;roku 1999, som ho tam mal znova. Vybrali mi ho tak, že moje telo prestalo produkovať hormóny. Musím si ich dopĺňať sám liekmi,“ spomína. Príbeh Mária Bialoňa nenechal chladným Petra Pellegriniho. Rozhodol sa, že pomôže osobne a&nbsp;priloží ruku k&nbsp;dielu. Politik naozaj prišiel. Výsledok: Mário Bialoň a&nbsp;ostatní obyvatelia bytu v&nbsp;bytovke v&nbsp;Čörge, miestnej časti obce Čenkovce na juh od Senca, majú novú kúpeľňu.

Rodina bývala v&nbsp;Šamoríne, odkiaľ sa neskôr presťahovali do Čörge najmä preto, že v&nbsp;malej usadlosti je doslova svätý pokoj ako v&nbsp;siedmom nebi. Mário má sestru a&nbsp;brata. Sestra býva v&nbsp;Šamoríne a&nbsp;brat je teraz vo väzení. S&nbsp;Máriom v&nbsp;byte bývajú bratove dve detičky. O&nbsp;všetkých sa stará Mária Kovácsová.

Nepoddajná žena cestuje o&nbsp;štvrtej ráno prvým autobusom do Bratislavy, aby bola na obed doma a&nbsp;postarala sa o&nbsp;syna. Stará sa o&nbsp;všetko. Musí navariť, poprať, upratať... Popritom si sama dokáže prerábať byt. Pomáhajú si s&nbsp;kamarátkou, dokážu zrovnať plochy, položiť plávajúcu podlahu či vykachličkovať. Robia to tak poctivo, že nejeden rýchly majster by bol pri nich zahanbený. Mária aj rúbe drevo, pretože byt má vlastné kúrenie na pevné palivo.

Mário sa trápi. Chcel by mame pomôcť, nie ju zaťažovať. Lenže osud k&nbsp;nemu nebol príliš zhovievavý. Z&nbsp;normálneho chlapca, ktorý behal po dvore, bol zrazu onkologický pacient. „Najprv mi začalo zabiehať jedno oko a&nbsp;potom som naň prestal vidieť. Očná lekárka hneď povedala, že mám nádor a&nbsp;poslala ma okamžite na Kramáre do Bratislavy. Operoval ma pán profesor Juraj Šťeňo. Mal som v&nbsp;hlave nádor veľký ako slepačie vajce.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Zrak sa Máriovi našťastie vrátil. „Zhoršuje sa mi až teraz z&nbsp;toho, že sa často a&nbsp;dlho pozerám do počítača a&nbsp;smartfónu.“ Trápeniu však nebol koniec, ako devätnásťročný veľmi nešťastne spadol z bicykla. Lekári nezistili hneď, že má zlomený bedrový kĺb. Chodil v&nbsp;bolestiach, v&nbsp;tom čase pracoval. Do zamestnania musel chodiť s&nbsp;dvoma barlami. „Už nepracujem. Ledva prejdem sto metrov o&nbsp;barlách a&nbsp;musím si sadnúť. Oba bedrové kĺby mi už operovali. Ľavý už dva razy. Po druhej operácii mám necitlivé prsty na nohách.“ Aby toho nebolo naozaj málo, musel Mário Bialoň po hrstiach užívať lieky, ktoré mu zachraňovali život pred cirhózou pečene. „Hlavne tú rakovinu by som už nechcel. Žiadne nádory a&nbsp;nič podobné!“

Napriek všetkým nepríjemnostiam dokončil zdravotnú školu a&nbsp;pracoval ako ošetrovateľ v&nbsp;domove dôchodcov. Denne s&nbsp;barlami cestoval tri hodiny autobusmi, aby mohol robiť prácu, ktorú miloval. „Nakoniec som robil už iba na parkovisku brigádnika. Ani to by som už dnes nezvládol. Von sa bez vozíka nikam nedostanem.“ V&nbsp;súčasnosti ho baví opravovať počítače, oživovať staršie notebooky a&nbsp;vracať do používania pokazené mobilné zariadenia. „Čokoľvek rozobrať a&nbsp;poskladať pre mňa nie je problém. Musel som si nájsť nejakú záľubu a&nbsp;prácu, aby som sa nezbláznil. Baví ma to.“ Keď bol malý, chcel som byť boxerom. Aj to len do chvíle, kým videl maminho strýka, ako vyzerá po zápase. „Reprezentoval Československo. Okrem tváre mal zničené aj ruky a&nbsp;plecia.“

VIAC FOTIEK K ČLÁNKU SI POZRITE V GALÉRII...

Máriov dôchodok je klasickým výsmechom nášho sociálneho systému a&nbsp;nepochopiteľného prístupu posudkových lekárov. „Mám invalidný dôchodok 290 eur. Lekár sociálnej poisťovne mi zobral polovicu. Dal ma na polovičný invalidný dôchodok. Vraj jeden bedrový kĺb mi operovali, tak to tak má byť. Sľúbil, že keď mi dajú dokopy aj druhý, tak mi všetko vráti. V&nbsp;praxi to však bolo tak, že som dostával 500 eur, z&nbsp;ktorých bolo zrazu tých 290, z&nbsp;ktorých sa vyžiť nedá.“

Mário nemá vodičský preukaz. Aj ho chcel, ale mama sa o&nbsp;neho tak bála, že mu ho zakázala. Pre istotu. Vraj už mal nešťastia dosť. V&nbsp;Siedmom nebi je Mário ten, ktorý obdaroval svoju mamu Máriu. Chcel jej ušetriť peniaze a&nbsp;robotu, tak jej vysníval kúpeľňu. Tá pôvodná bola ešte z&nbsp;čias socializmu s&nbsp;malou vaňou. „Už som do nej nedokázal vojsť. S&nbsp;maminou pomocou som sa nad ňu dokázal nanajvýš nahnúť a&nbsp;umyť sa. Mama ma musí aj obliecť, sám si nedokážem dať ponožky a&nbsp;nohavice.“

Vilovi Rozborilovi otvorila vchodové dvere bytovky Máriova neterka a&nbsp;dvere na byte mama. „Ja som už Vila videl, keď som robieval na parkovisku. Z&nbsp;videnia som ho poznal, takže nebol pre mňa nejaké veľké prekvapenie. Povedal, že prídu o&nbsp;pár dní. Prekvapením bolo, keď sa tu objavil pán Pellegrini. Vraj aj makal. My nevieme, nás odtiaľto odviezli. Mňa do rehabilitačného centra a&nbsp;mamu s&nbsp;deťmi do kúpeľov v&nbsp;Rajeckých Tepliciach. Videli sme ho pracovať iba v&nbsp;dokrútkach.“

Podľa Mária Bialoňa by sa mal štát a&nbsp;úrady správať k&nbsp;ľuďom s&nbsp;vážnymi zdravotnými komplikáciami ústretovejšie a&nbsp;najmä tak, aby nemuselo zasahovať Siedme nebo. „Vidíte, v&nbsp;akom som stave a&nbsp;čo všetko si môžem dovoliť. Keď niečo chcem, asistenta alebo stoličkový výťah, musíme ja a&nbsp;mama bojovať odušu, aby sme niečo dostali. So všetkým sú problémy, termíny, posudzovania… Stále sa o&nbsp;niečo snažiť a&nbsp;vidieť, ako niekto ignoruje moje diagnózy, je naozaj ťažké a&nbsp;už ma to nebaví. Nechápem, ako sa k&nbsp;sociálnym výhodám dostávajú ľudia, ktorí na pohľad vyzerajú, že im nič nie je, a&nbsp;tí, na ktorých to od začiatku vidno, sú akoby neviditeľní. Pracoval som, pokiaľ sa mi dalo, a&nbsp;za to som si vyslúžil 290 eur mesačne od štátu a&nbsp;chvíľu v&nbsp;Siedmom nebi od dobrých duší.“