Aby sa nezbláznil

Zrak sa Máriovi našťastie vrátil. „Zhoršuje sa mi až teraz z toho, že sa často a dlho pozerám do počítača a smartfónu.“ Trápeniu však nebol koniec, ako devätnásťročný veľmi nešťastne spadol z bicykla. Lekári nezistili hneď, že má zlomený bedrový kĺb. Chodil v bolestiach, v tom čase pracoval. Do zamestnania musel chodiť s dvoma barlami. „Už nepracujem. Ledva prejdem sto metrov o barlách a musím si sadnúť. Oba bedrové kĺby mi už operovali. Ľavý už dva razy. Po druhej operácii mám necitlivé prsty na nohách.“ Aby toho nebolo naozaj málo, musel Mário Bialoň po hrstiach užívať lieky, ktoré mu zachraňovali život pred cirhózou pečene. „Hlavne tú rakovinu by som už nechcel. Žiadne nádory a nič podobné!“

Napriek všetkým nepríjemnostiam dokončil zdravotnú školu a pracoval ako ošetrovateľ v domove dôchodcov. Denne s barlami cestoval tri hodiny autobusmi, aby mohol robiť prácu, ktorú miloval. „Nakoniec som robil už iba na parkovisku brigádnika. Ani to by som už dnes nezvládol. Von sa bez vozíka nikam nedostanem.“ V súčasnosti ho baví opravovať počítače, oživovať staršie notebooky a vracať do používania pokazené mobilné zariadenia. „Čokoľvek rozobrať a poskladať pre mňa nie je problém. Musel som si nájsť nejakú záľubu a prácu, aby som sa nezbláznil. Baví ma to.“ Keď bol malý, chcel som byť boxerom. Aj to len do chvíle, kým videl maminho strýka, ako vyzerá po zápase. „Reprezentoval Československo. Okrem tváre mal zničené aj ruky a plecia.“

Máriov dôchodok je klasickým výsmechom nášho sociálneho systému a nepochopiteľného prístupu posudkových lekárov. „Mám invalidný dôchodok 290 eur. Lekár sociálnej poisťovne mi zobral polovicu. Dal ma na polovičný invalidný dôchodok. Vraj jeden bedrový kĺb mi operovali, tak to tak má byť. Sľúbil, že keď mi dajú dokopy aj druhý, tak mi všetko vráti. V praxi to však bolo tak, že som dostával 500 eur, z ktorých bolo zrazu tých 290, z ktorých sa vyžiť nedá.“

Pokračovanie na ďalšej strane...