Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

„Prídem vám naproti,“ telefonicky nás inštruuje, keď sa vyberáme do športového klubu v&nbsp;Prahe, kde pôsobí ako tréner. Keď kráča v&nbsp;teplákoch a&nbsp;tričku po chodníku na jednom z&nbsp;pražských sídlisk smerom k&nbsp;nám, ľudia za ním otáčajú hlavy. Statný pán so šedinami a&nbsp;svalmi ako hora sa nedá prehliadnuť.

Vladimír Semerád je ako chodiaca živá kronika. Keď začínal s&nbsp;kulturistikou, mal iba pätnásť rokov. V&nbsp;tých časoch nebolo o&nbsp;tomto športe v&nbsp;československých končinách ani chýru, ani slychu. „Komunisti dovolili premietať v&nbsp;kine historický americký veľkofilm Romulus a&nbsp;Remus. Bolo to v&nbsp;roku 1967. Účinkovali tam dvaja kulturisti. Mňa a&nbsp;zopár kamarátov nadchli títo svalnatí páni. Hral som vtedy síce futbal za Spartak Praha, skúšal som box, hokej aj džudo, ale kulturistika ma tak chytila za srdce, že dostala prednosť. S&nbsp;kamarátmi sme cvičili kade-tade –&nbsp;v&nbsp;pivniciach, na povalách. Každý doniesol na cvičenie to, čo mal doma. Mne otec v&nbsp;práci zhotovil činku a&nbsp;lavičku. Pracoval v&nbsp;hutách v&nbsp;Kladne. Nemali sme k&nbsp;dispozícii žiadny návod, žiadne zdroje, ako cvičiť. Vychádzal iba časopis Tréner a&nbsp;cvičiteľ, jednu-dve stránky venovali kulturistike, pričom sa inšpirovali Amerikou.“

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Neodradilo ho to, ako hovorí, boli mladí, ctižiadostiví a&nbsp;veľmi chceli mať svaly. Jeho športová kariéra je úzko spätá so socializmom a&nbsp;s&nbsp;komunistami. Krátko nato, ako ho nadchla kulturistika, k&nbsp;nám vpadli vojská Varšavskej zmluvy. „Mama ma zobudila ráno o&nbsp;siedmej so slovami, že treba nakúpiť zásoby potravín, pretože bude vojna. Prežila koncentračný tábor, vedela, čo je hlad.“ Spomína aj na to, ako mu komunisti nedovolili spoznať príbuzných v&nbsp;bývalej Juhoslávii. „Mama pochádzala z&nbsp;Bosny a&nbsp;Hercegoviny. Do rodnej krajiny mohla cestovať iba s&nbsp;otcom. Mňa a&nbsp;sestru vtedajší režim nepustil, aby sme celá rodina neemigrovali. V&nbsp;čase, keď boli rodičia preč, starala sa o&nbsp;mňa staršia sestra.“

Sedíme spolu v&nbsp;jednej z&nbsp;pražských posilňovní, kde Vladimír pracuje, za nami je rad výživových doplnkov, nápojov. Jeden z&nbsp;posledných mohykánov zlatej éry československej kulturistiky osemdesiatych rokov komentuje bohatú ponuku takéhoto sortimentu s&nbsp;úsmevom. Za jeho éry nič také nebolo. „Denne som kvôli potrebným bielkovinám zjedol sedem balení tvarohu. Jedna kocka vážila 250&nbsp;gramov. Kvalitné hovädzie mäso sa dalo kúpiť len po známosti. Namiesto kurčiat sme kupovali sliepky, boli lacnejšie.“

A&nbsp;ešte jednou historkou v&nbsp;súvislosti s&nbsp;bývalým režimom nás ohuruje. Pred pádom komunizmu ho nominovali na majstrovstvá sveta, ktoré sa konali v&nbsp;Nórsku. „Konali sa v&nbsp;apríli. Usilovne som trénoval. V&nbsp;klube sme všetci boli ako jedna rodina. Dokonca aj naša recepčná. Bola skrátka naša veľká kamarátka. Ostatní chalani, ktorí so mnou cvičili, ma povzbudzovali, aby som sa domov nevrátil. Hlasno a&nbsp;otvorene ma nahovárali na emigráciu. Tri dni pred vycestovaním za mnou prišli eštebáci. Zobrali mi cestovný pas aj víza, nikam som necestoval. Po revolúcii som trénoval jedného policajta, vyrozprával som mu túto príhodu s&nbsp;tým, že som zvedavý, prečo mi zakázali cestovať do Nórska. Zistil, že ma udala tá naša veľká ‚kamoška‘ z&nbsp;recepcie.“

Medzi jeho ostatné úspechy patrí titul majstra republiky, ktorý obhájil v&nbsp;roku 2019. Na majstrovstvách Európy skončil piaty a&nbsp;bodoval aj na majstrovstvách sveta v&nbsp;Španielsku. Aj v&nbsp;tomto roku plánoval bojovať o&nbsp;svetový majstrovský titul, pre peniaze ostal doma. „Vlani ma to Španielsko vyšlo 300-tisíc českých korún. Niečo som mal z&nbsp;rodinného rozpočtu, niečo som si požičal a&nbsp;potom vrátil. Tento rok mi manželka povedala, že nikam nepôjdem, inak si môžem zbaliť kufre. Kulturistika je drahý šport. Peniaze som potreboval na štartovné, registráciu, letenku, ubytovanie… Okrem toho sprievod mi robil syn.“

Napriek tomu, ako hovorí, stále miluje železnú hru. „S&nbsp;kulturistikou je ťažké začať a&nbsp;ešte ťažšie skončiť.“ A&nbsp;tak každé ráno vstáva o&nbsp;pol siedmej, z&nbsp;dediny, kde býva, vyrazí autom do Prahy, v&nbsp;posilňovni je obvykle do večera. Cvičí, trénuje svojich zverencov. „Urobím päťkrát po sebe po 50&nbsp;kľukov,“ opisuje a&nbsp;dokonca s&nbsp;nadšením vyzve nášho redakčného fotografa: „Julo, chceš to skúsiť? Zasúťažíme si?“ Z&nbsp;posilňovne vyjde na hodinu-dve, sadne do metra a&nbsp;prechádza sa po centre Prahy a&nbsp;po Karlovom moste, užíva si čerstvý mestský vzduch.

Netají, že kulturistika je sťaby jeho droga. „S&nbsp;manželkou sme spolu 33 rokov. Ona je vášnivá záhradkárka. Ja tak akurát pokosím trávnik. Som chlapec z&nbsp;pražského sídliska. Záhrada mi nič nehovorí, radšej cvičím.“ Vladimír donedávna pracoval ako vodič autobusu. Cvičil aj počas prestávok. V&nbsp;uličke počas prestávky robil kľuky, tyče na batožinovom priestore využíval ako hrazdu. Keď jazdil s&nbsp;cestovnou kanceláriou do zahraničia, všade hľadal posilňovne. „Nie raz som pred nástupom do práce vstával o&nbsp;pol tretej ráno, aby som si odcvičil svoje.“

Je tretíkrát ženatý, spolu mal päť detí. Dnes úprimne priznáva, že pre lásku k&nbsp;činkám svojim potomkom nevenoval toľko času, koľko by chcel. V&nbsp;jeho živote došlo iba k&nbsp;jednej menšej prestávke. „Pred dvadsiatimi rokmi som pochoval dcéru Vladenku, mala vtedy iba 28&nbsp;rokov. Prežíval som peklo na zemi. Odvtedy verím v&nbsp;Boha, chodím do kostola. Padal som na dno, manželka ma preto doslova vyháňala cvičiť. Dostal som sa z&nbsp;toho vďaka športu.“

„Kulturisti sa vyzlečú do plaviek a&nbsp;postavia sa na pódium. Známy sa ma raz pýtal: Vláďo, stále chodíš na tie výstavy?“ zabáva nás vitálny senior ďalšou historkou. Kulturistike zasvätil život, je to pre neho nielen šport, ale hlavne životný štýl. Rešpektuje to aj manželka, ktorá tomu prispôsobila kuchyňu. „Raz za mesiac si dovolíme dať si na obed vyprážaný rezeň a&nbsp;majonézový šalát. Dvakrát do roka –&nbsp;aj to iba kvôli návšteve&nbsp;– máme sviečkovú s&nbsp;knedľou. Inak jedávame biele mäso pripravené na vode. Zemiakové hranolčeky u&nbsp;nás v&nbsp;kuchyni nenájdete, ako je rok dlhý. Vôbec nepijem alkohol. Milujem však zmrzlinu a&nbsp;všetko sladké, ale veľmi sa strážim. V&nbsp;noci sa niekedy zobudím, že som hladný, tak si dám biely jogurt. Mám 70 rokov, nehrám sa na frajera, ale chcem byť zdravý a&nbsp;dobre vyzerať. Ráno, keď vstávam, cítim tých sedem krížikov, poviem si –&nbsp;áno, som už senior. Potom sa však rozbehnem za povinnosťami a&nbsp;cítim sa skvele a&nbsp;vitálne.“

Je mu však smutno, že z&nbsp;tohto sveta postupne odchádzajú jeho rovesníci. „Môžem o&nbsp;sebe povedať, že driem, pretože môžem. Už nás nie je veľa.“ Rednú aj rady kamarátov, s&nbsp;ktorými začínal cvičiť, keď mali pätnásť rokov. „Železná hra je bitka s&nbsp;vôľou a&nbsp;vojna svalov. Kulturistická dlhovekosť, to sú roky a&nbsp;dni odriekania, tvrdá práca, pot a&nbsp;niekedy aj slzy. Každý z&nbsp;nás má hranice, ktoré nedokáže prekročiť. Človek si zvykne na všetko, aj na starobu. Ja to mám nastavené tak, že pre vek spúšťam svoju rezervnú energiu. Aj s&nbsp;rezervnou energiou sa dá trénovať."

Má 70 rokov a aktívne sa venuje kulturistike: Zvyknúť sa dá na všetko, aj starobu

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Dara ROLINS sa vracia do spomienok: Ako si pamätá na éru 80.rokov?

Dara ROLINS o zásnubách a svadbe: Kedy majú s Nedvědom termín?

Pre komičku Simonu First je rodina na prvom mieste.

Výber pre vás

Má 70 rokov a aktívne sa venuje kulturistike: Zvyknúť sa dá na všetko, aj starobu

Erika Szalayová

Súvisiace články

Radovan Korytár učí deti brániť sa agresii: Hovorí, že sebaobrana je ako každá iná zručnosť

Profesor Fischer (85) je vo výbornej kondícii! Čo pre to robí a ako sa stravuje?

Dominika CIBULKOVÁ sa chce dostať do formy: Sila, koľko plánuje schudnúť za 8 mesiacov

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Dara ROLINS sa vracia do spomienok: Ako si pamätá na éru 80.rokov?

Dara ROLINS o zásnubách a svadbe: Kedy majú s Nedvědom termín?

Pre komičku Simonu First je rodina na prvom mieste.

Výber pre vás