Dobrovoľníci, ktorí v týchto náročných pandemických časoch pomáhali napríklad v karanténnych strediskách, sa postavili pred objektív talianskeho manažéra Guida Andreu Longhitana. Prišiel k nám v roku 2002, v krajine pod Tatrami si založil rodinu a vo voľnom čase pracuje na zaujímavých fotografických projektoch.

Rodák z Ligúrie vydal napríklad knihu fotografií o medzinárodnom folklórnom festivale, ktorý sa každoročne koná vo Východnej. Fotograficky priamo zo zákrokov mapoval aj prácu takzvaných kukláčov. Záchranári sú mu blízki, pretože on sám bol dobrovoľníkom záchrannej zdravotnej služby v Taliansku a dobrovoľným hasičom počas pracovného pobytu v Kalifornii.

Nestačí, keď je pekná

„V centre jeho fotografií sú vždy ľudia so špecifickou charakteristikou a výrazom, ktoré svojím fotoaparátom dokáže zachytiť. Práve pre túto jedinečnú fotografickú črtu sme talianskeho fotografa oslovili, aby mohol prerozprávať príbeh o našich ženách a mužoch, ktorí pôsobia v asociácii,“ hovorí jej prezident Marcel Sedlačko.

Kalendár je sériou portrétov. „Prostredníctvom fotografie vždy chcem akoby prerozprávať život okolo seba. Tento rok sa mi s príchodom pandémie zdalo prirodzené pomôcť prezentovať samaritánov. Keď mi hovoria, že niektorá moja fotka je pekná, hneď mi napadne jeden veľký taliansky fotograf Ugo Mulas. Hovoril, že fotografia musí byť dobrá, lebo keď je iba pekná, môže byť zbytočná. Verím, že snímka, keď na ňu niekto pozerá, niečo dotyčnému povie, prerozpráva príbeh alebo mu priblíži nejakého človeka,“ opisuje Guido Longhitano.

Článok pokračuje na následujúcej strane.