Jana Homolová

Narodila sa 19. decembra 1948 v&nbsp;Bratislave. Ako viackrát v&nbsp;rozhovoroch spomenula, pochádza zo slobodomyseľnej rodiny, ktorá jej nikdy nehovorila, čo má a&nbsp;čo nemá robiť. Zuzanin otec patril do prvej generácie slovenských advokátov a&nbsp;vlastnil dve továrničky. „Keď sa mama zaňho vydávala, bol prvý námestník ministra hospodárstva za demokratickej vlády v&nbsp;roku 1947. Mal našliapnutú kariéru ako hrom a&nbsp;moja mama dostala ako svadobný dar červené Audi kabriolet. Viete si to predstaviť? Po Bratislave vtedy jazdilo päť a&nbsp;pol auta a&nbsp;z&nbsp;toho mala mama červený kabriolet (smiech). Otec napríklad ani nevedel šoférovať, lebo mal osobného šoféra,“ priznala pre náš týždenník herečka.

Potom to však prišlo a Zuzanin otec zažil krutý pád. Komunisti mu zobrali všetko. „Veľmi ho potupili. Napokon musel vŕtať studne, spával v&nbsp;maringotkách. Zničilo mu to život aj zdravie,“ uviedla herečka, ktorá v&nbsp;detstve spolu so svojou sestrou vôbec nevedela, aký ťažký život jej rodičia prežívajú. „Neviem prečo, vždy sme všade chodili najkrajšie oblečení, život bol pre nás ružová záhrada, lebo mama s&nbsp;nami chodila lyžovať, stanovať, všetko možné. Aj keď nemala pre nás peniaze na lístok na vlak, vždy sme cestovali tak, že nás vo vlaku schovala v&nbsp;priestore na batožinu. Bolo pre nás so sestrou úžasné dobrodružstvo sledovať, kedy k&nbsp;nám príde konduktor, aby sme sa mu mohli rýchlo schovať,“ zaspomínala si so smiechom.

V mladosti sa venovala výtvarnému umeniu a chcela byť kostýmová návrhárka. K divadelnej profesii sa dostala náhodou, a to vďaka tomu, že ju na Zlatých pieskoch odfotil fotograf. Ako nádejný objav bratislavského filmového štúdia debutovala vo filme režiséra Jozefa Zachara Zmluva s diablom. Snímka potom ešte dlho ťažila predovšetkým z nevšedných pôvabov Zuzany Kocúrikovej. Priamo na pľaci ju táto profesia očarila a krátko nato už nakrúcala v slovensko-francúzskej koprodukcii filmu Muž, ktorý luže v réžii Alaina Robba-Grilleta a Martina Hollého ml.

Jej hereckým partnerom bol vtedy veľmi slávny Jean-Louis Trintignant (89). Perfekcionistka Zuzana však svoj výkon na striebornom plátne rozhodne neglorifikovala. „O nejakom herectve v tomto prípade ešte u mňa nemohlo byť ani reči. Veď som bola úplný začiatočník!“ Napriek tomu bola už v tom čase známa dokonca aj v Paríži. „Na Champs­-Élysées bol obrovský bilbord s hlavou Jeana-Louisa Trintignanta, ktorý bol vtedy svetová filmová hviezda, spolu so mnou,“ priznala s úsmevom. V&nbsp;18 rokoch následne dostala ponuku na päťročnú zmluvu k&nbsp;známemu producentovi Carlovi Pontimu do talianskych filmových štúdií. Túto zmluvu podľa vlastných slov však iba dve sekundy pred dvanástou odmietla podpísať.

Dôvod bol prozaický. „Celý môj život ma viedla intuícia a&nbsp;tá mi povedala, že nie. Ani som sa nad tým nikdy hlbšie nezamýšľala, ale k&nbsp;tomuto rozhodnutiu viedlo viacero dôvodov. Za tých päť rokov som napríklad mohla prísť domov vždy len na Vianoce, čo bolo pre mňa nepredstaviteľné, lebo som veľmi rodinne založená. V&nbsp;zmluve nebolo ani špecifikované, aké roly by som za toto obdobie mohla hrať. Či by išlo o&nbsp;reklamu na bielizeň, alebo čo, tam to jednoducho nebolo. Dnes, keď sa nad tým zamyslím a&nbsp;predstavím si, že by som tú zmluvu podpísala, čo ja viem, kam by ma to zaviedlo? Možno do nejakého drogového prostredia alebo ktovie…“ Práve preto ostala Zuzana radšej na Slovensku a&nbsp;rozhodla sa skúsiť šťastie na VŠMU.

Zuzana Kocúriková sa narodila v Bratislave. V mladosti sa venovala výtvarnému umeniu a pôvodne chcela byť kostýmovou návrhárkou. Túto svoju záľubu realizovala neskôr vo svojom butiku, skôr galérii, ako obchod sama nazvala, kde krátko predávala autorskú módu od známych výtvarníčok. Skôr ako začala študovať herectvo na VŠMU v Bratislave, debutovala v roku 1967 ako objav bratislavského filmového štúdia vo filme režiséra Jozefa Zachara Zmluva s&nbsp;diablom. Okrem iných filmov hrala v slovensko-francúzskej koprodukcii Muž, ktorý luže a jej prvým hereckým partnerom bol Francúz Jean-Louis Trintignant.
&nbsp;
Ďalšou filmovou úlohou bola hlavná postava Ester v českom filme režiséra Jana Schmidta Kolonie Lanfieri. Okrem účinkovania na doskách SND a hosťovaní v ďalších divadlách sa objavila v mnohých televíznych inscenáciách, seriáloch a celovečerných filmoch. Hrala v rozprávkach Panna a netvor (1978), Soľ nad zlato (1982). Z dievčenských úloh postupne prerástla do postáv zrelých žien. Výraznú príležitosť dostala vo filme režiséra Ladislava Rychmana Hvězda padá vzhůru (1974), kde zvádzala speváka Švandu, ktorého si zahral Karel Gott.
&nbsp;
V životopisnom filme o maliarovi Josefovi Mánesovi režiséra Josefa Macha Paleta lásky (1976) stvárnila postavu bulharskej maliarky Ekky Goranovej. Objavila sa aj vo filmoch Divoká srdce (1989), Pevnost (1994), Sametoví vrazi (2005), Nebo, peklo... zem (2009) či Spiknutie (2012). Mladším divákom je známa najmä zo seriálov Susedia, Ordinácia v ružovej záhrade, Panelák, Horúca krv či Semafor.

Dielo

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Na prijímačky dorazila v&nbsp;sukničke, ktorá tesne zakrývala zadok. V&nbsp;komisii sedeli národní umelci Viliam Záborský a&nbsp;Ladislav Chudík. Tí vychádzajúcu hviezdu z&nbsp;filmového plátna dobre poznali, ona zas vôbec netušila, čo sú zač. „Je to možno neuveriteľné, no v&nbsp;roku 1967 sme mali rodičovský dom na Kramároch, čo bola v&nbsp;tom čase dedina. Dnes to je síce rozšírené centrum, no vtedy sme sa tam preháňali na lyžiach, sánkach. Rodičia nemali televízor, takže som nemala žiadne informácie, kto sú naši slovenskí divadelní umelci. Na prijímacie pohovory som prišla doslova a&nbsp;dopísmena ako nepopísaný papier. Ani mi veľmi nezáležalo na tom, aby ma zobrali. Povedala som si, že to skúsim, a&nbsp;zobrali ma.“

Jej ročníkovým profesorom sa stal Ladislav Chudík. Ten však v roku 1968 emigroval do Viedne, preto ho jeho vtedajší obľúbení študenti na čele s Andym Hrycom, Jurajom Kukurom, Vladimírom Durdíkom aj Zuzanou Kocúrikovou asi po mesiaci v emigrácii navštívili s prosbou, ktorú napísali na šírku ulice, kde býval. Na slová: Príďte, vráťte sa! spomínali susedia ešte aj po rokoch. Chudík napokon privolil a vrátil sa domov. S Ladislavom Chudíkom spája Zuzanu Kocúrikovú ešte jedna zaujímavosť. Hercovou platonickou láskou totiž bola Zuzanina mama.

„V&nbsp;čase, keď ma prijali na VŠMU, mi mama povedala, že bol jej spolužiak a&nbsp;bol do nej zamilovaný,“ povedala s&nbsp;dôvetkom: „No moja mama bola taká dáma, že také už dnes nerastú. Do koča aj do voza. Do nej boli zamilovaní všetci. Keď začal môj muž chodiť k&nbsp;nám do domu, pretože ma opaľoval, a&nbsp;s&nbsp;ním chodili aj jeho priatelia Julo Satinský, Milan Lasica, tak títo všetci boli do mojej mamy zamilovaní,“ doplnila so smiechom. Na základe toho je jasné, po kom herečka zdedila krásu a&nbsp;šarm. „Áno, ale moja mama bola decentnejšia. Vedela variť, piecť, ovládala päť jazykov. Bola nádherná a&nbsp;neskromne poviem, že jej nesiaham ani po členky, to je isté. Bola úžasná,“ povedala herečka otvorene.

Po absolvovaní štúdia sa stala členkou Činohry Slovenského národného divadla, kde účinkuje dodnes. Hrala v tituloch Aj kone sa strieľajú, August: Stratení v Oklahome, Pamäť vody a mnohých ďalších predstaveniach. V aktuálnej sezóne má v repertoári deväť inscenácií ako Pohreb alebo svadba – čo skôr?, Hedda Gablerová, Antigona, Rivers of Babylon, Štvorec, Ilúzie, Veselé paničky windsorské, Bačova žena, Scény zo života režiséra (Ing­mara Bergmana). Svoje herecké umenie predviedla aj na ďalších divadelných doskách a na cestách so zájazdovým divadlom.

Celý svoj život prežila po boku jedného muža – režiséra Petra Mikulíka (78). Jej jediná dcéra Katka (41) to síce považuje za nedostatok fantázie, ako so smiechom tvrdí umelkyňa, no ona sama má na tento fakt iný názor. „Prežila som úžasný, šťastný život. Mám za sebou skvelé roly, skvelého manžela a&nbsp;s&nbsp;ním skvelú dcéru, ktorá má zas skvelého syna, môjho vnuka Olivera Petra, ktorý sa narodil v&nbsp;januári 2018.“ S&nbsp;manželom sa zoznámili za zvláštnych okolností v&nbsp;roku 1968, teda po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do vtedajšieho Československa. V&nbsp;tom období Zuzana tri mesiace nakrúcala v&nbsp;Rusku česko-ruský western.

„Rusi prišli 21. 8. a&nbsp;ja som sa vôbec nemohla vrátiť do Československa, lebo nebolo žiadne spojenie. Prvé lietadlo priletelo na pražské letisko až 10. septembra a&nbsp;ako sme vychádzali z&nbsp;lietadla, tak dole na nás mierili ruskí samopalníci… Bolo to príšerné! Ešte dva dni trvalo, kým som sa dostala do Bratislavy, ale keď som sa vrátila, rovno som išla do divadelného klubu, kde bol vtedy život. Ja som bola prváčka na VŠMU a&nbsp;tam boli rôzni zaujímaví chlapi, ktorých som síce nepoznala, ale oni poznali mňa. Tak sme tam pili a&nbsp;potom sme sa presunuli k&nbsp;Martinovi Bútorovi, aby som im porozprávala, ako bolo v&nbsp;Rusku. U&nbsp;Martina som sedela na schodoch. Bol tam strapec asi pätnástich chlapov, ktorí ma počúvali, a&nbsp;jeden z&nbsp;nich, taký nesmelý, bol môj manžel Peter Mikulík. Vtedy sme sa zoznámili. Z&nbsp;jeho strany išlo o&nbsp;lásku na prvý pohľad, no musel ma dlho dobýjať,“ priznala.

Manželovi neskôr porodila dcéru Katarínu Mikulíkovú, ktorá vyštudovala dramaturgiu. Do médií sa Katka dostala najmä v posledných rokoch, pretože je autorkou megaúspešného markizáckeho projektu Oteckovia. Spolupracuje na ňom s dcérou Milana Lasicu Hanou. Herečke zároveň robí radosť malý vnuk, vďaka ktorému vstúpilo do ich rodiny potešenie, aké sa ani nedá opísať. „Svoj čas teraz delím medzi prácu a rodinu, ale môj favorit je práve vnuk. My sme skutočná dvojka, ozajstní ,parťáci‘,“ povedala nám.

Ukážkový vzťah má Zuzana aj s mladšou sestrou anestéziologičkou. V rodine dokonca zachraňovala život ich otcovi. „Mal choré obličky a&nbsp;oslepol. Zomrel v&nbsp;roku 1980 a&nbsp;dva a&nbsp;pol roka pred smrťou chodieval na dialýzu. V&nbsp;tom čase však bola dialýza ešte v&nbsp;plienkach. Otec mal vyvedenú cievku v&nbsp;ruke a&nbsp;raz v&nbsp;noci mu praskla. Krv začala striekať ako z&nbsp;kohútika. Rodičia bývali blízko mojej sestry, mamička jej okamžite volala a&nbsp;ona mu vtedy zachránila život. Plyšový koberec, na ktorom otec ležal, bol taký napitý krvou, že sme ho museli vyhodiť…“

Na úspešnej herečke je sympatické, že sa vyhýba skrášľovacím zákrokom a starne s gráciou. „Vyhýbam sa tomu, pretože si myslím, že boj so starobou je v&nbsp;podstate boj s&nbsp;veternými mlynmi. Nenechám si pichať ihly, lebo sa bojím bolesti. Stačí mi, že musím chodiť k&nbsp;zubárovi, lebo tam treba chodiť, ale dávať do seba pichať každé tri mesiace ihly? Načo? Veď mám vedľa seba krásnu dcéru. Mladá som už bola, potom som mala stredný vek a&nbsp;teraz som stará. Tak to je, no a&nbsp;čo? Je to kolobeh života, je to normálne. Som vďačná tomu tam hore, že mi denne posiela energiu, radosť zo života. A&nbsp;že mám vrásky? No a&nbsp;čo?“ Jej dlhoročným poznávacím znamením sú tiež dlhé havranie vlasy. Pestuje si od sedemnástich rokov a&nbsp;strihať sa rozhodne nechystá. „Už veľa ľudí mi pílilo uši, aby som sa dala ostrihať, vraj som už stará… Takže sa just neostrihám!“