Danka a Janka, Opice z našej police či Osmijanko. Tisíce obrázkov pre Včielku, Ohník či Fifík. Koľko ich naozaj bolo? „Veľa, ale koľko, neviem,“ hovorí Božena Plocháňová. „To si ani neviem predstaviť, ale budú ich tisíce. Ani si všetky nepamätám,“ smeje sa. Pamätá si však, že prvá knižka bolo leporelo pre deti niekedy v šesťdesiatych rokoch: „Pamätám si, že som za to dostala honorár asi 6-tisíc korún, a tak sme sa s mužom tešili, nevedeli sme to utratiť. Stále sme niečo kupovali a stále sme mali peniaze.“

Narodila sa v Prahe, a ako hovorí, mala dvoch oteckov. Ten prvý, vlastný, bol úradník, potom sa jej mama rozviedla a tak získala nového otca, ktorý bol dôstojník. „V rodine sme mali jednu tetu, tá veľmi pekne kreslila. Škoda, že už nemám pamätník s jej kresbami, rada by som si ich pozrela, lebo sa mi zdá, že boli veľmi dobré.“ Teta mala obchod s cukrovinkami a možno aj vďaka tomu prepukla u malej Boženky láska ku kresleniu. „V tom obchode boli úžasné kotúče papiera a tie mi vždy nosila domov. Mala som tak tri-štyri roky, roztiahla som si na zem taký obrovský papier, ľahla som si na brucho a všetko som pokreslila od začiatku až do konca. Rodičom som dala pokoj, nemali so mnou vôbec prácu, akurát mi dali chlieb s margarínom do ruky. To som milovala.“

Príjemné spomienky vystriedajú tie menej príjemné na druhú svetovú vojnu. Nevyhla sa ani núteným prácam ako totálne nasadená, najprv v továrni pri páse, neskôr jej však otec vybavil prácu v družstve, ktoré pripravovalo ľudí na umelecké školy. „Vyrábali sme tam nákupné tašky z lyka, splietali sme ho do takých vrkočov, stáčali do kotúčov a z toho sa plietli tašky. Odtiaľ som sa dostala na UMPRUM, kde som študovala kresbu a grafiku. Študentský život po vojne bol dobrý ako každý študentský život.“

Na škole v Prahe sa zamilovala do kolegu maliara Hajdučíka, ktorý bol z Bratislavy. „Vydávala som sa v roku 1950 a v tom roku som sa aj presťahovala. Nevedeli sme, čo budeme robiť. Či sa on z obrazov uživí a čo budem robiť ja... Myslela som si, že budem maminka a nebudem robiť nič,“ smeje sa. Veľmi rýchlo zistila, že dvaja mladí maliari na voľnej nohe to budú mať finančne ťažké.

Keďže odmalička rada cvičila a tancovala, v Prahe chodila aj do baletnej a tanečnej školy, využila mladá, v Bratislave neznáma maliarka aj tento svoj talent. „Jeden rok som účinkovala v Slovenskom národnom divadle ako baletka-elévka. Niečím som sa musela živiť. V balete sme boli ako začiatočníci taká štafáž. Prvý balet, v ktorom som účinkovala, bol Romeo a Júlia, druhý Orfeus a Euridyka. Pracovala som tam, kým som neprišla do druhého stavu. Keď sa mi narodilo dieťa, v divadle som skončila.“

Keď začal vychádzať humoristický časopis Roháč, ktorého prvým šéfredaktorom bol Štefan Bednár, ponuku dostali aj Hajdučíkovci. „Môj muž sa s ním poznal. Povedal mu, že potrebuje spolupracovníkov, tak sme začali kresliť do Roháča. Obsah a námety vymýšľali v redakcii, my sme to len kreslili. Rovnako to bolo aj pri seriáli Bill a Mary. Jeho prvé časti vymyslela Milka Lopašovská Kostrová. Tento komiks sa vyvíjal, najprv to bol akože western, vtedy bol naozaj dobrý. Neskôr ho zmenili na také komunálne príbehy, ale to už nebolo ono. Z Billa a Mary ostali akurát mená,“ spomína Božena Plocháňová.

Po karikatúrach sa dostala aj k ilustrovaniu knižiek. Nakresliť obrázky do jednej jej trvalo dva až tri mesiace. „Záležalo na tom, ako mi sadol titul. Najlepšie sa mi robili Opice z našej police, to ma fantasticky bavilo. Bol to skvelý text Kristy Bendovej, ktorej moje kresby vyhovovali. Bývala neďaleko na Mýtnej a často sme sa navštevovali. Bola rada, keď som jej ukázala, ako si to predstavujem, sem-tam mala nejakú poznámku, ale väčšinou sa jej obrázky páčili. Akurát posledná knižka, tú nevidela. Volala sa Šťastný pes, bola to literatúra faktu. Nevidela ani jednu ilustráciu. Kým som to dokreslila, zomrela.“

Kresliť začínala vždy ráno, popoludní mala siestu a pokračovala v noci. „V noci často robím aj teraz. Som taký nočný vták. Zvykla som si na to, lebo v noci každý spal, neotravovali ma telefóny a mohla som sa dobre sústrediť.“

Pani Plocháňová sa vydávala niekoľkokrát. Prvý manžel Anton Hajdučík bol maliar, druhý Juraj Plocháň bol televíznym dramaturgom a pracoval na voľnej nohe. Po jeho smrti sa  vydala po tretí raz za Jána Benka. Prežila všetkých troch. „Moja dcéra hovorí, že som ako čierna vdova. Muži zomierajú skôr,“ žartuje. Okrem tvorby bola aj ona klasická mama dvoch dcér Tamary a Zuzany, ktorá sa musela postarať o domácnosť. Mala iba jedinú pomoc, deti dávala na predpoludnie k jednej panej a popoludní si po ne chodila. Rodičov v Bratislave nemala, musela si pomôcť sama.

Láska k tancu a pohybu jej ostala. „Skončila som s tým až po sedemdesiatke. Chodili sme cvičiť také staré baby,“ smeje sa. „Niektoré z nich ešte možno aj cvičia, len ja už nie, lebo asi pred deviatimi rokmi som dostala tú "prezidentskú" chorobu, prasklo mi črevo,“ vysvetľuje.

Jej kresby sa aj dnes rodia za starým písacím stolom pri okne. Pre časopis Fifík stále kreslí komiks o dinosauroch. „Kreslím asi tak polovičku mesiaca. Totiž stále všetko prerábam, donekonečna, preto si často poviem, že začnem až na poslednú chvíľu, aby som to už nemohla prerábať. Viete, mne to nedá. Niečo sa mi znepáči, a hneď to prerobím.“ Aj keď dnes existujú všelijaké špeciálne perá a farebné markery, ktoré prácu zjednodušujú, ona kreslí tak ako kedysi. Skice robí obyčajnou ceruzkou na papier, a potom už kreslí čiernym tušom a akvarelom na obyčajné kladivkové výkresy. „Tak sme kreslili ešte v škole a ja som v tom pokračovala. Vždy ma bavili žánrové obrázky, ktoré sme v škole nerobili. Učili nás všeličo iné, aj reklamy, ale to ma nikdy nebavilo. Preto sa mi páčilo kresliť pre Roháč.“

Láskou Boženy Plocháňovej boli vždy zvieratká. Asi preto sú na jej kresbách ako živé. „Ešte radšej ako detské knižky som kreslila také o zvieratkách. Ešte keď som bola dieťa, sme mali doma psa. S posledným mužom sme mali dobermanku. Bolo to fajn, chodili sme s ňou na prechádzky, to som ešte mala zdravé nohy, tak sme si fantasticky dobre s tým psom nažívali. Keď mal trinásť rokov, už nevládal na nohy a trápil sa, v noci ako keby plakal, až som nemohla spávať, tak sme ho museli dať utratiť. Čo som sa vtedy naplakala, v živote by som už nechcela zažiť toľkú bolesť. Hovorila som, že už psa nechcem, ale toľko som vyplakávala, že dcéra šla do útulku a doniesli mi tohto bastardíka,“ hladká psíka, ktorý nás radostne privítal. Galinu, priateľskú miešanku fúzača, má tri roky. „Trikrát denne s ňou chodím von, pozeráme spolu televízor a niekedy sa s ňou aj zhováram ako bláznivá,“ smeje sa domáca pani. „Je pri mne, má svoju fotelku pred telkou. Keď mali začiatkom roka moje obľúbené seriály Panelák a Ordinácia v ružovej záhrade prestávku, pozerali sme mexické telenovely. To by som o sebe vlastne ani nemala nikde hovoriť, lebo to je niečo také hrozné, že ešte aj tomu psovi som neraz musela povedať: Pozri sa, akú volovinu tam zase urobili.“

Veselé kresbičky Boženy Plocháňovej vychádzajú v knižkách pre deti stále. „Doma mám nejaký archív, ale nie je kompletný, lebo väčšinou môj muž kresby porozdával po známych, takže nemám všetky knihy. Nejako sme neuvažovali o tom, že by ich ešte niekedy bolo treba použiť,“ vysvetľuje. Najbližšie vyjde v marci v reedícii Osmijanko. Boli sme zvedaví, či by sa ešte pani Plocháňová pustila do úplne novej knižky. „Keby šlo o nejaký dobrý text, niečo o zvieratkách alebo pre deti, čo by mi sadlo, tak snáď aj hej. Ale neviem to určite, pretože dni tak hrozne utekajú, človek sa nenazdá a týždeň je preč,“ pripomína nám osemdesiatjedenročná ilustrátorka, ktorá má stále šibalskú iskru v oku. Ako vraví, talent po nej zdedil dvanásťročný vnuk, ktorý výborne kreslí.

Samostatnú výstavu síce Božena Plocháňová nikdy nemala, vystavovala iba na kolektívnych výstavách humoristických časopisov alebo detských kníh, ale mrzieť ju to nemusí. Stačí vojsť do najbližšieho kníhkupectva a knižku s jej ilustráciami tam určite nájdete.

Legenda: Jej obrázky sa deťom nezunovali ani po polstoročí

Výber pre vás