Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Bola to malá, komorná svadba dokopy so siedmimi ľuďmi. Na porovnanie, na rodnej Ukrajine sa na ich svadobnej hostine malo zabávať niekoľko desiatok priateľov, priateliek i&nbsp;príbuzných. Ako nám však povedala na prvý pohľad krehko pôsobiaca Julia, aj tak je veľmi šťastná. Bodaj by nie. Jej ženích Denis priletel až z&nbsp;Ameriky a&nbsp;predtým si musel za oceánom zarobiť na letenku, aby sa oženil s milovanou Juliou. Je to prvá svadba odídencov z&nbsp;Ukrajiny v&nbsp;našej krajine.

Príbeh ich lásky je dojímavý, zaváňa ľudskosťou a&nbsp;svedčí o&nbsp;tom, že vojna dokáže ľudí spojiť a&nbsp;motivovať ich pomáhať iným. O&nbsp;Julii a&nbsp;Denisovi nám rozpráva Bratislavčanka Zuzana Lisická, ktorá im poskytla vo svojom byte v&nbsp;Bratislave ubytovanie. Mladá Kyjevčanka pred pár mesiacmi ukončila v rodnom meste štúdium medicíny, zamestnala sa ako lekárka v&nbsp;miestnej nemocnici. Denis zase študoval marketing. Po šesťročnom randení ich láska mala vyústiť do svadby. Vypukla však vojna, Denis pre zdravotné problémy nemôže byť vojakom, preto vycestoval s&nbsp;rodičmi do Ameriky.

Julia našla útočisko pred vojnou spolu s&nbsp;matkou a&nbsp;so sestrou v&nbsp;Poľsku. Denis je, zdá sa, muž činu, odmietol čakať na mierové časy a&nbsp;z&nbsp;Ameriky sa vrátil do Európy, aby mohol byť s&nbsp;milovanou Juliou. V&nbsp;jednotlivých európskych štátoch hľadal možnosti na to, aby sa mohli zosobášiť. „Až na Slovensku boli vyhovujúce podmienky. Julia preto pricestovala z&nbsp;Poľska k&nbsp;nám, poskytla som jej ubytovanie,“ začína svoje rozprávanie Zuzana Lisická.

Článok pokračuje na následujúcej strane...

Denisova predstava o&nbsp;ich svadbe bola veľmi pragmatická. V&nbsp;deň sobáša by pricestovali z&nbsp;Poľska na Slovensko a&nbsp;hneď nato by sa vrátili. „Keď to navrhoval, sediac u&nbsp;mňa doma, videla som, ako sa Julii zarosili oči. Žiadna mladá žena si takto svoj veľký deň nepredstavuje,“ opisuje Zuzana Lisická. V&nbsp;tej chvíli sa rozhodla, že mladým zaľúbencom pomôže, ako sa dá. Na sociálnu sieť napísala príbeh mladých zaľúbencov a&nbsp;poprosila ľudí o&nbsp;pomoc. Do troch hodín sa ozvalo viac ako 140 empatických Slovákov a&nbsp;Sloveniek. „Ponúkali svadobné šaty, kadernícke služby, ozvala sa vizážistka, susedka varila na slávnostný obed guláš, iná pani zase upiekla tortu, ďalšia sa postarala o&nbsp;zákusky. Jedna ochotná pani počas veľkonočných sviatkov trénovala pečenie ukrajinského svadobného chleba,“ vyratúva pani Zuzana, pričom dodáva, že mladí prijímali takúto pomoc veľmi rozpačito.

„Bola som poučená od odborníka, že v&nbsp;krízových situáciách niekedy nastane psychický blok a&nbsp;máme problém prijímať pomoc.“ Všetko však nakoniec dobre dopadlo, Julia na znak solidarity s&nbsp;rodnou krajinou mala svadobnú kyticu v&nbsp;ukrajinskej žlto-modrej farbe. „Manželia sa online spájali s&nbsp;príbuznými po svete. Na Ukrajine ostala Juliina babička s&nbsp;tetou, v&nbsp;Taliansku žije Denisova babička, v&nbsp;Amerike sú jeho rodičia. Všetci vyslovili veľké poďakovanie Slovákom, ktorí pomohli ich mladým k&nbsp;skutočne prekrásnej svadbe.“ Z&nbsp;Poľska pricestovala Juliina mama, sestra i&nbsp;kamarátka, druhá priateľka cestovala na Slovensko z&nbsp;Ukrajiny. Denis by bol rád, keby Julia hneď po svadbe cestovala s&nbsp;ním do Ameriky, chvíľu to však potrvá. Denis musí v&nbsp;Amerike opäť zarobiť na letenku pre svoju manželku a&nbsp;s&nbsp;pomocou právnika pre ňu vybaviť bezpečnú cestu za oceán.

Príbeh pokračuje na následujúcej strane...

Zuzana Lisická od začiatku vojny doteraz poskytla krátkodobé ubytovanie štrnástim ukrajinským matkám a&nbsp;ich deťom. Pobudli u&nbsp;nej dva‑tri dni a&nbsp;pokračovali ďalej.

„Čo rodina, to iný silný ľudský a&nbsp;dojímavý príbeh. Bývala u&nbsp;mňa pani s&nbsp;10-ročným synom, ktorá sa veľmi hnevala na manžela, že ich poslal preč z&nbsp;Ukrajiny. Mali namierené do írskeho Dublinu, chlapec na Ukrajine študoval na anglickej jazykovej škole, ktorá im ponúkla pomoc. Manžel jej poslal snímku ich domu, ktorý bol štyri dni po jej odchode rozbombardovaný, vtedy sa srdcervúco rozplakala. Iná rodina cestovala od nás do Milána, 14-ročná dcéra bola baletka, tamojšie tanečné štúdio im ponúklo pomoc. Hoci tieto ženy utekali iba s&nbsp;minimom vecí – ani jedna neprišla s&nbsp;kufrom –, bojovali ako levice, aby ochránili svoje deti. Cítila som z&nbsp;nich silu a&nbsp;odhodlanosť. Bola u&nbsp;mňa napríklad aj matka s&nbsp;20-ročnou dcérou. Práve dcéra rozhodla, že pôjdu do Kanady. Hoci matka nevedela po anglicky, bola rozhodnutá nasledovať dcéru a&nbsp;začať úplne od začiatku v&nbsp;ďalekej krajine.“