Vladimír Kampf

Slovenský štát mal vtedy jasno. Židovskú otázku riešil radikálne. Darmo niekto prosil o&nbsp;zhovievavosť. Ani pri prezidentských výnimkách nešlo o&nbsp;ľudskosť. Kto chcel prežiť, musel byť potrebný v&nbsp;slovenskom hospodárstve. Zadarmo to nebolo.

Dostal som smutnú knihu od Madeline Vadkerty, ktorá je prepchatá ťažkými príbehmi ľudkov prosiacich o zhovievavosť. Kniha sa volá Slovutný pán prezident – Listy Jozefovi Tisovi. Madeline je z&nbsp;USA, z&nbsp;Washing­tonu, D.C. Po slovensky nielen rozumie, ale aj hovorí veľmi dobre, aj keď si robí ťažkú hlavu, že to nie je dokonalé. „Niektorí ľudia si o&nbsp;mne myslia, že som v&nbsp;roku 1968 odišla do Ameriky a&nbsp;vrátila som sa, ale ja som sa v&nbsp;Amerike narodila a&nbsp;so Slovenskom som dlho nemala nič spoločné. Naozaj nemám ani jedného slovenského predka. Všetci však pochádzali z&nbsp;Európy –&nbsp;z&nbsp;Bieloruska, Ukrajiny, Poľska, Maďarska… Emigrovali do USA na začiatku minulého storočia najmä z&nbsp;ekonomických dôvodov, ale veľmi intenzívne vnímali aj antisemitské vyjadrenia a&nbsp;občasné pogromy na Židov. Hľadali lepší život v&nbsp;Amerike. Moji rodičia sa narodili tam,“ vysvetľuje.

V USA spočiatku nemali život jednoduchý. Ako prvému z rodiny sa podarilo získať prístup k vysokoškolskému vzdelaniu Madelininmu otcovi. „Bezplatnú univerzitu mu ponúkol štát, pretože bojoval vo vojne. Inak by si ju nebol mohol dovoliť. My sme už mali iné možnosti ako on.“ Na univerzite vo Washingtone vyštudovala francúzsku a&nbsp;ruskú literatúru. „S&nbsp;takým diplomom som si veľa dovoliť nemohla. Pracovala som pre organizáciu, ktorá poskytovala pomoc ľuďom, ktorí prežili mučenie a&nbsp;hľadali v&nbsp;USA azyl. Boli z&nbsp;celého sveta, z&nbsp;80&nbsp;krajín. Prekladala som im zo španielčiny, z&nbsp;francúzštiny a&nbsp;sem-tam z&nbsp;ruštiny. Hovorím jedenástimi až dvadsiatimi jazykmi. Podľa toho, ako intenzívne. Vždy som túžila po práci, kde by som mohla hovoriť rôznymi jazykmi.“

Slovenčina vraj bola výzva. „Nikdy som sa po slovensky neučila. Ako most k&nbsp;nej som používala ruštinu. Nachádzala som podobnosti a&nbsp;rozdiely. Aj keď som na to prišla, stále to nie je perfektné. Viem, že nikdy nebudem v&nbsp;slovenčine dokonalá, ale keď komunikujem svoju prácu, prízvuk a&nbsp;pár nedostatkov prekoná dôležitejší obsah. Musím rátať s&nbsp;chybami. Občas je to ‚trapas‘, keď zle skloňujem. Človek, ktorý sa učí cudzí jazyk, sa musí vedieť smiať sám zo seba,“ smeje sa. „Slováci sú veľmi tolerantní a&nbsp;oceňujú snahu,“ dodáva.

„Zo služieb v&nbsp;diplomacii ma poslali do niekoľkých krajín Európy, aj na Slovensko. V&nbsp;90.&nbsp;rokoch som tu žila takmer šesť rokov. Pracovala som ako sovietologička pre diplomatickú službu vo Washing­tone a&nbsp;v&nbsp;rokoch 1988 a&nbsp;1989 som žila v&nbsp;Sovietskom zväze. Keď sa Sovietsky zväz rozpadol, moja práca sa zmenila. Vítala som delegácie a&nbsp;vybavovala pre ľudí možnosti kontaktov a&nbsp;štúdia v&nbsp;USA. Prichádzali politici, vysokoškolskí pedagógovia, novinári… Keď som mala pocit, že ma tá práca už nenapĺňa, založila som firmu na organizovanie medzinárodných konferencií. Tak som si našla Bratislavu a&nbsp;vydala som sa za Slováka. To zmenilo celý môj život,“ spomína s&nbsp;úsmevom.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Odsťahovala sa späť do USA. Madelinin syn tam vyrástol a&nbsp;dnes už žije v&nbsp;Japonsku. Ona sa k&nbsp;nám okľukou opäť vrátila pred piatimi rokmi. „Keď som bola zamestnaná v&nbsp;United States Holocaust Museum vo Washingtone, kamarátka sa ma spýtala, či viem prekladať z&nbsp;češtiny. Poslali ma vytypovať dokumenty, ktoré by sme mali zachovať pre budúcich bádateľov, kým sa papier zmení na prach.“

S&nbsp;kolegom prišli do Slovenského národného archívu, kde mali k&nbsp;dispozícii stovky škatúľ o&nbsp;holokauste. „Otvorila som jednu z&nbsp;nich a&nbsp;našla som list mladej ženy, ktorá sa bála o&nbsp;budúcnosť. Prišlo jej oznámenie, že ju identifikovali ako židovku. Vysvetľovala, že jej rodičia, ktorí sa ako židia narodili, konvertovali ešte pred jej narodenín. Sama seba identifikovala ako kresťanku. Nechcela, aby ju označovali za židovku. Keď som si list prečítala, pomyslela som si, že takých asi veľa nebude. Zo zvedavosti som začala hľadať ďalšie. Myslela som si, že to bude len moje pátranie, ktoré zaujme možno pár ľudí. Bola som veľmi prekvapená, keď som o&nbsp;tých listoch začala hovoriť a&nbsp;ľudia počúvali.“

Vedeli o&nbsp;nich historici, ale ni­kto ich nikdy do hĺbky ľudskosti neskúmal. „Prekvapil ma veľký záujem, vďaka ktorému je už na svete kniha. Naozaj som si spočiatku myslela, že napíšem len nejaký malý článok, ktorý mi niekto niekde vydá. Absynt mi ponúkol možnosť vydať celú knihu. To bolo pre mňa obrovské prekvapenie.“

Je zvláštne, že tie listy sa vôbec zachovali. Veď mohli byť nepríjemné nielen tým, ktorí sa podieľali na arizácii a najmä neľudských deportáciách. Bolo by predsa jednoduchšie tváriť sa, že neexistovali, a zničiť ich…&nbsp;„Sú tam. V&nbsp;archíve. Veľká časť Tisovej korešpondencie je vo fonde. Je tam kopa gratulácií a&nbsp;informácií od ľudí, ktorí pomenovali svojich synov Jozef. Písali mu aj ľudia, ktorí žiadali o&nbsp;finančnú pomoc. Je tam všeličo. Nie je to len o&nbsp;Židoch. Je toho 263&nbsp;škatúľ. Doteraz som ich prezrela približne 50. Občas v&nbsp;škatuli nenájdem nič, čo by ma zaujalo, a&nbsp;iná je zasa takmer plná listov.“

V korešpondencii Jozefa Tisa sú žiadosti o milosť, gratulácie od detí, prosby… „Našla som aj faktúry za čistenie kobercov v paláci. Nejaký pán zasa prezidentovi ponúkal nový vysávač. Poslal mu k nemu aj nákres.“ Listov od Židov je viac, ako si Madeline myslela. „K&nbsp;žiadostiam sa vyjadrovali ďalší úradníci, či si výnimku zaslúžia. Ivan Kamenec z&nbsp;Historického ústavu Slovenskej akadémie vied predpokladá, že takých listov by mohlo byť 20-tisíc. Našla som niekoľko prázdnych spisov. Kam z&nbsp;nich zmizli dokumenty, už asi ťažko zistíme. Spočiatku som ani netušila, že otázka udeľovania týchto výnimiek je na Slovensku taká citlivá. Podľa môjho amerického kolegu Jamesa Warda, ktorý o&nbsp;nich napísal vážnu štúdiu, ich Tiso udelil 922. Každá z&nbsp;nich platila pre celú rodinu. Takto sa mohlo deportáciám vyhnúť štyri- až päťtisíc ľudí. Ivan Kamenec zasa zrátal, že až 95&nbsp;percent ľudí, ktorí o&nbsp;výnimku žiadali, ju nedostali.“

Udeleniu výnimky predchádzala faktúra. „Ľudia museli najprv zaplatiť. Videla som faktúry na päť- aj desaťtisíc vtedajších slovenských korún. Ale našla som zatiaľ iba štyri výnimky! Každý platil inú sumu. Kancelária prezidenta republiky na to mala dotazník, v ktorom posielala na okresné úrady desať otázok. Tá posledná bola, koľko je človek schopný zaplatiť, keby dostal výnimku. Tí, ktorí ju dostali, poslúchli odporúčania úradu. Len na jednej som videla sumu 20-tisíc prečiarknutú a zmenenú na desaťtisíc.“&nbsp;Kvalifikovaný robotník počas slovenského štátu zarobil vyše tisíc korún mesačne.

Okrem knihy v&nbsp;slovenčine píše Madeline Vadkerty o&nbsp;výnimkách dizertačnú prácu v&nbsp;angličtine. „Veľkým prekvapením bol pre mňa záujem v USA. Všetko, čo sa stalo v Európe, je pre Američanov ako nové. Málo o vás vieme. Európa má veľmi za­ujímavú históriu.“&nbsp;Pre autorku knihy Slovutný pán prezident bolo ťažké čítať príbehy nešťastných ľudí. „Žid a&nbsp;Nežid nemohli mať ani sobáš. Aj zaľúbenci prosili o&nbsp;výnimky. Dievčina napríklad písala, že o&nbsp;svadbe so svojím milým snívali roky… Ľudia boli smutní, keď im štát hovoril, koho môžu ľúbiť. Doteraz boli v&nbsp;slovenskej histórii hlasy tých, ktorí trpeli, neznáme. Milióny vyvraždených Židov nie sú len čísla. Keď ku každej cifre priradíme príbeh, je to o&nbsp;niečom úplne inom. Bolo smutné čítať list mladého muža, ktorý sa ponosoval, že jeho priatelia sa s&nbsp;ním už nestretávajú. To je predsa hrozný pocit.“

Odpoveďou na žiadosť bolo áno alebo nie. „Ľudia, ktorým o&nbsp;tom rozprávam, sa čudujú, že pisatelia vôbec dostávali odpoveď. Písali tí, ktorým už arizátori brali majetky. V&nbsp;listoch prosili, aby im to nerobili, veď nebudú mať ako živiť rodinu.“

Niektorých odpoveď nezastihla, pretože ich medzitým deportovali alebo už boli zavraždení. Vyberať spomedzi príbehov bolo emocionálne náročné. „Sedela som a&nbsp;rozmýšľala nad ich osudmi. Čo asi tak mohli cítiť, keď písali tie listy plné poníženia. Našla som jeden, v&nbsp;ktorom nejaký muž písal, že už nemôže byť advokátom a&nbsp;to je jeho koniec. Prezidentovi písal preto, lebo už si ani nemal komu vyliať srdce. Dúfal, že keď bude dobrý právnik, bude sa môcť starať o&nbsp;matku, ktorá sa pre neho obetovala… Bola som smutná, nahnevaná… Potom som si povedala, že ja som len taký spojovací mostík medzi príbehmi z&nbsp;archívu a&nbsp;súčasnými ľuďmi. To je moja úloha. Som rada, že to robím a&nbsp;posúvam ďalej informácie, kto boli tí ľudia.“

Ani v&nbsp;tom čase neboli všetci rovnakí. Madeline našla list podpísaný 150&nbsp;ľuďmi z&nbsp;obce Pohranice (Pogranice) pri Nitre. Žiadali v&nbsp;ňom o&nbsp;výnimku pre suseda. Nedostal ju. Jeho meno po čase objavila na pamätnej tabuli na vápenke v&nbsp;Nemeckej, kde spaľovali Židov v&nbsp;peci.