Slovenský štát mal vtedy jasno. Židovskú otázku riešil radikálne. Darmo niekto prosil o zhovievavosť. Ani pri prezidentských výnimkách nešlo o ľudskosť. Kto chcel prežiť, musel byť potrebný v slovenskom hospodárstve. Zadarmo to nebolo.

Slovenčina ako výzva

Dostal som smutnú knihu od Madeline Vadkerty, ktorá je prepchatá ťažkými príbehmi ľudkov prosiacich o zhovievavosť. Kniha sa volá Slovutný pán prezident – Listy Jozefovi Tisovi. Madeline je z USA, z Washing­tonu, D.C. Po slovensky nielen rozumie, ale aj hovorí veľmi dobre, aj keď si robí ťažkú hlavu, že to nie je dokonalé. „Niektorí ľudia si o mne myslia, že som v roku 1968 odišla do Ameriky a vrátila som sa, ale ja som sa v Amerike narodila a so Slovenskom som dlho nemala nič spoločné. Naozaj nemám ani jedného slovenského predka. Všetci však pochádzali z Európy – z Bieloruska, Ukrajiny, Poľska, Maďarska… Emigrovali do USA na začiatku minulého storočia najmä z ekonomických dôvodov, ale veľmi intenzívne vnímali aj antisemitské vyjadrenia a občasné pogromy na Židov. Hľadali lepší život v Amerike. Moji rodičia sa narodili tam,“ vysvetľuje.

V USA spočiatku nemali život jednoduchý. Ako prvému z rodiny sa podarilo získať prístup k vysokoškolskému vzdelaniu Madelininmu otcovi. „Bezplatnú univerzitu mu ponúkol štát, pretože bojoval vo vojne. Inak by si ju nebol mohol dovoliť. My sme už mali iné možnosti ako on.“ Na univerzite vo Washingtone vyštudovala francúzsku a ruskú literatúru. „S takým diplomom som si veľa dovoliť nemohla. Pracovala som pre organizáciu, ktorá poskytovala pomoc ľuďom, ktorí prežili mučenie a hľadali v USA azyl. Boli z celého sveta, z 80 krajín. Prekladala som im zo španielčiny, z francúzštiny a sem-tam z ruštiny. Hovorím jedenástimi až dvadsiatimi jazykmi. Podľa toho, ako intenzívne. Vždy som túžila po práci, kde by som mohla hovoriť rôznymi jazykmi.“

Slovenčina vraj bola výzva. „Nikdy som sa po slovensky neučila. Ako most k nej som používala ruštinu. Nachádzala som podobnosti a rozdiely. Aj keď som na to prišla, stále to nie je perfektné. Viem, že nikdy nebudem v slovenčine dokonalá, ale keď komunikujem svoju prácu, prízvuk a pár nedostatkov prekoná dôležitejší obsah. Musím rátať s chybami. Občas je to ‚trapas‘, keď zle skloňujem. Človek, ktorý sa učí cudzí jazyk, sa musí vedieť smiať sám zo seba,“ smeje sa. „Slováci sú veľmi tolerantní a oceňujú snahu,“ dodáva.

„Zo služieb v diplomacii ma poslali do niekoľkých krajín Európy, aj na Slovensko. V 90. rokoch som tu žila takmer šesť rokov. Pracovala som ako sovietologička pre diplomatickú službu vo Washing­tone a v rokoch 1988 a 1989 som žila v Sovietskom zväze. Keď sa Sovietsky zväz rozpadol, moja práca sa zmenila. Vítala som delegácie a vybavovala pre ľudí možnosti kontaktov a štúdia v USA. Prichádzali politici, vysokoškolskí pedagógovia, novinári… Keď som mala pocit, že ma tá práca už nenapĺňa, založila som firmu na organizovanie medzinárodných konferencií. Tak som si našla Bratislavu a vydala som sa za Slováka. To zmenilo celý môj život,“ spomína s úsmevom.

Pokračovanie na ďalšej strane...