Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Laura, ktorá sa rozhodla v&nbsp;rámci svojho zamestnania rozdávať lásku opusteným deťom, na prvý pohľad pôsobí ako človek s veľkým srdcom. Keď rozpráva o chlapcoch a&nbsp;dievčatách, ktorým ponúkla domov a svoje láskavé srdce, oči jej vlhnú od sĺz. Vyučenú krajčírku to vždy ťahalo k deťom. Cestu k nim si predsa len našla, hoci okľukou.&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;

Od šijacieho stroja zamierila do nemocnice ako detská sestra, predtým však tento odbor diaľkovo vyštudovala. Dnes sa na dôvažok môže hrdiť bakalárskym titulom z odboru vychovávateľstvo. Roky pracovala ako vychovávateľka v slovenských centrách pre deti a rodiny. Keď sa však tieto štátne zariadenia transformovali, začala svoju prácu vykonávať v&nbsp;prirodzenom rodinnom prostredí ako profesionálna mama. „Každé dieťa má vlastný príbeh, ktorý veľmi často doslova trhá srdce. Každé z nich má iné rany na tele či na duši a nesie vo svojom živote na chrbte pomyselný batoh bolesti. Najdôležitejšie je urobiť pre takéto deti všetko, čo sa dá, a potom ich pustiť, keď sú dospelé, do reálneho života. Táto práca je hlavne o&nbsp;dávaní. Profesionálni rodičia sa musia nastaviť aj tak, že sa veľmi zriedka dočkajú vďaky. Neplatí tu pravidlo ako v rozprávke, že keď vykonáš dobro, dobro sa ti aj vráti,“ rozpráva nám Laura o&nbsp;svojej práci.&nbsp;&nbsp;

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Kvôli ochrane osobných údajov nám rozpráva príbehy „svojich detí“ bez toho, aby menovala čo i len ich krstné mená. Čo dieťa, to námet na drámu so srdcervúcim scenárom. „Spomínam si aj na deti, ktoré mali na hlave rany po horiacich cigaretách. Stretla som sa s matkou, ktorá mala šesť detí a od útleho detstva ich neučila nič iné, iba kradnúť. Iné deti, ktoré sa ku mne dostali, boli svedkami sexuálnych scén. Starala som sa o dvoch bratov, ich učiteľka si ich natoľko obľúbila, že ich adoptovala. Po čase som ich však stretla v centre pre deti a&nbsp;rodiny. Našťastie tam boli len dočasne, rodina mala problémy, ktoré však dokázala po čase vyriešiť. Veľký smútok prežívalo dievčatko, ktorému zomrela mama. Bola to žena bez domova, navyše na invalidnom vozíku, aj tak mali matka a dcéra pekný vzťah. Musel sa o ňu postarať štát. Keď mama zomrela, dievčatko sa dostalo ku mne, veľmi dlho žialilo, pomáhala som mu prekonať smútok,“ vymenúva. Hoci každé dieťa obdarovala rovnakou dávkou lásky, boli aj prípady, ktoré jej zvlášť utkveli v hlave a v srdci.&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;

Ešte dnes po rokoch s&nbsp;plačom spomína na dievčatko, ktoré si chcela adoptovať, prípadne osvojiť, nevyšlo to však. „Mala iba mesiac, keď som sa jej ujala. Okrem toho som sa v&nbsp;tom čase starala o dve školopovinné deti. Začiatky boli náročné. Celé noci preplakala, nespala. Tíšila som ju, nosiac ju na rukách. Prišla na tento svet ako nechcené dieťa. Verte či nie, deti cítia nedostatok lásky už v&nbsp;prenatálnom vývoji. Vedia o&nbsp;absencii prijatia, cítia odmietnutie. Nečudo, že sú potom ako bábätká nepokojné, plačlivé. Postupne sa upokojila, prosperovala, dokonca sa zistilo, že má nadpriemerné IQ.“ Keď však dievčatko dovŕšilo štyri roky, našiel sa manželský pár, ktorý ho chcel adoptovať. Vtedajšia legislatíva nedovoľovala profesionálnym rodičom povýšiť pracovnoprávny vzťah na adopciu či pestúnstvo. Dnes sa to našťastie už zmenilo. Bolo to veľmi náročné lúčenie plné žiaľu aj sĺz na oboch stranách. „Poznala iba mňa, vnímala ma ako mamu, nerozumela, prečo musí odo mňa odísť,“ spomína Laura.

Laura je pyšná na deti, ktoré vychovala, pretože všetky žijú usporiadaným spôsobom života. Niektoré dievčatá si založili rodinu, každé z nich sa dokáže o&nbsp;svoje dieťa postarať bez toho, aby do toho musel zasahovať štát. Dokonca jedno z&nbsp;dievčat, ktoré vyrastalo u Laury, sa rozhodlo takisto vykonávať povolanie profesionálnej matky. „Myslím si, že profesionálne rodičovstvo je tá najlepšia forma, ako pripraviť opustené deti do života. Postupne zisťujú, čo je praktický život, adresne dostávajú lásku. Stáva sa, že deti, ktoré sú dlho v detskom domove, si nevedia zvyknúť na prirodzené rodinné prostredie. Alebo hľadajú akýkoľvek druh lásky, napríklad v podobne skorého sexuálneho života.“

Laura však popri tom, ako sa plne sústredila na rozdávanie lásky opusteným deťom, akosi pozabudla na svoj osobný život. Nevydala sa ani neporodila deti. „Jednoducho sa to tak stalo. Určite však nie som proti manželstvu, naopak. Pri výchove deti je veľmi dôležitý muž ako otec. Keby som sa opäť ocitla vo fáze života, keď som začala pracovať ako vychovávateľka a potom profesionálna mama, nemenila by som svoj život. Nikdy neriešim otázku, či také alebo hentaké dieťa zvládnem vychovávať. Keby som sa pozerala na svoju prácu z tohto uhla, nemohla by som ju vykonávať. Nepoviem si – odovzdám toto dieťa. Postupne naberám sily, hľadám riešenia…“

Laura sa aktuálne stará o&nbsp;súrodenecký pár. Je to chlapec a&nbsp;dievča v tínedžerskom veku trinásť a&nbsp;štrnásť rokov a&nbsp;navštevujú druhý stupeň základnej školy. Sú u nej osem rokov. So smiechom hovorí, že ju každý deň „vytočia“. „Nechce sa im učiť, najradšej sedia pri počítači.“ Vzápätí však s&nbsp;patričnou pýchou v&nbsp;hlase hovorí, že chlapec za dobrý prospech v&nbsp;škole dostal z centra pre deti a&nbsp;rodiny odmenu –&nbsp;prázdninový pobyt pri mori v Grécku. Laura sa celé tie dlhé roky starala o&nbsp;deti rôzneho veku od batoliat po tínedžerov a tínedžerky. Jej dni, to bolo aj prebaľovanie, kŕmenie, prvé krôčiky… Dnes, keďže „jej“ dve deti sú veľké a samostatné, našla si ešte jedno zamestnanie. V jednej z bratislavských špeciálnych škôl pracuje ako asistentka učiteľky. „Potrebovala som určitú formu psychohygieny. Dlhé roky som bola doma a starala som sa o&nbsp;deti. Dnes som preto vyšla trocha medzi ľudí,“ hovorí s&nbsp;úsmevom.

Laura celý ten čas poskytovala domov opusteným deťom v&nbsp;príbytkoch, ktoré mala v&nbsp;podnájme. V hlavnom meste, kde sa ceny bývania šplhajú do vesmírnych výšok, bolo nereálne kúpiť si vlastný byt. V bankách bez manžela iba s jedným priemerným slovenským platom nevyhovuje kritériám na poskytnutie hypotéky. Okrem toho začal byť postupne pre banky problémom aj jej vek. Pred pár dňami sa musela vysťahovať z&nbsp;posledného prenajatého bytu, kde žila osem rokov. Celkovo za svoj život vystriedala trinásť podnájmov. Dnes je v bytovej núdzi, žije v krátkodobom prenájme. Nemá nič, iba vieru, že sa jej podarí získať vhodné bývanie od mesta, štátu alebo od inej organizácie.&nbsp;

„Keby som bola sama, dokázala by som sa, obrazne povedať, pretĺcť. Lenže starám sa o&nbsp;dve deti, ktoré sú na mňa naviazané, a vyzerá to, že u&nbsp;mňa ostanú do svojej dospelosti. Vykonávam svoju prácu profesionálnej mamy, pretože to beriem ako službu: pomáhať, vychovávať, dávať... Príklad mi dali moji rodičia. Teším sa zo života, moja práca ma napĺňa, mám pocit šťastia, radosti, satisfakcie. Vo svojej práci vidím vznešený cieľ a zmysel. Keď vidím po rokoch, že moje deti majú vlastne deti, je to skutočná odmena. Vidí to aj Boh a&nbsp;verím, že sa teší so mnou. Veľa sa modlím, pretože bez modlitby sa cítim slabá. A&nbsp;učím aj svoje deti rozprávať sa s Bohom. V&nbsp;tejto chvíli potrebujem domov pre seba aj pre deti. Nemám nič, ale verím v dobro a pomoc dobrých ľudí,“ hovorí Laura, ktorej po inflácii a zhoršenej ekonomickej situácii na Slovensku už nevystačí príjem na drahý nájom v&nbsp;hlavnom meste.&nbsp;

Kto jej pomôže? Profesionálna mama vychovala 25 detí, dnes je v ťažkej situácii

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Andrea Verešová má nádhernú postavu a skutočný vek by jej nik netipoval.

Najkrajšia chalupárka Katka Jesenská je medzi divákmi veľmi obľúbená

Zora Czoborová musela svojho psa zobrať svojho k odborníkovi.

Výber pre vás

Kto jej pomôže? Profesionálna mama vychovala 25 detí, dnes je v ťažkej situácii

Erika Szalayová

Súvisiace články

Hororové detstvo slávnej herečky: Strašné, čo jej ako maloletej robil člen rodiny

DOBRÍK o najťažšom období v živote: Boj synčeka s akútnou leukémiou! Čo hercovi dodáva silu?

Prišla som o mamu a musím spratať jej veci: Nedokážem to spraviť, som úplne na dne

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Andrea Verešová má nádhernú postavu a skutočný vek by jej nik netipoval.

Najkrajšia chalupárka Katka Jesenská je medzi divákmi veľmi obľúbená

Zora Czoborová musela svojho psa zobrať svojho k odborníkovi.

Výber pre vás