Príbeh, ktorý sa mi stal prednedávnom, si nedokážem racionálne vysvetliť, pričom som typ človeka, ktorý vo všetkom hľadá logiku. Na konci leta sme sa rozhodli stráviť predĺžený víkend v našich obľúbených kúpeľoch. Keďže pobyt, ktorý sme si vybrali, sa začal večerou, doma pred odchodom som sa rozhodla pripraviť na skorý obed iba čosi pod zub. Pri otváraní konzervy som si nepekne rozrezala dlaň. Po ošetrení rany sa mi podarilo obväzom zastaviť krvácanie. Keďže sme už boli pripravení na cestu, poranená ruka bola v pokoji, zdalo sa, že všetko bude v poriadku. Pri večeri, keď som pravú ruku používala bez obmedzenia, sa rana rozkrvácala. Pomohla som si obväzom a pokojovým režimom, boľavú ruku som prestala používať. Po večeri som mala naplánovanú návštevu kostola, pretože to bol deň výročia matkinho úmrtia.

Aj keď od jej smrti už uplynulo desaťročie, deň jej odchodu na druhý svet som prežívala intenzívne. Od návštevy kostola ma manžel všemožne odhováral vzhľadom na úraz, ktorý mi pravdupovediac robil problém. Navrhoval návštevu bohoslužby na druhý deň. Nedala som sa presvedčiť. Vychádzajúc z kostola som mala nápad: vrátiť sa do hotela inou cestou. U manžela som opäť nenašla pochopenie, lebo som mu svoj nápad nevedela vyargumentovať. Aj v tomto prípade (čuduj sa svete) manžel ustúpil a do hotela sme sa vracali inou cestou – zhodou okolností popri nemocnici, kde mi zrak padol na tabuľku „Pohotovosť“. Cítila som, že tá ruka nie je v poriadku, vošli sme teda na pohotovosť. A to bolo moje šťastie. Dlaň zašili, krvácanie medikamentózne zastavili. Podotýkam, že so zrážavosťou krvi mám problémy. Kto iný, ak nie matka držala v ten deň nado mnou ochrannú ruku a navigovala ma do zdravotníckeho zariadenia?

V. P.