Stačí na to náhoda – ako na väčšinu ostatných stôp. „Všetko je otvorené. Nikdy neviete, komu a kam sa chýr o obrovských stopách dostane a koho moja myšlienka zaujme tak, že mu bude stáť za to osloviť ma,“ mieni autor. Samozrejme, bude to chcieť aj financie. Žiadny veľký a jedinečný projekt sa bez nich nezaobíde. Aké stopy zanechávajú po sebe naše skutky?

Krížom-krážom so psom

Keď mal Viliam dva roky, jeho rodina sa presťahovala z Komárna do Bratislavy. Tu študoval na gymnáziu a chystal sa na Vysokú školu výtvarných umení. Lenže do Československa vtrhli armády socialistických krajín na čele so Sovietmi a poskytli nám neželanú bratskú „pomoc“. „Odpracoval som niekoľko mesiacov v televízii pri výrobe dekorácií. V roku 1969 som odišiel na tri dni Švajčiarska,“ spomína s úsmevom na krátky pobyt, ktorý sa predĺžil až dodnes.

„V tom čase sa ešte z Československa na tých pár dní dalo slobodne odísť. Zastavil som sa v Berne. Musel som začať pracovať, pretože som mal prázdnu peňaženku a potreboval som sa naučiť po francúzsky. Po roku som si našetril a išiel som do Lausanne, kde ma vzali na vysokú výtvarnícku školu. Tam som študoval päť rokov. V roku 1975 som získal štipendium na postgraduálne štúdium. V tom čase však postgraduálne štúdium na výtvarnej škole vo Švajčiarsku neexistovalo.“

Musel si poň odísť do ďalšej cudziny. „Našiel som si univerzitu v Kalifornii, kde mi po roku a pol diplom dali.“ Po návrate do Švajčiarska dlho na jednom mieste nevydržal. Mal túlavé topánky. V roku 1988 opäť odišiel do USA a rok žil na Floride. „Cestoval som odtiaľ so svojím psom krížom-krážom. Bol to kríženec nemeckého a belgického vlčiaka. Po návrate z Ameriky som naďalej pracoval ako sochár a maliar na voľnej nohe.“

Pokračovanie na ďalšej strane...