Vladimír Kampf

Stačí na to náhoda – ako na väčšinu ostatných stôp. „Všetko je otvorené. Nikdy neviete, komu a&nbsp;kam sa chýr o&nbsp;obrovských stopách dostane a&nbsp;koho moja myšlienka zaujme tak, že mu bude stáť za to osloviť ma,“ mieni autor. Samozrejme, bude to chcieť aj financie. Žiadny veľký a&nbsp;jedinečný projekt sa bez nich nezaobíde. Aké stopy zanechávajú po sebe naše skutky?

Keď mal Viliam dva roky, jeho rodina sa presťahovala z&nbsp;Komárna do Bratislavy. Tu študoval na gymnáziu a&nbsp;chystal sa na Vysokú školu výtvarných umení. Lenže do Československa vtrhli armády socialistických krajín na čele so Sovietmi a&nbsp;poskytli nám neželanú bratskú „pomoc“. „Odpracoval som niekoľko mesiacov v&nbsp;televízii pri výrobe dekorácií. V&nbsp;roku 1969 som odišiel na tri dni Švajčiarska,“ spomína s&nbsp;úsmevom na krátky pobyt, ktorý sa predĺžil až dodnes.

„V&nbsp;tom čase sa ešte z&nbsp;Československa na tých pár dní dalo slobodne odísť. Zastavil som sa v&nbsp;Berne. Musel som začať pracovať, pretože som mal prázdnu peňaženku a&nbsp;potreboval som sa naučiť po francúzsky. Po roku som si našetril a&nbsp;išiel som do Lausanne, kde ma vzali na vysokú výtvarnícku školu. Tam som študoval päť rokov. V&nbsp;roku 1975 som získal štipendium na postgraduálne štúdium. V&nbsp;tom čase však postgraduálne štúdium na výtvarnej škole vo Švajčiarsku neexistovalo.“

Musel si poň odísť do ďalšej cudziny. „Našiel som si univerzitu v&nbsp;Kalifornii, kde mi po roku a&nbsp;pol diplom dali.“ Po návrate do Švajčiarska dlho na jednom mieste nevydržal. Mal túlavé topánky. V&nbsp;roku 1988 opäť odišiel do USA a&nbsp;rok žil na Floride. „Cestoval som odtiaľ so svojím psom krížom-krážom. Bol to kríženec nemeckého a&nbsp;belgického vlčiaka. Po návrate z&nbsp;Ameriky som naďalej pracoval ako sochár a&nbsp;maliar na voľnej nohe.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Počas autorskej výstavy v&nbsp;roku 2002 dostal nápad. „Zamyslel som sa, čo je dôležité pre každého človeka. Jedna z&nbsp;tých vecí je obzrieť sa, čo po sebe zanecháva. Aké stopy tu po nás zostanú? Snažím sa vyhýbať politike, ako sa len dá. Niežeby ma nezaujímala, ale nechcem sa ňou dať uniesť. Inak si všetky subjekty nájdu v&nbsp;našich projektoch svoje miesto. Mal som viac plánov, kde a&nbsp;ako realizovať obrovské stopy. Veľa z&nbsp;nich mi nevyšlo, niektoré sa podarili a&nbsp;pribudli ďalšie, na ktoré som pôvodne ani len nepomyslel.“

Začalo sa to v&nbsp;Austrálii. Trvalo mu desať rokov, kým zohnal peniaze na vytvorenie prvej stopy. „To je pre takéto projekty normálne. Bulharský umelec Christo Vladimirov Javačev balil rôzne svetové stavby. Aby zabalil trebárs most v&nbsp;Paríži, potreboval na to takisto desať rokov príprav. Robil oveľa väčšie veci než ja. Mne pomohlo aj to, že mám v&nbsp;Austrálii jedného z&nbsp;bratov.“ Našli miesto, kde sa počas odlivu mohli pustiť do práce. „Na odhalenom plochom dne sme urobili prvú stopu z&nbsp;bambusových kolov. Na ich inštaláciu, pevné a&nbsp;presné zapichnutie do piesku, sme mali päť hodín. Keď prišla voda, museli zostať na mieste. Dovtedy nikto takéto niečo nerobil, takže mi ani nikto nemohol poradiť,“ spomína.

Prvá stopa vyjadrovala, že život vychádza z&nbsp;vody. „Plánoval som spoluprácu s&nbsp;pôvodnými obyvateľmi Austrálie, ale nemali záujem, pretože bielym nedôverujú. Ani sa im nečudujem. Len jeden jediný ich umelec – Tjupuru, veľmi slávny hudobník, ktorý hrá na didgeridoo – sa ku mne pridal. Angažovali sme ho na tri hodiny a&nbsp;zostal s&nbsp;nami dva dni. Prišiel s&nbsp;nápadom, aby sme urobili stopu aj na jeho, teda severnej strane kontinentu.“

Vraj na to má pláž, na ktorej odliv odhalí viac než kilometer dna. „Austrálski domorodci veria, že sme na zemi preto, aby sme sa učili a&nbsp;experimentovali. A&nbsp;keď už budeme na konci vlastného poznania, vrátime sa domov. Pre nich zomrieť znamená vrátiť sa domov. Skonštatoval, že keď urobíme stopu na mieste, kde sa nebo a&nbsp;odlivová pláž stretajú, potom sa môžeme vrátiť domov. Povedal som mu, že počkáme ešte pár rokov a&nbsp;potom uvidíme,“ smeje sa.

Druhá stopa mala byť v&nbsp;Paríži pod Eiffelovou vežou. Viliam Mauritz spomína, že mu to dva razy takmer vyšlo. Niektoré veci sa zdajú tak dobre pripravené, že ich nič nezastaví, a&nbsp;ono sa to nakoniec nepodarí. Iné zasa prídu samy, bez plánov a&nbsp;podaria sa. „V&nbsp;Maďarsku som stretol Lajosa Kassaya, s&nbsp;ktorým sme urobili ďalšiu stopu.“ Jedna maďarská tradičná zručnosť je strieľanie z&nbsp;luku z&nbsp;konského chrbta. Maďarskí jazdci vyhrali v&nbsp;minulosti veľa bitiek práve preto, že ich jazdci vedeli strieľať otočení smerom dozadu. „To naozaj nikto nevedel. Lajos je viacnásobný majster sveta v&nbsp;tejto zručnosti. Ponúkol mi priestor na svojom pozemku, kde má školu a&nbsp;každú prvú sobotu v&nbsp;mesiaci robí stretnutia s&nbsp;predstavením.“

Keď informácie o&nbsp;austrálskej a&nbsp;maďarskej stope dal na internet, prišiel mu e-mail z&nbsp;Brazílie. Bol to druhý neplánovaný projekt na tretiu stopu. „Umelec Jaider Esbell z&nbsp;kmeňa Macuxiov v&nbsp;Amazónii mi napísal, že videl moje diela a&nbsp;že by bol rád, keby sme urobili niečo podobné u&nbsp;nich doma, kde doslova bojujú o&nbsp;prežitie. Povedal som, že to nebude také jednoduché a&nbsp;že bude treba zohnať financie. Stretli sme sa v&nbsp;Ženeve, kde ho filmovali s&nbsp;ďalšími piatimi náčelníkmi kmeňov z&nbsp;Amazónie pre UNESCO. Povedal, že všetko pripraví. Po návrate mi napísal, že jeho bratia náš koncept akceptovali. Horko-ťažko sme našli financie.“

Gigantické stopy sú súčasne stretnutím ľudí diskutujúcich o&nbsp;tom, čo po sebe zanechávame. „Bola to náročná situácia. Nepoznal som ho a&nbsp;bál som sa, že keď zoženiem peniaze a&nbsp;projekt sa nepodarí, bude to pre mňa veľký problém. On sa zasa bál, že neprídem a&nbsp;pre neho to bude obrovská potupa pred spolubratmi z&nbsp;kmeňa.“ Meno Viliam amazonským domorodcom nič nehovorilo. Potrebovali ho označiť niečím, čo má pre nich význam a&nbsp;hodnotu. Jedno z&nbsp;mien, ktoré od nich dostal, bolo Kogo, čo znamená „húsenica“.

„Nezdalo sa mi to ktovieako honosné, ale tlmočníčka mi vysvetlila, že to je veľmi pozitívne, pretože pre tamojších obyvateľov je húsenica zdroj obživy. Jedia ich aj živé, aj pečené, aj varené. Je to proteínová bomba. Práve vďaka nim pralesné kmene už viackrát prežili. Stačili im húsenice, ktoré sa v&nbsp;našej kultúre považujú za odporné.“ Jeho druhé meno bolo v&nbsp;preklade „bavlna“. Tretie „obor“. „V&nbsp;ich mytológii je obor Makunaima ten, kto ich oslobodí. Môj projekt je obrovská stopa, akoby od obra... Preto ma akceptovali a&nbsp;boli presvedčení, že som im prišiel pomôcť. Vysvetľoval som, že to nedokážem, ale s&nbsp;radosťou im pomôžem v&nbsp;tom, aby o&nbsp;nich svet vedel.“

V&nbsp;Amazónii sa pri tvorbe stopy objavil novinár a&nbsp;fotograf Alvaro z&nbsp;brazílskej polopúšte Caatinga, veľkej ako Francúzsko. Aj on chce stopu. „Povedal mi, že povolenie nepotrebujeme, keď ju urobíme na jeho pozemku. Dovtedy som robil stometrové stopy, ale on chce väčšiu, aspoň kilometrovú. Na jeho pozemku býva tristo rodín, ktoré živí najmä dobytok, ovocie a&nbsp;zber byliniek. Zem im vysychá a&nbsp;ich situácia je čoraz horšia. Našli sme priestor, kde by sme mohli urobiť stopu dlhú 1,5 kilometra.“ Alvarovou myšlienkou je dokázať ľuďom, ktorí tam žijú, že to nie je prekliate miesto, kde už dobre nebude, len sa treba vedieť zariadiť.

„Spolupracujeme s&nbsp;tamojšou univerzitou, ktorá už roky pracuje na programe, ako krajine pomôcť. Univerzita vytvorila balíky sadeníc, ktoré keď rastú vedľa seba, pomáhajú si a&nbsp;netreba im veľa vody. Vypracovali sme s&nbsp;Alvarom koncept, že vysadíme týmito balíkmi sadeníc 39 kruhov tak, aby vytvorili odtlačok stopy. Podmienkou je prizvanie všetkých okolitých komunít do projektu, aby sa na takejto výsadbe zúčastnili. Žiaľ, okrem 40-tisíc dolárov potrebujeme, aby sa skončila korona. Brazílsky projekt sme nateraz museli zastaviť, preto som sa pustil do organizácie ďalšieho, sibírskeho projektu,“ hovorí Viliam Mauritz.

Sibírsky projekt nadväzuje na predošlú ruskú stopu z&nbsp;trinástich kruhov v&nbsp;parku Múzea Fiodora Ivanoviča Ťutčeva v&nbsp;Ovstugu v&nbsp;bajkalskej oblasti. Tá je doteraz posledná. Pripomína dielo veľkého ruského poeta Ťutčeva, generačne najstaršieho predstaviteľa čistej poézie. Spája ho s&nbsp;ňou slavianofilsky ladený svetonázor a&nbsp;romantická estetika. Išlo o&nbsp;vizuálne zvýraznenie stopy, ktorú zanechal básnik Ťutčev svojou poéziou v&nbsp;pamäti a&nbsp;srdciach Rusov.

„Témou sibírskeho projektu je permafrost – dlhodobo zmrznuté povrchové oblasti. Začal sa topiť, čo znamená vážnu ekologickú katastrofu. Rodina vedca Sergeja Zimova pôsobí na Sibíri pri rieke Kolyma už 40 rokov. Geofyzik pracuje na štúdii, ako topenie permafrostu zastaviť a&nbsp;zvrátiť. Na zemi ho je viac ako dvadsať percent. Keď sa roztopí, do vzduchu unikne také množstvo oxidu uhličitého, aké sme tu ešte nemali. Ešte horší je metán, ktorý sa takisto uvoľní v&nbsp;obrovských množstvách. Roztopený permafrost môže znamenať pre život na našej planéte doslova koniec sveta.“

Zimov prišiel na to, prečo sa permafrost v&nbsp;minulosti až tak netopil a&nbsp;zostával dostatočne zamrznutý aj v&nbsp;lete. „Stačilo, aby vyhynuli mamuty a&nbsp;človek zlikvidoval veľké bylinožravce. Sibír zarastá stromami. Predtým nemali šancu vyrásť. Zvieratá ich zožrali. Okrem toho počas hľadania potravy v&nbsp;zime udupávali sneh a&nbsp;chlad mohol lepšie preniknúť do zeme. Sneh a&nbsp;les pôsobia ako duchna, pod ktorú sa mráz nedostáva.“ Po otcovi Sergejovi je vedúci revitalizačného programu syn Nikita. Ich cieľom je vrátiť na Sibír stáda veľkých zvierat. Žartom hovoria, že by stačilo 50-tisíc mamutov.

Sibírska stopa by mala mať jeden kilometer a&nbsp;mala by byť z&nbsp;tráv rozličných farieb. Stopu bude vidno z&nbsp;obežnej dráhy našej planéty. „Tráva bude pre zvieratá, ktoré tam budú chovať, aby obnovili krajinu. Zatiaľ si vedci pomáhajú trebárs starými tankmi, ktoré kúpili od armády. Likvidujú nimi veľkú vegetáciu a&nbsp;udupávajú sneh. Dôležité je, aby stopa vznikla v&nbsp;spolupráci s&nbsp;ďalšími univerzitami. Chcem obísť osem štátov, ktoré majú územia za polárnym kruhom: Rusko, Aljašku, Kanadu, Grónsko, Island, Nórsko, Švédsko a&nbsp;Fínsko.“

Okrem Sibíri má výtvarník Mauritz otvorený aj projekt v&nbsp;Bhutáne medzí Čínou a&nbsp;Indiou. „V&nbsp;Bhutáne bude od budúceho roka všetko bio. Prestanú používať chemikálie v&nbsp;poľnohospodárstve – ako prvá krajina sveta. Naša stopa by mala vypovedať o&nbsp;ochrane vtákov a&nbsp;prírody.“