Vladimír Kampf

Žena rezbárka je rarita. Toto remeslo je skôr záležitosť mužov a&nbsp;starších pánov. „Ocino vyrezával a&nbsp;ja som to skúšala popri ňom. Prišlo mi to pekné. Asi som to mala v&nbsp;génoch. Už otcov otec vyrábal náradie, stará mama vyšívala. Tiež som ako dievka vyšívala, ale viac ma bavilo vyrezávanie. Keď som videla ocina, bola som fascinovaná.“ Jej prvé spomienky sú spojené s&nbsp;vyrezávaním. „Možno som začínala už ako päťročná s&nbsp;takými všelijakými nožíkmi. Čo mi dal do ruky, tým som to skúšala. V&nbsp;tom čase boli mojimi hlavnými nástrojmi legendárny nožík rybička a&nbsp;ešte jeden taký maličký, ktorý neviem, kam sa podel. Je mi za ním ľúto, bola by to krásna pamiatka. Mal takú maličkú rúčku.“

Občas sa stalo, že sa porezala. „Ocino ma však upokojoval, že ten ťah, pri ktorom som sa porezala, už nikdy nezopakujem. Mal pravdu. To si už človek dáva veľký pozor. Uloží si v&nbsp;hlave, že zle rezal a&nbsp;preto sa porezal. Paradoxne som sa spočiatku porezala najmä preto, že mi nedal ostré nože. Tie som mu musela spočiatku brať potajomky, keď nebol doma. Aj s&nbsp;tými sa mi podarilo porezať. Nakoniec to bolo jedno, tak mi nechal aj tie ostré. Zistil, že bude lepšie, keď budem rezať s&nbsp;jeho ostrými nožíkmi.“ Jej prvé dielka boli z&nbsp;kúskov, ktoré otcovi padli na zem ako odpad z&nbsp;budúcich postavičiek a&nbsp;zvieratiek, ktoré vyrezával. „V&nbsp;každom jednom odpilku som niečo videla. Jeden sa mi podobal na myš, druhý na mačku. Páčili sa mi ocinove ovečky. Tak som sa do nich tiež pustila.“

Július Katina bol vyhľadávaný ľudový majster. „Veľa jeho prác je v&nbsp;Pohronskom múzeu v&nbsp;Novej Bani. Vyrábal najmä pre kamarátov. Porozdával veľmi veľa svojich prác a&nbsp;ja som sa pri ňom učila. Jediné, čo mi nedovolil, bolo točiť na tokárni – vyrezávať na sústruhu. Mal po domácky vyrobenú tokáreň a&nbsp;bál sa, aby mi náhodou nevyletel ostrý nôž a&nbsp;nebodaj sa niečo zlé nestalo. Mala som pred tým rešpekt. Sedela som pri ňom a&nbsp;pozerala, ako vytáčal kolovraty a&nbsp;vyrábal priadky. Vytvoril veľa ľudových výjavov od koscov po oráčov.“

Otcovu drevorezbu oráčov má Jana Majerská v&nbsp;dielni pod sklom. „Vypýtala som si ich na svoju tridsiatku. Otec dokázal vyrobiť všeličo, ale doma nám zostali len tie najmenej hodnotné veci,“ spomína. Oráčov ako otec robila aj majsterka z&nbsp;Bukoviny. Vidno na nich kopu detailov.

Jej dielňa je jedna miestnosť v&nbsp;rodinnom dome, ktorý postavili jej rodičia. „Narodila som sa do tohto domu, keď mal ešte surové múry. Keď ma mamina doviezla z&nbsp;pôrodnice, otec kúril v&nbsp;jednej miestnosti a&nbsp;zo stien tiekla voda.“

Július Katina bol baník. „Keď dostal chorobu z&nbsp;povolania a&nbsp;mal poškodené pľúca, už len vyrezával. Chodievali sme spolu na salaš k&nbsp;bačovi Koreňovi. Pre neho robil črpáky. Tie ma fascinovali. Tešila som sa, že môžem piť z&nbsp;otcovho výrobku. Už na základnej škole som črpák dokázala vyrobiť. Mala som to odpozorované,“ vraví Jana, ktorá chcela študovať na umeleckej škole v&nbsp;Bratislave. Ale keďže otec odmietol vstúpiť do komunistickej strany, mala smolu. Prihláška sa vrátila späť bez toho, aby ju niekto vôbec otvoril. „Urobila som prijímačky na zdravotnú, vzali ma, ale po dvoch týždňoch prišiel papier, že to bol omyl. Vraj mali vybrať určitý počet dievčat z&nbsp;Banskej Bystrice a&nbsp;medzi nimi som bola ja a&nbsp;pritom som tam byť nemala. Nevedela som, kam mám ísť, tak mi ponúkli, čo bolo voľné. Vo Zvolene otvorili jediný štvorročný odbor hotelovej školy. Bolo to iba raz. Viac ten ročník nepokračoval. Preto mám hotelovú školu. Samozrejme, to, čo som sa vyučila, ma nebavilo. Zostala som na materskej a&nbsp;vyrezávala som a&nbsp;vyrezávala. V&nbsp;tom čase matky mohli zostať doma do šiesteho roku dieťaťa. Urobila som si rekvalifikačný kurz. Tri mesiace som chodila po rôznych majstroch a&nbsp;nakoniec som dostala osvedčenie, že môžem vyrezávať. Tak som sa pustila tvoriť na živnosť.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

V&nbsp;tom čase sa začala jej spolupráca s&nbsp;Ústredím ľudovej umeleckej výroby, čo jej výrazne pomohlo. „Formovali cestu, ktorou idem. Spočiatku som vyrábala, čo kto odo mňa chcel. Boli to kvantá výrobkov. Škoda, že som si ich nefotila, nie som zberateľ svojich starých výrobkov. Už si ani nepamätám, čo všetko to bolo. Tradičné mi bolo srdcu blízke. Prvé jasličky, ktoré som poslala do ÚĽUV-u, prešli schvaľovacou komisiou, ktorá zasadá dva razy do roka. Postupne som pridávala vyrezávané prírodné zvieratká. Spočiatku som robila všetko iba prírodné, až kým ma výtvarníčka Jana Menkynová nenaviedla na kolorovanie. Skúsila som, aj keď sa mi to spočiatku nezdalo. Začala som používať moridlá. Všetky tie koníky, ktoré som vyrábala, vyzerali zrazu inak a&nbsp;pestrejšie,“ spomína. Zrazu je z&nbsp;jedného koníka aj desať rôznych. Stačí ich nafarbiť a&nbsp;pridať im ornamenty. „Sú to moje návrhy. Nikto mi nič nenavrhoval ani nevnucoval.“

Rezbárka Majerská zdedila remeslo po otcovi. Sama má tri deti. „Najstarší syn Janko to má v&nbsp;rukách, ale má také vlny. Raz sa rezbárstvu venuje intenzívnejšie a&nbsp;potom vôbec. Uživiť sa rezbárstvom najmä v&nbsp;začiatkoch je asi nemožné. Ja som si spočiatku zarobila na seba, kým muž Janko ťahal domácnosť. Prísť do štádia, keď môže rezbár živiť rodinu, vyžaduje veľa času. Musíte sa múdro rozhodovať či investovať do strojov a&nbsp;nájsť si odbyt. Kým sa dostanete do bodu, keď si ľudia chcú kupovať vaše výrobky, si vyžaduje obrovské množstvo trpezlivosti a&nbsp;nezlomnosti. Prísť na trh a&nbsp;mať hneď úspech, nefunguje. Treba sa dostať do povedomia. Pomáhajú médiá a&nbsp;televízie. Dobrú reklamu nám robí aj ÚĽUV a&nbsp;ich výstavy.“

Okrem toho treba byť neustále tvorivý. „Ak sa jeden výrobok okuká, treba mať pripravený ďalší, nový. Kto robí stále to isté, riskuje, že okolo neho zákazníci už len prejdú, lebo to už poznajú. Keď máte v&nbsp;stánku každý rok niečo nové, zastavujú sa.“ Najväčšia bizarnosť, ktorú na objednávku vyrobila, bol traktor so štiepačkou dreva s&nbsp;dlhou hydraulickou rukou. „To bola riadna hlúposť. Skončila kdesi v&nbsp;múzeu, ani neviem kde. Že to nebolo pre mňa, som zistila, až keď som sa snažila zachytiť detaily a&nbsp;maličkosti. Všetko muselo sadnúť.“

Najradšej vyrezáva koníky a&nbsp;betlehemy. „V&nbsp;koníkoch som sa našla. Tým, že na ne môžem maľovať kyjatické vzory, tak ma to baví ešte viac. Ku kyjatickým vzorom som sa dostala cez typické hviezdy, ktoré prinášajú šťastie príbytkom. Hviezda mi učarovala a&nbsp;ani som nevedela, že je to kyjatický vzor z&nbsp;Gemera. To som si naštudovala neskôr. Tiež som sa dozvedela, že ich vyrezávali kružidlom. Nevedela som o&nbsp;tom, preto som ich rezala linkovým dlátkom. Dodnes tie kruhy režem ručne. Farebná výzdoba je môjmu srdcu veľmi blízka.“

Každú chvíľu ju napadne, čo nové by mohla vyrobiť. „Musím si to najprv nechať uležať v&nbsp;hlave. Ak si poviem, že chcem urobiť nejaký nový betlehem a&nbsp;mám predstavu, ktorú si začnem dávať dohromady, zrazu zisťujem, ako by to nešlo a&nbsp;čo musím zdokonaliť. Niektoré nápady si musím nechať dlhšie uležať, ale sú aj také, že sa ráno zobudím, poviem si, ako na to, a&nbsp;za poldňa mám podarený výrobok.“

Najhoršie obdobie pre ľudových umelcov bolo obdobie pandémie a&nbsp;lockdownov. „Zatvorili nás, nepredávali sme, všetko bolo zatvorené. Aj kurzy rezbárstva v&nbsp;ÚĽUV-e museli zrušiť. Zostali sme úplne naholo a&nbsp;museli sme platiť odvody. To nešlo. V&nbsp;tom čase som si našla štvorhodinový úväzok v&nbsp;lekárni ako sanitárka. Je to zamestnanie, v&nbsp;ktorom som veľmi spokojná. Odrobím denne štyri hodiny a&nbsp;o&nbsp;odvody mám postarané. Už by som sa nechcela dostať do takej nepríjemnej situácie, keď som nič nemohla, iba platiť. Pomôcť sa nám snažil ÚĽUV tým, že nám zabezpečil niekoľko väčších zákaziek. Napríklad veľký otvárací nástenný betlehem a&nbsp;polmetrové vianočné ozdoby na stromček pre Bratislavu.“

Vianoce majú v&nbsp;jej tvorbe mimoriadne miesto. „Už ako malá som sa tešila, ako otec vyreže a&nbsp;namaľuje každú jednu postavičku. Mne sa rezbárstvo úzko spája s&nbsp;Vianocami. Dúfam, že svojimi betlehemami rozdávam ľuďom radosť."

Krása z ostria noža: Drevené figúrky spojené s Vianocami, pozrite sa na to!

Vladimír Kampf

Výber pre vás

Krása z ostria noža: Drevené figúrky spojené s Vianocami, pozrite sa na to!

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Víno len z hrozna: Dostať do fľaše maximum, čo príroda môže dať

Tajomný svet rezbára Juraja Ďuriša: Neskutočné, čo dokáže vytvoriť! Pozrite na to

Hrad Devín je náš národný poklad: Viac predstáv ako historických faktov

Výber pre vás