Soňa Tamášiová (37) je kaderníčka. Miluje vlasy a prácu s nimi. Pre rakovinu o ne pred 2 rokmi prišla.

Už vtedy však vedela, že bude mať znovu pekný účes. A svoj prsník tiež získa späť!

Sonino kaderníctvo sa odjakživa volá Think Pink – mysli ružovo. Zaujímavé je, že ružová farba je medzinárodne známa ako farba organizácií, ktoré bojujú proti rakovine prsníka. Soňa má svoju prácu veľmi rada a so zákazníčkami má kamarátske vzťahy. „Sme ako jedna rodina. Keď sa mi to stalo, nosili mi čiapky a šatky. Boli veľmi zlaté. Či sú zvedavé na môj nový prsník? Samozrejme, všetky ho chcú vidieť. Veď sme ženy a sme zvedavé.“

Soňa dnes priznáva, že v čase, keď ochorela, pracovala doslova dvanásť hodín denne. „Myslím si, že je taká doba. Možno toho bolo priveľa... Ale keď mi amputovali prsník, hneď po návrate z nemocnice som bola späť v práci. Aj teraz po plastike. Či ma to pri zdvihnutých rukách nebolelo? Jasné, bolelo, ale je to rozhodne lepšie, než sedieť doma a pozerať do steny.“ Soňa je vysmiata dlhonohá čiernovláska. Pri pohľade na ňu by človek povedal, že nemá žiadne problémy. Ona je však mamou dvoch detí – Patrika (17) a Simony (11) – a za sebou má neľútostný boj s chorobou. „Ja som rakovine aj nadávala. Ty sviňa hnusná, vypadni odo mňa,“ spomína Soňa. „Hnevala som sa, že sa ma niečo takéto pokúša odlúčiť od detí. Chcela som tu pre ne zostať. Prežiť.“

Iná hrčka

Soňa tvrdí, že hrčka v prsníku bola na pohmat úplne iná ako bežná zdurená žľaza. „Bol to naozaj iný pocit. Šla som k lekárovi, poslal ma na sono. Tam mi povedali, že to je predsa len zdurená žľaza.“ Soňa teda pokračovala vo svojom rýchlom životnom tempe trištvrte roka. „V prsníku som však cítila napätie a oproti druhému sa zväčšil. Jedna moja zákazníčka je Sandy, pôrodná asistentka. Hneď v kaderníctve ma prezrela. Nezdalo sa jej to v poriadku. Vzala ma k svojmu kolegovi gynekológovi a na sono. Potom som šla na onkológiu. Na biopsiu, odobrali mi tkanivo z miesta nádoru. Keď mi zavolali, aby som si okamžite prišla po výsledky, už som vedela, že to nebude dobré.“ Soni diagnostikovali veľmi zhubný druh nádoru prsníka v treťom štádiu.

1484069:gallery:true:true:true

Soňa so Simonkou a s Patrikom. Hoci dnes sú väčší, mamu stále potrebujú.

„Pani doktorka Porubská, ktorá sa o mňa už dva roky stará, mi vtedy vysvetlila, že nález je veľký a vyoperovať ho nemôžu. Bolo ho treba najskôr zmenšiť chemoterapiou. Rozhodli sme sa, že deťom to oznámime, až keď sa uzavrú koncoročné známky. Na rovinu som im povedala, čo sa so mnou deje a čo sa môže stať. Simonka to asi veľmi nevnímala – veď mama fungovala, ale Patrik to vzal zle,“ spomína Soňa. Ona sa práve kvôli blízkym odmietla psychicky zložiť. „Na chemoterapiu som na vlastnú žiadosť chodila v piatok. Do soboty som spala, ale potom som už viac-menej normálne fungovala,“ hovorí mladá mama. „Vlasy som nemala, ale kúpila som si veľmi pekné parochne. Jednu dlhšiu a počas ďalšej chemoterapie ďalšiu kratšiu. Niektorí ľudia si mysleli, že som sa len dala ostrihať,“ smeje sa. Po pol roku Soňa stála pred ďalším míľnikom liečby. Čakala ju operácia.

Prechodné obdobie

„Či sa dá na to duševne pripraviť? Nedá. Stále som v kútiku duše dúfala, že o prsník neprídem. Rozumom som si však uvedomovala, že ma to asi čaká. Pred operáciou som to už vedela určite. Vtedy som však vnímala najmä to, že sa chcem zbaviť rakoviny. Brala som aj vitamíny a podporné prostriedky, ale stopercentne som verila lekárom. Nepočúvala som žiadne – zmizne to samo, vedela som, že na operáciu musím ísť. Bolo to bolestivé a najmä – cítila som sa potom absolútne nežensky,“ tvrdí. Soňa musela zvládnuť odobratie celého prsníka, v dvoch uzlinách jej našli metastázy. Čakala ju ďalšia chemoterapia a biologická liečba. „Mrzelo ma, že vlasy už podrástli a znovu o ne prídem. Prsníkovú protézu som vôbec nenosila. Zavadzala mi, pripadala mi cudzia,“ hovorí Soňa.

1484070:fullwidth:true:true:true

Medzi Sonine zákazníčky patrí aj Petra Palevičová zo Súdnej siene.

Radšej si do každej podprsenky všívala do prázdneho košíka výplň a zháňala si špeciálne plavky. „Brala som to ako prechodné obdobie. Pýtala som sa svojej lekárky, kedy si môžem dať prsník opraviť. Povedala, že by som mala počkať rok od poslednej chemoterapie a biologickej liečby. Hneď ako to obdobie prešlo, šla som do toho,“ usmieva sa mladá žena.

Najkrajšia mama

Soňu sme stretli na tlačovej konferencii. Bola tam ako pacientka a hovorila o potrebe samovyšetrovania prsníkov. Mala blúzku zapnutú až po krk a hýbala sa trochu opatrne. Len osem dní predtým bola totiž na operácii v Prahe u známeho slovenského plastického chirurga Patrika Paulisa. „Viem, že na Slovensku by mi operáciu preplatila zdravotná poisťovňa, ale rozhodla som sa. Pri prvej operácii mi prsník zrekonštruovali – stačil jeden zákrok. O tri mesiace ma čaká ešte vytvorenie dvorca a bradavky, ktoré sa potom dotetujú, a vkladanie implantátu do druhého prsníka,“ hovorí otvorene Soňa. Robí to pre ostatné ženy. Vie, že mnohé po odobratí prsníka trpia depresiami či sa dokonca hanbia. „Ja si hovorím – nech sa hanbí rakovina, ja sa nemám za čo hanbiť!“ hovorí Soňa. Do kaderníctva za ňou prichádza takmer každý deň po vyučovaní syn Patrik. Chlapec, pekný po mame, sa jej snaží vo všetkom pomáhať. Vidieť, že Soňa vychovala džentlmena. „Som na mamu veľmi hrdý. Vybojovala to aj za nás. A je krásna,“ skladá jej najkrajšiu synovskú pochvalu.

Fotografovanie sme odložili na čas, keď si mohla obliecť tričko s výstrihom, pretože obväzy už boli preč. Soňa sa profesionálne zaoberá krásou. Je kaderníčka, ale tiež vizážistka, zúčastňuje sa na módnych prehliadkach a pripravuje aj modelky na fotenie. Vie, že krása tela nie je dôležitejšia než zdravie. Ale dobrý pocit zo samej seba povzbudzuje. Dáva totiž chuť naplno žiť ďalej.


Ako sa rekonštruuje prsník

Podľa MUDr. PATRIKA PAULISA v Európe a USA sa po amputácii prsníka rozhodne pre rekonštrukciu 25 – 30 percent pacientok. „Na Slovensku a v Česku je toto číslo zatiaľ hlboko pod 5 percentami. Tejto problematike som sa počas špecializácie dlhodobo venoval v Paríži. Možnosti rekonštrukcie sú viaceré – napríklad jednoduché vloženie implantátu do miesta amputácie. Výsledok je však málokedy pekný či uspokojivý. Existujú aj operácie, ktoré využívajú iba vlastné tkanivá – pri metóde TRAM sa odoberá stopkovaný lalok z priameho brušného svalu. Táto metóda má však často za následok oslabenie brušnej steny. Jej mikrochirurgickou obdobou je metóda DIEP, kde sa zachovávajú svaly brušnej steny, ale je potrebný mikrochirurgický prenos podkožia a kože z podbruška, z ktorých sa vytvorí nový prsník. Je to technicky a časovo náročná metóda, ale v prípade veľkého nadbytku v oblasti podbrušia môže priniesť dobré výsledky.

1484068:fullwidth:true:true:true

Takto vyzerá prvá fáza rekonštrukcie prsníka na ilustračnej fotografii.

Metóda TDL využíva len kožu a podkožie z oblasti pod pazuchou. Je jednoduchá a nenáročná, estetické výsledky sú však rôzne,“ vysvetľuje MUDr. Paulis. On používa najčastejšie techniku s využitím implantátu a laloku z veľkého chrbtového svalu. „Výsledky sú veľmi prirodzené a pekné, rizikovosť je pri správnom postupe pomerne nízka, prvotná rekonštrukcia trvá asi 90 minút. O tri mesiace od prvej operácie vytvoríme dvorec a bradavku, často urobíme aj estetickú úpravu prsníka na opačnej strane. Je vždy na chirurgovi, aby vybral tú najlepšiu metódu, ktorá pacientke prinesie dobrý estetický výsledok s čo najmenšími jazvami či oslabením tela.“

Diskusia