Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Dávali im pejoratívne mená, násilím ich vťahovali do policajných áut a&nbsp;strihali nakrátko. Pokladali ich za príživníkov a&nbsp;asociálov. Mladí muži, ktorí na vzdor komunistickému režimu nosili dlhé vlasy, takýmto spôsobom „iba“ demonštrovali svoju vnútornú slobodu. Mnohí z&nbsp;nich po desiatkach rokov neľutujú svoje rebelovanie, hoci za svoje dlhé vlasy platili vysokú cenu.

Advokát Luboš Müller, ktorý žije v&nbsp;Prahe, zastupuje pred súdom obete komunistického režimu, ktoré boli za čokoľvek v&nbsp;tej dobe perzekvované. Jeho klienti a&nbsp;klientky poväčšine žiadajú rehabilitáciu, pričom peniaze nehrajú takmer žiadnu úlohu. Za dni, týž­dne a&nbsp;mesiace za mrežami zvyknú vysúdiť doslova drobné. Dnes Luboš Müller zastupuje dvoch takzvaných vlasáčov. „Na priamy popud najvyšších straníckych špičiek, vrátane Antonína Novotného, bolo násilne zo strany Verejnej bezpečnosti počas leta a&nbsp;jesene v&nbsp;roku 1966 ostrihaných asi 4-tisíc mladých mužov, ktorí nosili dlhé vlasy. Išlo o&nbsp;takzvaných vlasatcov. Ostrihali aj niekoľko mladých žien, označovaných represívnym orgánom za vlasatice či spoločníčky vlasatcov. Tie boli navyše podrobené ponižujúcim gynekologickým prehliadkam,“ spomína český historik Ladislav Kudrna v&nbsp;rozhovore pre Ústav pre štúdium totalitných režimov. Akcia, počas ktorej násilne strihali mladých mužov, mala názov Chlpatý.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Režim dokonca uviedol do praxe kampaň so sloganom: „Keď máš dlhý vlas, nechoď medzi nás.“ Presadil aj vyhlášku, podľa ktorej mohli byť máničky, ako boli dlhovlasí muži nazývaní, vykázaní z&nbsp;verejnej dopravy. „S&nbsp;priateľkou sme kráčali po jednej z&nbsp;pražskej ulíc. Zrazu pri nás zastavil policajný moskvič, strčili ma násilím dnu a&nbsp;na verejnej bezpečnosti ma ostrihali,“ spomína dnes jeden z&nbsp;klientov Luboša Müllera, 76-ročný Martin Maryška, ktorého súd rehabilitoval vlani v&nbsp;septembri. Český hudobník Jaroslav Hutka spomína v&nbsp;rozhovore pre idnes: „Keď som v&nbsp;roku 1966 šiel s&nbsp;rodičmi na železničnú stanicu pomôcť im s&nbsp;kuframi, zastavil ma policajt, že nemám čo na stanici hľadať, podobne ako na iných verejných priestranstvách. Otec sa dohodol na kompromise, že za mňa zaplatí pokutu 50 korún za znečistenie železničnej stanice.“

Advokát Luboš Müller pre Život opisuje, čo sa dialo po násilnom hromadnom strihaní mladých mužov: „Na protest proti policajnej akcii, ktorá nemala základ v&nbsp;legislatíve, sa 20. 9. 1966 konala demonštrácia, po ktorej nasledovalo zatýkanie a&nbsp;väznenie demonštrantov. Celkovo odsúdili štrnásť mladých ľudí. Pred niekoľkými dňami podal český minister spravodlivosti Pavel Blažek sťažnosť za porušenie zákona v&nbsp;prospech dvoch z&nbsp;nich. Najvyšší súd Českej republiky rozhodne o&nbsp;sťažnosti na neverejnom zasadnutí. Prokurátor vo svojej výpovedi navrhuje, aby súd konal aj v&nbsp;mene ostatných odsúdených. Proti tomu nemám žiadne námietky.“ Súčasný minister totiž namieta, že demonštrácia bola „legitímnou ukážkou prejavu slobody a&nbsp;nebol dôvod účastníkov kriminalizovať“.

Historik Ladislav Kudrna, ktorý na túto tému napísal niekoľko kníh, po rokoch akciu hodnotí takto: „Demonštrácia sa začala v&nbsp;centre Prahy. Demonštranti hlasne kričali – Komunisti sú voly, vráťte nám vlasy. Demonštrácia bola brutálne rozohnaná. Príslušníci VB použili fyzické násilie aj voči ženám. Prokurátor žiadal pre organizátorov exemplárne tresty. Niektorých poslali do najhorších lágrov, ako napríklad Martina Maryšku. Padlo sedem nepodmienečných trestov od štyroch do šestnásť mesiacov.“

Vtedy iba 19-ročný Martin Maryška skončil na osem mesiacov v&nbsp;smutne známom väzení Vykmanov. V&nbsp;50. rokoch minulého storočia tam politickí väzni ručne triedili rádioaktívny materiál z&nbsp;uránových baní, mnohí z&nbsp;nich potom podľahli chorobe z&nbsp;ožiarenia. Samotný Martin Maryška exkluzívne zaspomínal pre náš časopis Život: „Proces trval tri dni. Súdna sieň bola plná najatých divákov a&nbsp;novinárov. Do poslednej chvíle som veril, že ma za takú malichernosť nemôžu odsúdiť. Môj otec, ktorý bol právnik, mal zakázané zastupovať ma. Ocitol som sa vo väzení medzi tak­zvanými trojkármi. Boli medzi nimi politickí väzni, ale aj vrahovia a&nbsp;iní zlí ľudia. V celách nás bolo po dvadsať, bolo nepísaným pravidlom, že každý s&nbsp;niekým tvoril takzvaný kolchoz. Bol to spoluväzeň, ktorý spal na prični nad mojou alebo pod mojou pričňou. Delili sme sa o&nbsp;jedlo, tabak. Na začiatku som mal šťastie, vošiel som na celu a&nbsp;kápo sa ma opýtal – koľko? Keď som odvetil, že osem, ostatní sa nazdávali, že rokov a&nbsp;nie mesiacov, preto som si získal rešpekt.“

Celé mesiace vykonával tvrdú fyzickú prácu, kopal krompáčom, spomína aj na to, ako vlak s&nbsp;nákladom uránu zapadol do vysokého snehu, práve väzni ho museli celé hodiny vyslobodzovať. „Pustili ma na slobodu štrnásť dní pred vypršaním môjho trestu s&nbsp;tým, že dostanem tak­zvanú podmienku. Bránil som sa, chcel som si odsedieť celý trest, aby som mal pokoj. Nebolo mi to nič platné. Vrátili mi šaty, dali cestovný lístok na autobus a&nbsp;vyhodili za bránu väzenia.“

Martin Maryška z&nbsp;princípu nosí celý život dlhé vlasy. „Mám podobný účes ako nebohý hudobník Vašo Patejdl. Hore trocha menej vlasov a&nbsp;dole vrkôčik,“ smeje sa. Spoluorganizátor protestnej demonštrácie v&nbsp;roku 1969 emigroval. Študoval vo Švajčiarsku, presadil sa vo svete filmu v&nbsp;Hollywoode ako úspešný zvukár. Spolupracoval napríklad s&nbsp;hudobníkmi ako Prince či Michael Jackson. Z&nbsp;našej produkcie spomína na spoluprácu s&nbsp;tvorcami filmov Fontána pre Zuzanu či Báthoryčka. Zosnulý režisér Juraj Jakubisko patril medzi jeho blízkych priateľov.

Pre Československo nastala krátka chvíľa slobody v&nbsp;časoch Pražskej jari. Lenže opatrná reforma socialistického režimu bola zmarená po tom, ako k&nbsp;nám vpadli „vojská zo spriatelených krajín.“ Náš kolega a&nbsp;redakčný fotograf Július Dubravay spomína, že prenasledovanie dlhovlasých mužov preto pokračovalo aj v&nbsp;70. a&nbsp;dokonca aj v&nbsp;80. rokoch minulého storočia. On sám patril k&nbsp;tým Bratislavčanom, ktorí inšpirovaní Beatles nosili dlhé vlasy. Hoci počas svojej mladosti trpel policajný teror, dnes, hlavne počas služobných ciest, kedy dlhé hodiny sedíme spolu v&nbsp;aute, na tieto časy spomína s&nbsp;nostalgickým úsmevom. „Schádzali sme sa hlavne na Korze. Príslušníci vtedajšej Verejnej bezpečnosti k&nbsp;nám boli arogantní, nie raz nás na ulici ťahali za vlasy. Ich prvá otázka vždy bola – kde pracujete? Neprávom nás považovali za príživníkov a&nbsp;nepracovať počas socializmu bolo trestné. Dlhovlasých mužov nakladali do policajných áut a&nbsp;strihali ich. Tie účesy, ktoré im vytvorili, boli také hrozné, že sa následne museli dať úplne nakrátko či dohola ostrihať profesionálnym holičom a&nbsp;holičkám.“

Náš kolega mal šťastie, neskončil v&nbsp;policajnom aute, pretože na fotografii na občianskom preukaze mal tiež dlhé vlasy. Stačila táto zhoda a&nbsp;policajti dali takýmto mužom pokoj. Július prišiel o&nbsp;svoje dlhé vlasy až počas základnej vojenskej služby. Aj jeho syn zvolil podobný účes, ten však už nemusel utekať pred policajtmi, keď­že bratislavské ulice brázdil po zmene spoločenského systému. Július príbeh o&nbsp;svojich dlhých vlasoch rozpráva aj vnukom, tí to akosi nevedia pochopiť. „Nikdy som neľutoval, že som rebeloval takýmto spôsobom. Dal som najavo, že nesúhlasím s&nbsp;komunistickým režimom, na ktorom nebolo nič dobré,“ hovorí dnes.

Aj Martin Maryška tvrdí: „Som rád, že som dal najavo, že nepatrím medzi ovce, ktoré na všetko prikyvujú.“ Ladislav Kudrna, ktorý sa v&nbsp;rámci svojej práce venuje práve aj týmto obetiam komunistického režimu, hovorí: „Musíme si uvedomiť, že pokiaľ niekto nosil dlhé vlasy, pre spoločnosť to bolo rovnaké, ako keby chodil po ulici nahý. Vlasatci počúvali podľa komunistov nevhodnú západnú hudbu, čítali beatnikov a&nbsp;vnútorne rezignovali na akúkoľvek kariéru v&nbsp;rámci prehnitého komunistického režimu. Pozor, to v&nbsp;žiadnom prípade neznamená, že išlo o&nbsp;nevzdelaných mužov alebo takzvaných hašišákov, ako ich komunisti označovali. Mnohí z&nbsp;nich po páde režimu urobili veľkú kariéru v&nbsp;súkromnej aj štátnej sfére.“