Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Spisovateľ zo Sliača si bezpochyby zaslúži našu úctu. Pre svoju chorobu sa vôbec nemôže hýbať s&nbsp;výnimkou dvoch prstov na ruke. Napriek tomu sa nevzdáva, je húževnatý, jeho tvár zdobí úsmev a&nbsp;obdiv vzbudzuje svojím pozitívnym prístupom k&nbsp;životu.

Michal trpí spinálnou svalovou atrofiou. Je to progresívne genetické ochorenie, pri ktorom sa postupne stráca svalová hmota. Často je to aj smrteľné ochorenie, ktoré ovplyvňuje schopnosť pacienta chodiť, jesť a&nbsp;napokon aj dýchať. „Vývoj môjho ochorenia bol taký, že som bol čoraz slabší. Chorobu mi diagnostikovali, keď som mal jeden rok. Najprv som neliezol ako ostatné deti, až som mal postupne problémy aj so sedením. V&nbsp;pätnástich rokoch som nevládal dýchať a&nbsp;upadol som do bezvedomia. Odvtedy je mojím pomocníkom dýchací prístroj,“ opisuje Michal. Vďaka rodine, ktorá ho celý život podporuje, sa Michal, kým to bolo možné, vzdelával tak ako zdravé deti. „Zo začiatku som ešte dokázal sedieť, a&nbsp;tak som do deviatej triedy písal rukou, aj keď niekedy som už nestíhal. Býval som v&nbsp;škole každý deň po štyri hodiny. Potom mi spravili tracheostómiu a&nbsp;nedalo sa mi už viac sedieť. Na strednú som teda chodil už iba na skúšky,“ spomína.

Talentovaný spisovateľ, bohužiaľ, prišiel aj o&nbsp;schopnosť normálne rozprávať. „Nosím v&nbsp;sebe pocit, že pokým som mohol normálne rozprávať, nevyužil som to naplno. Bol som tichý a&nbsp;radšej som počúval. A&nbsp;v&nbsp;okamihu, keď som prišiel o&nbsp;hlas a&nbsp;ľudia mi prestali rozumieť, mal som na jazyku mnoho slov. Bránila mi v&nbsp;tom však kanyla v&nbsp;krku, ktorá mi pomáhala v&nbsp;dýchaní. Odrazu som iba šepkal a&nbsp;mojej reči rozumel málokto. Bol som ako cudzinec, ktorého reč nikto nepozná. Mohol som sa uzavrieť, mohol som sa vzdať. No namiesto toho som začal písať knihy a&nbsp;moje slová teraz počujú stovky ľudí. Žiaden hlas nie je nikdy taký stratený, aby ho nedokázali počuť ostatní.“ Takýto optimistický odkaz posiela všetkým, ktorí zúfajú. Keď sa v&nbsp;sobotu konali voľby, Michal vyšiel z&nbsp;pohodlia svojho domova a&nbsp;bol voliť v&nbsp;škole, ktorú pred rokmi navštevoval. „Bola to príjemná nostalgia.“

Článok pokračuje na následujúcej strane&nbsp;

Michal nielen píše, napriek svojmu stavu dokonca cestuje! „Mám úžasných rodičov a&nbsp;dvoch súrodencov –&nbsp;staršiu sestru, ktorá už má rodinu, a&nbsp;mladšieho brata. Naša rodina sa rozrástla o&nbsp;tri sestrine deti, ktoré prinášajú každý deň nejaké spestrenie. Máme medzi sebou vzťah, ktorý si veľmi vážim, pretože je úprimný. Pomáhajú mi prakticky vo všetkom, keďže pre svoju chorobu sa nemôžem hýbať. Rád cestujem, je to taká moja veľká záľuba, no bez rodiny a&nbsp;jej pomoci by som to nedokázal. Navštívil som Prahu, Viedeň, Budapešť, Chorvátsko a&nbsp;iné zaujímavé miesta. Chcel by som spoznať aj krajiny, ktoré sú odo mňa trochu vzdialenejšie. Pri cestovaní a&nbsp;spoznávaní nových miest mám zakaždým pocit, akoby som práve otvoril skvelú knihu. Očami sa snažím zapamätať si všetko, čo okolo seba vidím. Zážitky sa nedajú presne opísať, pretože pre mňa osobne slovo zážitok znamená ten pocit, ktorý mám uchovaný v&nbsp;srdci.“ Michal má aj ďalšie cestovateľské plány, ktoré by si rád splnil nasledujúce leto.

Je obdivuhodné, že napriek svojmu náročnému stavu sa snaží žiť tak, ako sa len najlepšie dá. Nezúfa, nesťažuje sa, rád sa stretáva s&nbsp;ľuďmi. „Som spoločenský typ a&nbsp;rád sa rozprávam s&nbsp;ľuďmi, keď sa mi dá. Alebo len počúvam, čo mi hovoria. Pozerám na veci optimisticky a&nbsp;dalo by sa povedať, že rád snívam. Pomáha mi to pri písaní kníh, pretože je to veľmi náročná práca, hlavne čo sa týka fantázie a&nbsp;nápadov. No občas ma niektoré veci aj vytočia –&nbsp;ako každého človeka. Sú to často bežné veci, maličkosti, hlavne ľudská hlúposť, s&nbsp;ktorou človek nemá možnosť bojovať. Stretávam sa s&nbsp;ňou hlavne na úradoch, kde konečné rozhodnutie má človek. Viem, že žiadny zákon nie je ideálny, ale často ho ľudia premenia na nebezpečnú výbušninu. Naopak, niektorí ľudia použitím toho istého zákona dokážu pomôcť a&nbsp;skvalitniť život nám hendikepovaným. A&nbsp;to obdivujem.“

Michal nám bez váhania odpovedá aj na otázku, ako sa zmieril s tým, že nemôže normálne žiť. „Človek musí prejsť určitou cestou, aby prijal to, že nie je zdravý. Hovoril som si, aké by bolo zažiť veci, ktoré robia ostatní a ja si ich väčšinou ani nedokážem predstaviť. Pomohlo mi hlavne to, že nemám rád ľútosť, a zároveň ma neľutovala ani moja rodina. Mamina ma naučila, že síce sa nemôžem fyzicky rovnať svojim kamarátom alebo spolužiakom, ale môžem zaujať svojím rozumom, vedomosťami. A tak som veľa času venoval rôznym informáciám o futbale, hokeji. Vo svojich dvanástich rokoch som sa dokázal rovnocenne rozprávať aj s dospelými. Vedel som každý prestup hráča, kto koľko zarába, odkiaľ pochádza a tak ďalej. A to nahrádzalo aj môj nenaplnený športový život. Vždy som túžil sedieť na takom mieste, aby som videl svojich obľúbených hráčov. Nikdy som nemal pocit, že by sa niekto za mňa hanbil. Prepadnúť pocitu hanby alebo ľútosti je veľmi nebezpečné. Milujem život, rád sa učím nové veci a sú momenty, keď mi ani nenapadne, že som chorý. Znie to možno zvláštne, ale tak to jednoducho cítim. To zasa neznamená, že žijem nejaký ideálny život. So svojou chorobou som sa naučil žiť, ale často sú chvíle, keď sa pridruží iná choroba, a&nbsp;vtedy je to náročné. Napriek tomu bojujem, aj keď občas plačem, ale vždy túžim po živote.“

Má rád dobrú hudbu, kultúrne podujatia, ktoré navštevuje doma aj v&nbsp;zahraničí. Z&nbsp;času na čas mu vyhovuje aj samota. „Milujem debaty o&nbsp;filmoch a&nbsp;seriáloch s&nbsp;priateľmi a&nbsp;pokojne by sme o&nbsp;tom zvládli rozprávať aj celý deň. Mám rád hokej a&nbsp;futbal, no niekedy to až priveľmi prežívam –&nbsp;ako správny fanúšik. Rád čítam knižky, lebo sa naučím nové slová a&nbsp;zároveň ma posunie v&nbsp;zmýšľaní samotný príbeh. Som rád, že existujú e-knihy a&nbsp;audioknihy. Ušetrí to čas mojim rodičom, ktorí dovtedy museli skenovať celú knihu.“

Nečudo, že od intenzívneho čítania bol už iba krok k&nbsp;písaniu kníh. Najprv však bolo treba vyriešiť pre nás zdravých na prvý pohľad samozrejmú vec –&nbsp;samotné písanie. „Písať bradou na počítači som sa naučil celkom náhodne. Objavil som aplikáciu klávesnica na obrazovke, kam som pomocou malej myšky pomaly vyťukával písmeno po písmene. Nastavenie myšky však musím mať veľmi citlivé. Zo začiatku mi to išlo pomaly a&nbsp;potil som sa pri tom, akoby som cvičil s&nbsp;činkami. No postupom času mi to išlo rýchlejšie a&nbsp;ľahšie. Týmto spôsobom píšem svoje knihy.“

<div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
 <div class="icon">
 &nbsp;
 </div>
 <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="b20042e7-3fca-47dd-a475-6db5bb42faad">
 &nbsp;
 
 Klinická psychologička a psychoterapeutka Marta Zaťková: Čo trápi Slovákov?
 </div>
 <div class="icons">
 &nbsp;
 &nbsp;
 &nbsp;
 </div>
 </div>

Spisovateľ, ktorý vzbudzuje obdiv, napísal celkovo šesť kníh. Tá najnovšia vyjde v&nbsp;decembri. „Volá sa Ida a&nbsp;jej neznáma cesta. Hlavnou postavou je jedenásťročná sirota Ida Kralovič. Pracuje ako slúžka v&nbsp;hostinci a&nbsp;v&nbsp;úteku jej bráni labyrint, ktorý sa rozprestiera všade navôkol. Do tohto dobrodružstva sa snažím pozvať aj samotného čitateľa, aby sa vo svojom živote nebál otvoriť dvere novým výzvam. Druhá šanca a&nbsp;Pravá tvár tvoria dvojdielnu sériu. Hlavná postava má rovnaké ochorenie ako ja a&nbsp;jedného dňa dostane ponuku, že môže vyzdravieť, no bude musieť pre to niečo obetovať. V&nbsp;príbehu Na rozhraní dvoch svetov som sa snažil opísať ťažkosti sveta, v&nbsp;ktorom nepoznajú spánok a&nbsp;starobu. Kniha Štyria chlapci je o&nbsp;priateľstve chlapcov, ktoré sa odohráva na pozadí pochmúrnych udalostí. A&nbsp;kniha Kto si? je o&nbsp;strachu skrytom v&nbsp;nás, ktorý často môže mať aj hmotnú podobu,“ približuje nám Michal svoje knihy.

Písať začal už ako stredoškolák. „Pripadalo mi zaujímavé, že knihu môžem napísať aj bez akýchkoľvek financií. Jediný háčik bol v&nbsp;tom, ako to uskutočniť v&nbsp;mojom stave po tracheostómii. Dlhší čas som sa učil rýchlejšie ovládať myš pomocou brady a&nbsp;dvoch prstov. Ani na chvíľu som nemal pochybnosti o&nbsp;tom, či to dokážem dotiahnuť až na finálnu knižku. Nepoháňala ma namyslenosť, ale radosť, že môžem aj s&nbsp;takým zdravotným stavom pracovať. Keď človeka práca baví, nepremýšľa nad tým, čo bude, a&nbsp;venuje sa výhradne prítomnosti.“

Potom však prišla realita, bolo to ako ľadová sprcha. „Po dopísaní knihy ma prepadli určité obavy, keďže všetky veľké vydavateľstvá odpovedali to isté: Nehodíte sa nám do edičného plánu. Našťastie som dostal príležitosť od malého vydavateľstva GD Identity. Námety na knihy si väčšinou vyberú mňa. Cez deň mám určitý čas, keď iba premýšľam a&nbsp;počúvam pri tom hudbu. Rozprávam sa s&nbsp;Bohom a&nbsp;nechávam si otvorenú myseľ. Človek vtedy vidí veľa zábleskov. Pripodobnil by som to k&nbsp;takým iskrám, ktoré jasne zažiaria a&nbsp;buď sa v&nbsp;pamäti udržia, alebo nie.“ Pri písaní kníh mu nepriamo pomáhajú aj známi a&nbsp;priatelia. „S&nbsp;ľuďmi sa stretávam neustále či už osobne, alebo komunikujem cez počítač. Rád počúvam ľudí a,&nbsp;samozrejme, sú aj mojou inšpiráciou, ale skôr z&nbsp;nich skladám rôzne povahy postáv v&nbsp;knihe.“

Predsa len, tak ako pri všetkom, aj pri písaní kníh je pre Michala najdôležitejšia rodina. „Rodičia spočiatku tomu môjmu spisovateľskému dobrodružstvu veľmi neverili. Mysleli si, že si len tak niečo píšem. Ale ani sa im nečudujem, lebo predtým som nemal blízko ku knihám. No keď videli, že to myslím vážne, samozrejme, celá rodina ma podporila, za čo som im vďačný. S&nbsp;mamkou rozoberám každý príbeh a&nbsp;dáva mi cenné rady, lebo niektoré veci si ako spisovateľ pri písaní neuvedomím.“

Knihy píše bradou: Výnimočný autor MICHAL ŠKOMBÁR pre chorobu hýbe len dvomi prstami

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Knihy píše bradou: Výnimočný autor MICHAL ŠKOMBÁR pre chorobu hýbe len dvomi prstami

Erika Szalayová

Súvisiace články

Dosiahol niečo priam nemožné: Genetik prekreslil rodokmeň človeka a základy histórie ľudstva

MUDr. Zdeněk Kalvach: Veľa ľudí nadáva na vek, pritom stačí zmeniť prístup k životu

Zvuky majú takmer zázračnú moc! Uzdravujú, vracajú stratenú energiu, zbavujú bolesti a utrpenia

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás