Žltý, fialový alebo i zelený. Reč veru nie je o kvetinových záhonoch, ktoré Lipták Aleš Račko vysieva na jar. Pestré farby totiž vychádzajú z jeho pece: ľuďom ponúka rôznofarebné chleby. 

Roky sa zaraďoval medzi bežných konzumentov chleba. A pekár Aleš Račko dodnes tvrdí, že ním stále je. Aspoň jeden krajec nesmie chýbať v jeho jedálničku každý deň. Zlom nastal, keď mu jeho priateľ a niekdajší šéfkuchár Roman Kováč zhruba pred šiestimi rokmi daroval knižku o chlebe.

FOTOGRAFIE PESTROFAREBNÝCH CHLEBOV NÁJDETE V GALÉRII

Američan ako vzor

Za celosvetového majstra v pečení chleba odborníci pokladajú Američana Petra Reinharta. Mnohí pekári by sa s ním chceli stretnúť. Rodák z Dovalova nie je výnimka. Poviete si – čo sa už len dá toľko o chlebe napísať? Tak čítajte ďalej: „Reinhart vo svojej knižke rozpráva celý príbeh o chlebe od zrnka pšenice, ktoré rastie v zemi, cez múku až po hotový produkt. Nechýbajú, samozrejme, rady o tom, v akej peci sa mu darí najlepšie, ani ďalšie fígle na to, aby sa zakaždým rovnako dobre vydaril,“ hovorí vyštudovaný kuchár. Čo by sa Lipták skúseného 70-ročného kolegu pri prípadnom osobnom stretnutí opýtal? „Existuje veľa spôsobov pečenia, preto by ma zaujímalo, ktorý je jeho najobľúbenejší a prečo. Mne sa totiž osvedčil postup dávať chlieb do pece studený, a to rovno z chladiaceho boxu. Poznám aj takých, ktorí ho nechajú odležať pri izbovej teplote. Je pravda, že som prečítal množstvo kníh i článkov, ako postupovať, vyskúšal som stovky verzií a nakoniec som si vybral tú, ktorá sa mi najviac osvedčila,“ pokračuje.

Kým Aleš Račko nabral odvahu ponúknuť svoj prvý výtvor na predaj, chvíľu to trvalo. Spomína ešte na časy, keď pracoval ako šéfkuchár v jednom zo štvorhviezdičkových hotelov v Nízkych Tatrách. Po skončení šichty večer o desiatej sa ešte do polnoci hral s kváskom a skúšal rôzne varianty. Keď už upiekol taký chlieb, na ktorý bol naozaj pyšný, išiel ďalej: začal piecť zeleninu rôznych farieb, ktorú následne rozmixoval na pyré a pridával do kvásku. „Prvý farebný chlieb bol oranžový, zo sladkých zemiakov, potom prišiel fialový z fialovej mrkvy, prípadne z cvikly, a neskôr som išiel na čierny. Ten je z aktívneho čierneho uhlia, čo sú spálené a rozomleté škrupiny z kokosových orechov. Nemá žiadnu chuť, ide skôr o farebný efekt. Keď zas preferujem žltý, použijem kurkumu, zelený je zo špenátu,“ vymenúva absolvent Hotelovej akadémie v Liptovskom Mikuláši. Keď zmiešal výluh z kardamómu, škorice a klinčekov, získal sladký chlebík svetlobéžovej farby.

Na prvé reakcie hostí, ktorí jeho rôznofarebné diela skúšali, však nespomína najradšej. „Slováci sú konzervatívni. Boja sa farieb. Myslia si, že ide o chemické farbivá. Neustále im vysvetľujem, že všetko je na prírodnej báze, z potravín alebo korenín, ktoré bežne konzumujeme. Mojím snom je upiecť modrý chlebík z výluhu modrého čaju. Zatiaľ som však nenabral odvahu. Bojím sa, že by ho okrem mňa nikto nejedol,“ smeje sa.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia