Vladimír Kampf

Často sa od tých, ktorí práve siahajú na svoje dno, odvracajú aj najbližší… Smutné. Často na zbláznenie. Pápež František povedal: „Charita je tlčúce srdce kresťana. Tak ako človek nemôže žiť bez tlkotu srdca, nemôže byť kresťanom bez charity.“ Prinášame vám príbeh z nízkoprahového denného centra z Trnavskej arcidiecéznej charity.

Dobrovoľníčku charity robila už v čase štúdia sociálnej práce. „Je to moja druhá rodina. Po škole som cestovala a skúsila som si aj absolventskú prax na katastrálnom úrade, ale zdalo sa mi, že sú to len papiere a pečiatky. Keď som našla inzerát, že hľadajú sociálnu pracovníčku do denného centra, skúsila som to.“

Michaela cíti, že je na správnom mieste. „Vyzerá to síce tak, že pomáhame klientom, ale ono je to vzájomné. Každý deň je iný a každý prináša špecifický príbeh. Tu pociťujem vďačnosť za to, čo mám. Keď sa tu jeden z našich klientov rozplýva nad tým, ako by si dal fazuľovú polievku, uvedomím si, že ja ju môžem mať trebárs aj každý deň. Pre mňa je teplé jedlo denne normálne, ale niekto o ňom môže iba snívať.“

Michaela má na každý rok nejaký cestovateľský sen. Tento rok to bude Madeira. Skvele jej bolo trebárs v Arizone, o ktorej rozprávala aj klientom centra.

Príbeh Petra Velčického nájdete na ďalšej strane...

Päť rokov bez domova. Hovorí, že o strechu nad hlavou sa pripravil vlastnou hlúposťou. Po smrti rodičov dostal peniaze, za ktoré mu sestra chcela kúpiť garsónku. „Bol som hrdina a hovoril som, že si ju kúpim sám, ale… Zrazu som mal kopu kamarátov, a kým som sa zbadal, bolo neskoro,“ spomína. Peniaze minul na alkohol pre kamarátov. „Sám som nepil, len som platil. Nepijem od osemnástich rokov, keď som sa tak opil, že mi hrozila smrť. Keď som už nemal peniaze, tí kamaráti sa mi otočili chrbtom a obchádzajú ma na sto metrov.“

Peter sa snaží nájsť si prácu. Je vyučený maliar, natierač a lakovač, ale od vojenčiny robil na kamióne. Po tom, ako sa dostal na ulicu, býval v rušňovom depe v starých budovách, kde si vyčistil jednu miestnosť. Potom spával v Trnave pod hradbami. Policajti sa nemohli vynadívať, ako mal „u seba“ čisto. Prespával aj v parku, kým mu charita zohnala ubytovňu. „Zatiaľ som spokojný. Dúfam, že sa nič nestane a budem tam môcť zostať.“

Petrovou špecialitou bolo prespávanie v idúcich vlakoch na trati Bratislava – Košice, či na linke do Prievidze a Nitry. Dostal sa aj do Prahy. „Cestoval som za spánkom aj hlbšie do srdca Slovenska, do Zvolena či Banskej Bystrice,“ spomína. „Svet je krásny. Škoda, že som nemal telefón s fotoaparátom. Ale, keď sa pôjdem pozrieť do Arizony, isto nejaký budem mať,“ hovorí odhodlane o svojom sne. „To už nebude vlakom,“ smeje sa.

Nájsť pomoc a spriaznenú dušu v najhoršom môže byť zlomový okamih. Ďalšie osudy z charít nájdete v najnovšom vydaní týždenníka Život.