Vyrastal pri stolárskej dielni, od detstva tak cítil vôňu dreva. Popud na vlastnú tvorbu však prišiel až v dospelosti. Po havárii autobusu v Bratislave skončil Jozef Sabo (75) s ťažkým úrazom v nemocnici. Prišiel o pravú nohu a lekári mu dávali 24 hodín života. Dnes jeho tokárske práce uznávajú doma aj vo svete.

Jozef Sabo v januári 1989 cestoval autobusom MHD do práce. Prednášal medzinárodné vzťahy a medzinárodnú politiku, bol vedúcim útvaru na úseku generálneho riaditeľa, mal pred sebou sľubnú kariéru...

„Vodič autobusu nevenoval dostatočnú pozornosť vedeniu vozidla a narazil do odstaveného kamióna. Môj ošetrujúci lekár profesor Petrovič povedal, že ma to doslova rozsekalo. Polytrauma, mnohopočetné poranenia... Počas šesťhodinovej operácie ma skladali dokopy. Profesor mojej manželke povedal, že urobili všetko, ale nádej na prežitie je minimálna. Namiesto pľúc, obličiek a pečene za mňa pracovali prístroje. V bezvedomí mi museli amputovať pravú nohu v predkolení a po čase aj v hornej časti stehna. Nasledovali ďalšie operácie a šestnásť mesiacov hospitalizácie v nemocnici na Kramároch. Manželka chodila za mnou každý deň. Verila, že budem žiť, aj keď bola minimálna nádej. Po mesiaci v bezvedomí sa jej nenápadne opýtali, či má čierne šaty. Naznačovali, že moja nádej na prežitie je takmer nulová. Ale dostal som sa z toho! Vďaka skvelým lekárom, jej láske a obetavosti a svojim dvom synom. Do dnešného dňa som podstúpil 36 operačných zákrokov,“ spomína Jozef Sabo, ktorý desať mesiacov pred Nežnou revolúciou ušiel zubatej spod kosy.

Majster Jozef Sabo o sebe:

Spásonosná spomienka

Zdravotný stav mu nedovoľoval vrátiť sa do zamestnania. Nedokázal si však predstaviť, že bude len tak nečinne sedieť so založenými rukami. Oživil si v pamäti zážitok z detstva. Malá spomienka mu vliala do srdca obrovskú nádej. „V mojich rodných Lužiankach sme bývali v areáli štátnych majetkov. Najviac ma to ťahalo do stolárskej dielne majstra Cimpricha. Zaujala ma najmä oprava a výroba kolies. Som presvedčený, že to bol prvý impulz na tokárstvo,“ hovorí Jozef Sabo.

Druhým popudom bola výstava tokára Juraja Leporisa v Bratislave. „V tom momente som opäť zacítil vôňu dreva. Ten pocit sa nedá opísať, vôňa prebieha celým vaším telom. Rozhodol som sa, že majstra navštívim. Dodnes som vďačný, že ma prijal za občasného učňa. Riadil sa zásadou v jednoduchosti je krása. Raz som sa ho spýtal, prečo mi na rozdiel od iných tokárov všetko hovorí a predvádza. Odpovedal mi otázkou: To si mám všetko zobrať so sebou do hrobu? Mal radosť, že budem rovnako ako jeho dvaja synovia pokračovateľom tejto remeselno-umeleckej činnosti.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia