„Môj brat a ja sme skončili v detskom domove, rodičia vo väzení,“ rozpráva nám Jana Birner (46) z Nemecka, ako sa skončil pokus jej rodiny o emigráciu.

V Československej socialistickej republike sme nemohli slobodne cestovať za hranice krajiny, Boh bol v rámci komunistickej ideológie neprípustný, vieru sme preto radšej tajili. Tí, ktorí chceli napredovať v zamestnaní, museli vstúpiť do Komunistickej strany. Dávali sme si pozor, kde čo povieme, aby nás nezačulo ucho udavača.

Bol to však iba slabý odvar oproti tomu, čo zažívali obyvatelia východného Nemecka. Niekdajšia Nemecká demokratická republika mala prívlastok socialistická výkladná skriňa či žiarivá bašta socializmu, pretože ekonomicky patrila medzi najvyspelejšie štáty sveta. Zároveň bola však táto krajina najpevnejšou zlatou klietkou Európy.

Obdobu našej Štátnej bezpečnosti – nemeckú Stasi – založili sovieti po vzore svojej NKVD a tá sa veru aj v praxi činila. V jej radoch pracovalo až 90-tisíc ľudí, Nemecko bolo prešpikované udavačmi, v jednotlivých domácnostiach preto vládol strach, nikto nikomu neveril.

Kým my sme sa väčšinou mohli z času na čas pozrieť aspoň do bývalej Juhoslávie, Nemci, ktorí príliš kriticky vyskakovali proti režimu, prišli aj o svoj občiansky preukaz, spolu s kriminálnikmi dostali náhradný doklad, ktorý ich oprávňoval pohybovať sa iba v mieste svojho bydliska či v blízkom okolí.

Komunizmus dusil Nemcov a siahal na ich dôstojnosť oveľa intenzívnejšie ako u nás, nečudo, že hlavne intelektuáli hľadali únik z tohto socialistického pekla.

Naivne sa domnievali, že k slobode na západe sa dostanú okľukou cez našu krajinu. Pokúšali sa emigrovať cez bývalé Československo, pretože naše hranice vraj neboli až tak intenzívne strážené. Nebola to však pravda a na tento mýtus doplatilo mnoho Nemcov. Niektorí životom, niektorí boli „iba“ chytení a mučení vo väzení.

Za slobodou cez našu krajinu utekali aj rodiny s malými deťmi. Príkladom toho je rodina Simonová. Vtedajší nemecký režim sa ich rozhodol využiť ako odstrašujúci príklad.

Priznali sa

Jana Birner, dievčenským menom Simon, mala iba 9 rokov, keď sa jej rodičia rozhodli opustiť ich domov v malom meste v Sasko-Anhaltsku. Na západ chceli emigrovať práve cez našu krajinu.

Jana Birner plačúc rozpráva príbeh svojej rodiny na chodbe súdu.
Jana Birner plačúc rozpráva príbeh svojej rodiny na chodbe súdu.
Zdroj: Archív

„Mama pracovala ako inžinierka, otec zase našiel uplatnenie v keramickom priemysle. Bohužiaľ, otec ešte ako tínedžer pre mladícku nerozvážnosť spolupracoval so Stasi. Neskôr to ľutoval, svedomie mu nedovolilo pokračovať v takejto činnosti a prestal s tým. Lenže vedel veľa tajomstiev. Bol preto neustále pod dohľadom Stasi, znepríjemňovali mu život, ako sa len dalo. Bál sa o svoj život aj o svoju rodinu,“ opisuje nám Jana, ktorá má dnes 46 rokov.

 

V máji v roku 1982 ich prípravy na útek vyvrcholili. Jana a jej 7-ročný brat Michael, samozrejme, nič netušili, rodičia do poslednej chvíle tajili svoje plány, aby sa deti niekde nepreriekli.

„Pamätám si všetko, akoby to bolo včera,“ spomína Jana. Cestovali vlakom, autobusom, cez les už však museli ísť peši, jednu noc dokonca v lese prespali. Ich cesta za novým životom sa však skončila v obci Doubrava v Chebsku.

„Dva dni sme kráčali cez les od Bad Elsteru smerom na obec Doubrava pri meste Aš. Môj brat sa neustále sťažoval, že je smädný a hladný, boleli ho aj nohy.“

S doráňanými nohami došli až k štátnej hranici, zistili však, že tade sa prejsť nedá. Rozhodli sa preto vrátiť späť, rodičov dokonca prepadlo podozrenie, že hranice sú zamínované. Na rodinu však narazila hraničná stráž.

„Báli sme sa, sprevádzali ich riadne ostré psy. Rodičia nás chránili vlastným telom.“

Keď sa otec vrátil domov, takmer sme ho nespoznali. Kedysi tmavé vlasy mal úplne šedivé, bol podvyživený, mal vážne psychické problémy a dokaličenú tvár.
 

Naše ozbrojené zložky nemali s utekajúcou nemeckou rodinou veľa práce. Rodičia sa okamžite priznali, prečo sú u nás. Naše úrady ich potom odovzdali Stasi.

„Tento deň navždy zmenil našu rodinu a zničil naše životy,“ opisuje Jana osudovú chvíľu na našej hranici.

Úplne ošedivel

Rodinu nemecký komunisticky režim „príkladne“ potrestal. Mama Petra skončila vo väzení na obdobie jedného roka, otca Rolfa odsúdili na tri a pol roka a deti skončili v detskom domove.

„Boli sme tam celý rok.“ Brat Michael mal byť dokonca adoptovaný, podarilo sa tomu zabrániť aj vďaka tomu, že matka sa dištancovala od otca a rozviedla sa s ním.

„Môjho otca vo väzení kruto mučili. Pažbou pušky mu zlomili čeľusť, vylomili mu zuby, utrpel otras mozgu. Nahého ho pripútali k mreži pri otvorenom okne a mlátili ho, odniesli si to jeho ľadviny. Dlhé mesiace ho držali na samotke, vo väzenskej cele si celé dni nemohol sadnúť. Keď sa vrátil domov, takmer sme ho nespoznali. Kedysi tmavé vlasy mal úplne šedivé, bol podvyživený, mal vážne psychické problémy a dokaličenú tvár. Trpel diagnózou trigeminálna neuralgia. Sú to vlastne náhle záchvaty bolesti, ktoré pripomínajú elektrické šoky. Jeho stav vo väzení bol po mučení taký vážny, že mu radšej s predstihom vystavili úmrtný list, našťastie prežil to peklo,“ so slzami v očiach opisuje Jana.

Jej otec išiel do väzenia tmavovlasý, domov sa vrátil celý šedivý, s podlomeným zdravím.
Jej otec išiel do väzenia tmavovlasý, domov sa vrátil celý šedivý, s podlomeným zdravím.
Zdroj: Archív

Väzenie sa podpísalo aj pod duševný stav jej mamy. Aj dnes, po dlhých rokoch trpí pocitom, že ju sledujú a doma neustále zaťahuje závesy. Deň, keď ich chytili na našej hranici, a následné útrapy poznamenali aj Michaela. Stal sa z neho ťažký alkoholik, nie je schopný sám sa o seba postarať, býva preto spolu so svojou mamou.

Jana, ktorá nám rozpráva smutný príbeh svojej rodiny, nemohla o štúdiu na strednej škole ani len snívať.

Našťastie, komunistický režim padol v Nemecku v podobnom čase ako u nás, Jana bola práve tínedžerka, pomocnú ruku mladému dievčaťu podali v cirkevnej nemocnici. Stala sa z nej detská zdravotná sestra, dnes pôsobí ako respiračná terapeutka. Jej otec zomrel pred troma rokmi, rodičia sa v seniorskom veku opäť zosobášili.

Život v autobuse.

Mladí manželia žijú v autobuse. Viete si predstaviť takéto bývanie?

Populárne články
V seriáli Horná Dolná exceluje po boku Petry Polnišovej ako Juraj Brmbalík.

Dano Heriban odolával ponukám televízií až 10 rokov. Prečo tak dlho váhal?

Bývalí spolužiaci urobili niečo, čo ich bude navždy spájať.

Hrdinský skutok školákov: Z horiacej budovy pomohli zachrániť desiatky detí

Ilustračná snímka

Na Slovensko mieri svetlo z Betlehema. Symbol lásky a nádeje prinesú skauti

Obezita prináša zhoršenú kvalitu života.

Najrozšírenejšie metabolické ochorenie zabíja viac ľudí než podvýživa! Ako sa vyhnúť obezite?

„Sme bratia,“ povedal novozvolený pápež František svojmu predchodcovi Benediktovi, keď mu v kaplnke núkal čestné miesto pred oltárom.

Nevídané! Po 600 rokoch máme dvoch žijúcich pápežov. Aká je pravda o ich vzťahu?

Countdown zaviedla NASA.

Zaviedla countdown NASA?

Zobraziť viac
Diskusia