Tea Harbínyiová 

V&nbsp;živote som mala obrovské šťastie. Stretla som spriaznenú dušu, chýbajúcu polovičku... No mala som aj obrovské nešťastie: prišla som o&nbsp;ňu. Chvíľu, keď som ho spoznala, mám dodnes pred očami. Vryla sa mi do pamäti navždy. Bolo to pri jazierku. Na mieste, ktoré som nadovšetko milovala. Tam, kde som bola zvyčajne sama. Len ja, moje myšlienky, tichá hladina jazera a&nbsp;lietajúce vážky. V&nbsp;ten deň však nie. Keď som tam prišla, na mieste, kde som zväčša sedávala ja, sedel on.

Povedal mi, že je to jeho obľúbené miesto. A&nbsp;ja som od toho dňa začala veriť na spriaznenosť duší. Po niekoľkých krásnych spoločne prežitých rokoch nám osud ťažko podrazil nohy. Manželovi diagnostikovali zákernú chorobu. Jej priebeh bol rýchly a&nbsp;neúprosný. Sedela som pri ňom, keď umieral. Jeho posledné slová boli: <em>„Stretneme sa v&nbsp;snoch.“</em> V&nbsp;tej chvíli som ani netušila, akú mal pravdu...

Od toho dňa sa mi pravidelne stávalo, že sa mi o&nbsp;ňom snívalo. Na tom by nebolo nič zvláštne. Chýbal mi, neustále som na neho myslela. Zostával v&nbsp;mojej hlave, v&nbsp;mojom srdci... To sa, prirodzene, prelínalo aj do nocí. No tie sny sprevádzalo aj niečo iné. Raz som po prebudení v&nbsp;celom dome cítila jeho vôňu. Inokedy som na nočnom stolíku našla hrnček, z&nbsp;ktorého pil každé ráno kávu. Ďalší deň tiekla v&nbsp;sprche voda. Alebo bolo zapnuté rádio, stanica, ktorú počúval každé ráno, keď ešte žil... Pochopila som, že ma úplne neopustil. Ostal pri mne. Ale stretávame sa už iba v&nbsp;snoch!