Vladimír Kampf

Ľuďom v núdzi efektívne pomáhajú rôzne charitné organizácie, ktoré zastrešuje Slovenská katolícka charita. Všetci ľudia v núdzi a ich pozemskí spasitelia hovoria, že najhoršia je nevšímavosť a nezáujem okolia. Často sa od tých, ktorí práve siahajú na svoje dno, odvracajú aj najbližší… Smutné. Často na zbláznenie. Pápež František povedal: „Charita je tlčúce srdce kresťana. Tak ako človek nemôže žiť bez tlkotu srdca, nemôže byť kresťanom bez charity.“ Prinášame vám príbeh z Komunitného centra Sečovce z Arcidiecéznej charity Košice.

S Rómami pracuje od roku 2005. „Žila som na strednom Slovensku, kde som bola nezamestnaná. Využila som príležitosť v rozbiehajúcich sa projektoch komunitných centier. Keď sme sa presťahovali k rodičom do Sečoviec, zhodou okolností sa tu uvoľnilo miesto terénneho sociálneho pracovníka. V roku 2016 ma rehoľná sestrička Bernardeta nahovorila, aby som šla pracovať do komunitného centra. Po čase som sa stala vedúcou.“

Rómska komunita patrí k zaostalejším a náročnejším. „Niektorí sa ma pýtajú či som normálna, keď s nimi pracujem. Je to podľa nich k ničomu. Je to beh na dlhú trať. S tým nič neurobíme. Deťom sa z osady Habeš nechce. Máme problém ich dostať do škôl. Sú na seba naviazaní. Keď sa niekto nájde, kto chce odísť, vyčlenia ho z komunity. V meste máme inú rómsku komunitu, ktorá nie je taká uzavretá a od tých z Habeša sa dištancujú.“

Róma do zamestnania zvyčajne nikto nechce a im samým sa do roboty tiež veľmi nechce. „Rada pracujem s deťmi, ktoré dokážu opätovať lásku veľmi srdečne. Žiaľ, keď vyrastú, vrátia sa do spoločnosti, z ktorej k nám prichádzajú. Teší ma, ak sa nám niečo podarí. Päť detí z osady navštevuje umeleckú školu v meste. Škola si tiež pochvaľuje, že odkedy pracujeme s Rómami, tak sa im zlepšila dochádzka. Zázrak s nimi neurobíme, preto sú pre nás aj malé úspechy cenné.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Je to často nevďačná práca. Janette si zavše povie, že už to robiť nebude, ale vždy ide ďalej. „Je to pre nás nepochopiteľné, ale oni sú spokojní so životom, ktorí žijú. V lete sedia vonku v neporiadku a jeden na druhého hovoria, kto to urobil. Nemajú problém minúť za pár dní všetko čo dostanú a potom si požičiavajú. Sú na kolotoči, z ktorého sa nedá vystúpiť. Hodnota peňazí mnohým nič nehovorí.“

Deti v komunitnom centre oslovujú personál: pani učiteľka alebo pán učiteľ. Hovoria, že aj oni by chceli tak bývať, ako to je v budove centra. „Sme tu traja a každý z nás má vlastných obľúbencov. Mali sme tu chlapca Huberta, pamätám si ho ako dieťatko v dupačkách. Nevedel ani ceknúť po slovensky. Vyrastal u nás a je na tom lepšie. Prekvapuje ma, keď prídu ich mamy a hovoria, že ja som ako mama ich detí. Rovno zo školy utekajú k nám. Raz ma prekvapila mama Lýdia Hroma, ktorá si nechala na nohu vytetovať moje meno, lebo ma vraj chce mať vždy pri sebe,“ hovorí s úsmevom.

V komunitnom centre sa cíti ako doma. S Janette sa stali veľmi dobré kamarátky. „Keď prišla ku mne po prvý raz a videla ako žijem, hneď mi začala pomáhať,“ spomína. „Všetko staré a rozpadnuté mi kázala vyhodiť a dostala som nové veci. Ale, nielen ona mne pomáha. Aj ja sa jej snažím urobiť radosť. Keď ju deň nevidím, som celá nesvoja. Keď ju vidím, je mi dobre.“

Lýdia hovorí, že sú aj s manželom nesmelí, ale na návštevy chodia radi. „Pri tom urobíme všetko, čo nám povedia. Radi pomáhame. Vždy dostaneme aj niečo pre deti, nejaké sladkosti, čokoládu a keksy, k tomu niečo na jedenie, zemiaky, mäso… Jej otec a mamička sú k nám tiež veľmi ústretoví, perfektní.“ Jedno dieťa má Lýdia v detskom domove, jedno u seba a jej tri dospelé deti žijú vlastným životom. „K pani učiteľke chodíme radi. Aj keby mala prísť búrka, vždy ideme. Keď mala zlomenú ruku, tak som jej aj zákusky priniesla.“