Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

So slovenským multižánrovým huslistom sme sa naposledy stretli pred troma rokmi, pripravovali sme o&nbsp;ňom článok do vianočného vydania týždenníka Život. S&nbsp;úsmevom neschádzajúcim z&nbsp;tváre nám vtedy pozitívne naladený umelec, ktorý na prvý pohľad pôsobil ako veselý extrovert, rozprával o&nbsp;svojom detstve, živote, tvorbe.

A&nbsp;rozprávať veruže bolo o&nbsp;čom. Veď hrať na husliach začal už ako šesťročný, ako osemročného ho odborníci označili za zázračné dieťa a&nbsp;majstra hmatníka. V&nbsp;tom veku zvládal skladby, ako napríklad Čardáš od Vittoria Montiho. Získaval prvé miesta na rôznych slovenských aj európskych súťažiach. „Do hudby dávam celé srdce,“ týmito slovami zase dával najavo, akú má citlivú umeleckú dušu. Scenár nášho aktuálneho stretnutia bol na hony vzdialený tomu spred troch rokov. Marco výrazne schudol a&nbsp;hlavne zosmutnel tak, že pohľad na neho zabolí aj neznámeho človeka. Po veselej životnej iskre, ktorá z&nbsp;neho kedysi sálala, nebolo ani stopy. Na vine je kovid, ktorý obrátil život naruby ľuďom na celej planéte.

Marco trpí chronickou bronchitídou, nový vírus môže byť pre neho fatálny, preto sme krátko pred naším stretnutím obaja absolvovali testy na kovid. Sedíme spolu na lavičke v&nbsp;parku a&nbsp;huslista, ktorý sa celé roky tešil vypredaným koncertným sálam a&nbsp;s&nbsp;husľami precestoval celú Európu, rozpráva o&nbsp;tom, ako ho kovid uväznil v&nbsp;dome medzi štyrmi múrmi. Samota je veľmi zlá. Marco hovorí, že k&nbsp;šťastiu by mu stačilo aj to, keby otvorili kaviarne. Sedel by mlčky na terase a&nbsp;sledoval by ruch okolo seba. „Naposledy som koncertoval vlani 8.&nbsp;marca. Práve vtedy sa všetko pre kovid zatváralo. Veril som však, že do mesiaca bude všetko po starom. Lenže uplynul prvý, druhý, tretí mesiac a&nbsp;nič. Stále sme boli zatvorení ako králiky, nebola možnosť koncertovať. Chýbal mi kontakt s&nbsp;publikom, pozitívne emócie, energia, ktorú som dostával na koncertoch od fanúšikov. A&nbsp;do toho prišli existenčné problémy. Každý deň som sa budil s&nbsp;otázkou, čo bude ďalej. Kde je to svetlo na konci tunela? Kovid je poriadna potvora. Neničí ľudí iba fyzicky, ale aj psychicky.“

Článok pokračuje na následujúcej strane

Marco úprimne rozpráva aj o&nbsp;tom, že pandémia poriadne skúša jeho peňaženku. Práve koncertovanie bolo jeho hlavným príjmom. Šťastím v&nbsp;nešťastí je pre neho to, že dom blízko Senca, v&nbsp;ktorom býva, nie je zaťažený hypotékou. Marco pochádza z&nbsp;hudobníckej rodiny, s&nbsp;otcom a&nbsp;bratom koncertoval od deviatich rokov. Hlavným hospodárom, čo sa týka peňazí, bol otec – šetril, neskôr za tieto peniaze postavil dom. „Moje mesačné náklady sú tisíc eur. Nemám síce hypotéku, ale splácam pôžičku na auto, zadlžil som sa aj v&nbsp;súvislosti s hudobnými projektmi. Do toho musím zarátať alimenty na syna. Potom sú to energie ako plyn, elektrika. Od štátu som dostával finančnú pomoc vo výške 200 eur mesačne, teraz je to 360&nbsp;eur. V&nbsp;týchto ťažkých časoch mi materiálne pomáha mama,“ otvorene hovorí huslista.

V&nbsp;minulosti dlhé roky učil na základnej umeleckej škole, preto sa k&nbsp;tejto práci vrátil. Lenže pracovné miesto našiel až v&nbsp;Gbeloch, denne dochádzal takmer sto kilometrov tam a&nbsp;potom domov. Nedalo sa to zvládnuť. Topiaci sa aj slamky chytá. Marco preto nastúpil ako robotník do skladu s&nbsp;nábytkom v&nbsp;jednom z&nbsp;obchodných reťazcov. „Zarábal som tri eurá na hodinu. Precestoval som kus sveta a&nbsp;dnes bez obáv poviem, že Slováci sú zo strany zahraničných investorov zdieraní. Nevydržal som tam dlho, bál som sa, že si poraním ruky a&nbsp;v&nbsp;budúcnosti nebudem môcť hrať na husliach,“ hovorí. Z&nbsp;času na čas si biedny rozpočet vylepší hrou na husliach na pohreboch. „Oslovili ma iní hudobníci, ktorí si takto finančne pomáhajú v&nbsp;ťažkých časoch. Za hodinu hrania na pohrebe dostávam desatinu bežného honorára a&nbsp;ani pohrebov nie je toľko, koľko bývalo koncertov. Vážim si však každý peniaz, je to ako malé svetielko v&nbsp;čiernom tuneli. Viem, že honorár, ktorý som dostával za hodinu – tak na takú sumu musí niekto pracovať celý mesiac, ale väčšinu peňazí som vždy investoval do svojich projektov, či už to boli albumy, videoklipy, alebo čokoľvek iné.“

Po tom, ako si uvedomil, že uviazol v&nbsp;existenčnej pasci, ho začali trápiť psychické problémy. Pocity smútku, beznádeje, chýbajúca motivácia či informácia, kedy sa tieto náročné časy skončia, dohnali jeho citlivú dušu k&nbsp;lekárovi. „Po polroku od vypuknutia pandémie ma zachvátila úzkosť. Dokonca sa to odrazilo na mojom vzťahu k&nbsp;hudbe. Kedysi som cvičil s&nbsp;malými prestávkami aj dvanásť hodín denne. Ráno som chytil do rúk husle a&nbsp;zrazu som precitol, až keď bolo za oknami tma. Ani som nevedel, ako mi ubehol čas. Dnes je moja duša smutná, nedá sa hrať a&nbsp;tvoriť tak ako predtým. Lekár mi hovorí – nemyslite na pandémiu. Lenže ako sa to dá, keď kovid mi zruinoval život? A&nbsp;všade počujete – kovid, kovid, kovid. Stačí ráno zapnúť televízor.“

Duševnú rovnováhu Marco hľadá na dlhých prechádzkach v&nbsp;prírode. Kovid nechal negatívnu stopu aj na jeho vzťahu s&nbsp;priateľkou. Netají, že šesťročný vzťah je pre neho životnou prioritou, na priateľku sa upol a&nbsp;veľmi mu záleží na tom, aby ich láske neodzvonilo. „Priateľka si našla prácu v&nbsp;Bratislave, vídame sa preto menej, zvládam to veľmi ťažko. Akoby tohto nebolo málo, ona aj celá jej rodina ochorela na kovid. Nemohli sme sa preto vidieť niekoľko týždňov. Ale práve včera sme sa stretli, je to povzbudzujúce a&nbsp;dodáva mi to nádej.“

Marcova citlivá umelecká duša sa vyrozprávala zo všetkého trápenia a&nbsp;smútku z&nbsp;pandémie, ako inak, v&nbsp;tvorbe. Na svete je tak nádherná jemná skladba. Romantickú pieseň Caluma Scotta You Are the Reason obliekol „vďaka“ bezhraničnému smútku do novej formy. K&nbsp;piesni vznikol aj krásny klip, v&nbsp;ktorom vystupuje tanečnica Monika Mareková z&nbsp;Riverpark Dance School a&nbsp;samotný huslista. Klip zobrazuje blízkosť ľudí, ktorí sú aktuálne fyzicky vzdialení, ale veria v&nbsp;opätovné stretnutie, ktoré bude o&nbsp;to krajšie.

Marco je, paradoxne, od svojej priateľky vzdialený len šesť kilometrov, ale sú to dva okresy. A&nbsp;nový vírus nám vytýčil hranice, kam môžeme, lepšie povedané, nemôžeme cestovať. „Na dno padajú aj silní ľudia, ale čím je človek silnejší, tým vyššie z&nbsp;toho dna dokáže vyskočiť,“ nevzdáva sa Marco optimizmu. A&nbsp;ten veru bude potrebovať. Je jar a&nbsp;po minulé roky už mal pracovný kalendár zaplnený do konca roka. Bohužiaľ, telefóny väčšiny umelcov sú dnes hluché vrátane toho Marcovho. Nevieme, čo bude v&nbsp;lete.