So slovenským multižánrovým huslistom sme sa naposledy stretli pred troma rokmi, pripravovali sme o ňom článok do vianočného vydania týždenníka Život. S úsmevom neschádzajúcim z tváre nám vtedy pozitívne naladený umelec, ktorý na prvý pohľad pôsobil ako veselý extrovert, rozprával o svojom detstve, živote, tvorbe.

A rozprávať veruže bolo o čom. Veď hrať na husliach začal už ako šesťročný, ako osemročného ho odborníci označili za zázračné dieťa a majstra hmatníka. V tom veku zvládal skladby, ako napríklad Čardáš od Vittoria Montiho. Získaval prvé miesta na rôznych slovenských aj európskych súťažiach. „Do hudby dávam celé srdce,“ týmito slovami zase dával najavo, akú má citlivú umeleckú dušu. Scenár nášho aktuálneho stretnutia bol na hony vzdialený tomu spred troch rokov. Marco výrazne schudol a hlavne zosmutnel tak, že pohľad na neho zabolí aj neznámeho človeka. Po veselej životnej iskre, ktorá z neho kedysi sálala, nebolo ani stopy. Na vine je kovid, ktorý obrátil život naruby ľuďom na celej planéte.

Veril som

Marco trpí chronickou bronchitídou, nový vírus môže byť pre neho fatálny, preto sme krátko pred naším stretnutím obaja absolvovali testy na kovid. Sedíme spolu na lavičke v parku a huslista, ktorý sa celé roky tešil vypredaným koncertným sálam a s husľami precestoval celú Európu, rozpráva o tom, ako ho kovid uväznil v dome medzi štyrmi múrmi. Samota je veľmi zlá. Marco hovorí, že k šťastiu by mu stačilo aj to, keby otvorili kaviarne. Sedel by mlčky na terase a sledoval by ruch okolo seba. „Naposledy som koncertoval vlani 8. marca. Práve vtedy sa všetko pre kovid zatváralo. Veril som však, že do mesiaca bude všetko po starom. Lenže uplynul prvý, druhý, tretí mesiac a nič. Stále sme boli zatvorení ako králiky, nebola možnosť koncertovať. Chýbal mi kontakt s publikom, pozitívne emócie, energia, ktorú som dostával na koncertoch od fanúšikov. A do toho prišli existenčné problémy. Každý deň som sa budil s otázkou, čo bude ďalej. Kde je to svetlo na konci tunela? Kovid je poriadna potvora. Neničí ľudí iba fyzicky, ale aj psychicky.“

Článok pokračuje na následujúcej strane