Viera Václavková

Termín odovzdania ho tlačil ako nové topánky. Sľúbil, že hudbu napíše, a&nbsp;on sľuby plní. Dokonca dostal voľnú ruku, že s&nbsp;textom môže aj trochu pracovať, prispôsobiť ho hudbe, vraj potom si to s&nbsp;textárom vydiskutuje. Hoci presedel za klavírom hodiny a&nbsp;komponoval, s&nbsp;výsledkom nebol spokojný. Chvíľami si pripadal, akoby mal vykradnutý mozog a&nbsp;všetko dobré, čo v&nbsp;ňom bolo, už použil. Text bol dobrý, preto mu chcel dať taký hudobný výraz, ktorý človeka hneď po prvých tónoch chytí. Mozog mu ešte pracoval, ale nie tak tvorivo ako pred rokmi, keď bol mladý. Vtedy, aj keď dostal text na zdrape papiera, ešte ho ani nedočítal a&nbsp;už ho mal takmer zhudobnený. Teraz sa trápi. Jednoducho sa zasekol a&nbsp;nie a&nbsp;nie to prekonať. Prinútil sa ešte v&nbsp;noci sedieť za klavírom a&nbsp;čarovať s&nbsp;notami, ale nič. Dal si pohárik vína a&nbsp;išiel spať. Chvíľu sa prehadzoval na posteli, až napokon zaspal.

Prisnilo sa mu, že je s&nbsp;partiou na nejakom zájazde a&nbsp;ocitli sa v&nbsp;reštaurácii vysoko na skale. Pri balkónových dverách bol klavír. Kamaráti ho nahovárali, aby niečo zahral. Niečo vzdušné, trochu nadpozemské, blízke slnku, aby to vystihlo ich momentálnu náladu. A&nbsp;tá bola veselá, veď čosi popili a&nbsp;cítili sa skvele. Sadol si teda ku klavíru, chvíľku len tak hladkal klávesy, akoby sa im prihováral, a&nbsp;zrazu mu do čistého notového papiera začali padať noty. Hral a&nbsp;pozeral sa na kamarátov, ktorí tlieskali, tancovali a&nbsp;dvíhali poháre nad hlavu. Pýtali sa, čo je to za pieseň, no on nevedel. Neverili. A&nbsp;vtedy sa prebudil. Ten sen bol v&nbsp;ňom, snažil sa vytiahnuť z&nbsp;mozgu jeho detaily. Rýchlo si na záznamník, ktorý už roky mal vždy pri posteli, nahral čriepky sna. Tie noty priam videl a&nbsp;hudbu si hmkal. Bolo to neuveriteľné, to sa mu ešte v&nbsp;živote nestalo. Taký rozospatý si do nahrávača nahmkal tóny novej piesne.