Viera Václavková

Môj švagor Karol bol skvelý chlap. Zlatý! Mali sme ho radi, lebo to bol nezmar a&nbsp;optimista. Takmer všetko zlé vedel obrátiť na prijateľné. Keď oslávil šesťdesiatpäťku, akosi sa zmenil. Badala to najmä moja sestra, jeho manželka. Tvrdila, že stále myslí na smrť. Vzal ju do pivnice, kde majú kotol na plynové kúrenie, a&nbsp;podrobne jej vysvetľoval, ako všetko funguje. Vraj aby to vedela obsluhovať, keď on umrie. Nahnevaná ho poslala do psej búdy, no on sa tváril vážne.

O&nbsp;smrti rozprával tak dôverne, akoby už bola za dverami. Veril, že čoskoro poňho príde. Preto aj odmietal nákup oblečenia. Hovoril o&nbsp;vyhodených peniazoch. Už sme sa aj báli, či náhodou nechce skončiť so životom dobrovoľne. Vysmial nás, že rád žije, ale vie, že tu už nebude dlho. Jednoducho zaspí a&nbsp;bodka.

Nie, nebol depresívny, so ženou si rozumeli, ale tú smrť akoby nosil v sebe. Naše návrhy, aby konečne išiel na nejakú preventívnu prehliadku k lekárovi, odbil slovami, že zem všetko vytiahne a bude mu dobre. Karči fungoval a&nbsp;tvrdil, že mu je dobre. Zastavil sa v&nbsp;krčme na pivo, podebatoval si so susedmi, niekomu s niečím pomohol a&nbsp;deň bol v&nbsp;ťahu. Rozboleli ho zuby.

Líce opuchnuté, akoby v&nbsp;ňom mal zemiak. Doktor mu zub vytrhol a&nbsp;navrhol revíziu chrupu. Karči si mal pripraviť najmenej tisícku. Pokrútil hlavou, vraj načo, veď zakrátko umrie. Hovoril to tak presvedčivo, akoby to bola pravda. A&nbsp;bola.

Raz po dobrom obede si ľahol s&nbsp;novinami v&nbsp;rukách, že ide čítať. Zaspal a&nbsp;už sa nezobudil. A&nbsp;my sme špekulovali, či naozaj nejako „cítil“ tú zubatú, alebo si ju privolal, keď o&nbsp;nej denne rozprával.