Dodnes si pamätám, že keď som bol prvýkrát na jeho prednáške, kde plnej sále ľudí hovoril o svojom vzťahu k prírode, jej aktuálnych problémoch, možných riešeniach a o potrebe chrániť ju a jednotlivo predstavoval zaujímavosti z ríše vtákov, podvedome som sa usmieval. Tak ako sa usmieval každý účastník tohto podujatia.

Originálny prejav, práca s hlasom, talent zaujať a udržať napätie publika, vtipné poznámky, úprimnosť, múdrosť a cenné životné skúsenosti. Po hodine jeho fantastického výkonu nasledoval obrovský aplauz.

Pri odchode sa pri ňom ľudia zastavovali, potriasali mu rukou, želali zdravie i úspechy, prosili ho o spoločnú fotografiu. Áno, medzi hercami, spevákmi či športovcami je vysoká miera popularity častá. Ale hľadať ju u zoológa a ochranára je už čosi náročnejšie. Ja som ju vtedy našiel.

Zoologickú iskierku v ňom zapálil starý otec. „Keď som bol šiestak, v roku 1966, dostal som od starého otca k narodeninám ďalekohľad a zistil som, že v okolí nelietajú len vrabce a sýkorky. V knihe, ktorú som mal požičanú z knižnice, bolo len 112 druhov vtákov. Už po dvoch rokoch som zistil, že v mojom okolí ich je určite viac.

Bola to v tom období jediná kniha o vtákoch v knižnici v Podbrezovej a podľa výpožičného poriadku som ju musel do dvoch týždňov vrátiť. Tak som prinútil starého otca, a kým som ju mal požičanú, prekreslili sme všetkých 112 kresieb vtákov. Pastelkami, aby boli farebné ako v tej knižke.

Toto považujem za spúšťací mechanizmus, ktorý naštartoval moju náklonnosť k zoológii a špeciálne k vtákom. Bol som samouk, postupne som začal chodievať do lesa s ďalekohľadom,“ spomína po desaťročiach na detstvo Vladimír Slobodník.

Jeho záujem o prírodu prerástol do rozhodnutia, že ju bude študovať. Strednú všeobecnovzdelávaciu školu vyštudoval v Brezne. Tam ako jediný študent robil stredoškolskú odbornú činnosť na tému Vtáky z môjho okolia.

Keďže nemal prístup k písaciemu stroju, jeho otec poprosil sekretárku z podbrezovských železiarní, aby mu prácu z rukopisu prepísala doma na stroji.

„Ale keďže bola Maďarka, všetky ‚s‘ a ‚z‘ boli naopak a skomolila niektoré pády. Na krajskom kole v Banskej Bystrici mi povedali, že hoci je práca kvalitná, vzhľadom na gramatické chyby ma na celoštátne kolo stredoškolskej odbornej činnosti poslať nemôžu.“

Keď sa rozhodoval, ktorú vysokú školu si vyberie na ďalšie štúdium, rolu zohrala vzdialenosť.

„Zistil som si, že z Podbrezovej by mi cesta do Bratislavy trvala šesť hodín a do Košíc štyri. Tak som sa rozhodol pre Košice. Biológiu tam učili medici a študent si mohol vybrať diplomovku z cytológie, histológie či imunológie.“

Dostala sa mu do rúk ponuka bratislavskej Univerzity Komenského, a keď videl, že študenti prírodovedeckej fakulty si po druhom ročníku môžu vybrať virológiu, mikrobiológiu, systematickú botaniku, fyziológiu rastlín, systematickú zoológiu, ekológiu, fyziológiu živočíchov a antropológiu, nezaváhal.

Problémom bolo bývanie. „Najskôr som býval u našich známych, ktorým som zaberal obývačku. Po mesiaci som sa sťahoval do nového privátu, ale keďže nájomcov udali susedia, aj odtiaľ som sa musel vysťahovať. Ubytoval som sa na Legionárskej. Ak som tam nechcel zamrznúť, musel som si nielenže sám kúriť, ale palivo aj sám zaobstarať.

A tak som cestou z prednášok zbieral po zelovococh drevené debničky na ovocie a zeleninu a nimi som si v izbe kúril, aby som sa vôbec mohol učiť. Po čase prišlo ďalšie nemilé prekvapenie. Majiteľ bytu mi povedal, že keďže mi vyslovene zakázal používať chladničku a ja som ju použil, do týždňa musím odísť.

V januárovej zime som skončil na ulici. A tak som si zbalil do plachty perinu a vankúš a prišiel som do Podbrezovej. Keď ma uvidela mama, rozplakala sa. Utešoval som ju, že ešte mám jednu nádej, a odišiel som naspäť do Bratislavy. Zachránil ma jeden spolužiak, ktorý ma zobral do izby, kde bývali viacerí študenti.

Keď som im povedal, z koľkých privátov som musel odísť, povedali, že musím byť riadny ‚grázel‘, ale na mesiac ma ubytujú a vyskúšajú. V piatok som sa vrátil domov do Podbrezovej oznámiť radostnú novinu, že študujem ďalej. Detaily a podmienky bývania som mame radšej zatajil.

Hneď po prvom ročníku som mal rest tri skúšky a dva klasifikované zápočty. A to som musel stihnúť počas druhého ročníka, takže spolu osem skúšok. Keď som to zvládol, mama mi s hrdosťou povedala, že teraz už verí, že doštudujem.“

Počas štúdia mu mama trikrát dala peniaze na nohavice, no on si zakaždým kúpil knihu o vtákoch. Až ju to prestalo baviť.

„Rázne mi oznámila, že hoci je v Podbrezovej menší výber než v Bratislave, kúpi mi nohavice tu, lebo stále chodím v tých ošúchaných menčestrákoch. Po promóciách som si podal žiadosť na ašpirantúru, ale neprijali ma. V tom čase som bol vo výkone základnej vojenskej služby v Česku.

Tam som mal dvoch kamarátov absolventov: Róma – právnika z Michaloviec, a učiteľa matematikára z Hradca Králové. Keď mi z Bratislavy prišla odpoveď o neprijatí, ten právnik mi hovorí, že sú tam právne chyby, je to napadnuteľné a ideme napísať odvolanie. Nadiktoval mi odvolanie a reakcia bola, že ma prijali. Takže tento Róm mi zabezpečil prijatie na internú ašpirantúru.“

V decembri 1980 si podal žiadosť na miesto zoológa do zoologickej záhrady v Bojniciach, ktorú vtedy riadil okresný odbor kultúry v Prievidzi.

Vtedajší riaditeľ mu povedal, že ho očakáva 1. júla. Podal si teda žiadosť o prechod z internej na externú formu ašpirantúry. V posledný júnový deň prišiel za riaditeľom ZOO, že chce vedieť, kde a o koľkej sa má v prvý pracovný deň dostaviť.

„Jáj, to ste vy? Ja som to nemyslel vážne, nenastupujete prvého júla, nenastupujete vôbec,“ odpovedal riaditeľ na jeho otázku.

V tom čase už bol presťahovaný v Prievidzi a manželka tam učila na baníckom učilišti fyziku a chémiu.

„Išiel som teda na Krajský úrad do Banskej Bystrice, kde som referoval, ako som dopadol. Odtiaľ zavolali riaditeľovi, ktorý ma nakoniec do zamestnania prijal – 1. decembra 1980.“

Tam za desať rokov zažil kadečo: výstavbu zimoviska pre kopytníky, realizáciu pavilónu slonov, dramatický útek šimpanzov, vedenie stanice mladých prírodovedcov, prevozy zvierat do Poľska či Rumunska.

Jeho posledný zamestnávateľ je Štátna ochrana prírody SR, kde od roku 1993 pôsobí vo funkcii zoológa CHKO Ponitie. Takmer denne ho kontaktujú ľudia z celého Slovenska s prosbou o pomoc či radu a priznáva, že za roky tejto práce sa stretol s viacerými absurdnými prípadmi.

„Často ma prekvapuje originalita určovania druhov. Viem, že naše noviny a televízne stanice túto problematiku nepreferujú, a tak sa stáva, že mi telefonujú ľudia, že majú nelietajúceho sokola, a keď prídem, vidím na zemi dážďovníka. A ten nie je ani zranený, ani nelietajúci. Má totiž také krátke nohy a dlhé krídla, že zo zeme nedokáže vyletieť. Ale stačí ho zdvihnúť, otvoriť dlaň a dážďovník svižne vyletí do povetria.“

Nepamätá si, že by ho bolo napadlo nejaké zviera, čo sa môže zdať až neuveriteľné, pretože mu rukami prešli stovky rôznych živočíchov.

„Mám rešpekt pred všetkými zvieratami. Som rád, keď popri mne prechádza medveď, ale rešpekt v tej chvíli mám. Mal som ho tak pred zvieratami chovanými v ZOO, ako aj pred tými vo voľnej prírode. Stalo sa mi niekoľkokrát, že sa zvieratá ku mne správali krotko, akoby ma poznali.

Los, ktorého priviezli do ZOO, prijímal potravu len odo mňa, priateľstvo si so mnou vytvorili aj slony či šimpanzy. Raz sa v lese ku mne rozbehol nemecký ovčiarsky pes, ovoňal mi ruku a sadol si ku mne, čakajúc na svojho pána.

Ten už z diaľky krútil hlavou, a keď prišiel, iba poznamenal: Čo vy ste za človeka? Tento pes je agresívny k mojej žene, k našim deťom a vás vidí prvýkrát a správa sa k vám s rešpektom.“

Doktor Slobodník je presvedčený, že zvieratá vidia vnútro človeka, poznajú jeho myšlienky, vedia ho „prečítať“. Je to ich šiesty zmysel, niečo, čím nás pánov tvorstva prevyšujú. Akýsi vyšší princíp.

„Keď medveď vie, že nie som jeho nepriateľ, neublížim mu a mám čis­tú dušu, nebude na mňa útočiť. Mnohé prípady, pri ktorých som bol, však svedčili o tom, že zvieratá aj v skupine či v dave ľudí vycítili, kto je ich najväčší nepriateľ alebo kto im chcel niekedy ublížiť.“

Vladimír Slobodník už roky patrí k aktívnym krúžkovateľom vtákov. Okrem toho, že táto potrebná činnosť vyžaduje veľa času, je náročná aj finančne. Jednoducho dobrovoľníctvo. Samozrejme, prvoradá podmienka je absolvovanie krúžkovateľských skúšok.

„Krúžky si kupujú momentálne už všetci krúžkovatelia na Slovensku a krúžkovanie zaberá toľko času, koľko je každý ochotný do tejto činnosti investovať a koľko komu toleruje rodina.

Odchyty do ornitologických sietí sú najúspešnejšie v skorých ranných hodinách, od brieždenia do ôsmej-deviatej hodiny. Iný typ krúžkovania je krúžkovanie v búdkach a polobúdkach, tam je určujúci vek mláďat vhodných na krúžkovanie,“ hovorí.

Vtáky označené ornitologickými krúžkami možno odchytiť alebo nájsť na inom mieste aj po viacerých rokoch.

„To znamená že na zá­klade týchto možností zisťujeme vek vtákov, smery a miesta ich jarného a jesenného migrovania, miesto pobytu na zimoviskách aj zmeny v jarných a jesenných migráciách.“

Vtáky majú predátory nielen medzi sebou, ale aj medzi šelmami, ktorých potravu bežne tvoria.

„Nedá mi nespomenúť zvieracieho nepriateľa vtákov číslo jeden: mačku domácu túlavú. Tej sa podarilo zlikvidovať na zemi až 135 druhov vtákov. Medzi vtákmi majú svojich nepriateľov mnohí rybári, ktorí nechcú akceptovať volavky, čierne bociany a kormorány, mnohí poľovníci, ktorí v revíri neradi vidia krkavce a dravce, chovatelia holubov, pre ktorých sú jastraby a sokoly úhlavní nepriatelia.

Niektorí rybári asi nevedia, že tým, že nechávajú vo vode zachytené a odrezané rybárske vlasce, vytvárajú pre potápajúce sa vtáctvo dokonalé pasce a spôsobujú ich utopenie.

Niektorí včelári tak veľmi nemajú radi včeláriky, že upchávajú ich vletové otvory do hniezd v pieskovcových stenách a spôsobujú postupné zomieranie mláďat tohto druhu vyhladovaním,“ spomína si na niektoré prípady ľudskej nenávisti.

Kedysi poľovníci, ale aj verejnosť považovali dravé vtáky za škodlivú zver – trávili ich, odchytávali i strieľali. Aj keď sú dnes zákonom chránené, nemôžeme povedať, že im nehrozí žiadne nebezpečenstvo.

Populácie dravcov neklesajú len pri niektorých druhoch, najmä pri tých, ktoré nemajú kontakt s poľnohospodárskou krajinou. A prečo? V agrocenózach sa často používajú nezmyselne vysoké dávky chemikálií proti hlodavcom, poľovníci používajú nelegálne otrávené návnady na líšky, ktoré však často objavia skôr vtáky živiace sa aj zdochlinami, napríklad orliak morský, orly, jastrabovité a krkavcovité vtáky.

Najohrozenejší druh v poľnohospodárskej krajine je kaňa popolavá, ktorá vyhľadáva na hniezdenie obilné lány. Stroje mláďatá počas žatvy často posekajú a len málo z nich v jednom roku úspešne vyletí v priebehu júla z hniezda.

Pýtame sa, čo môže vtákom ponúknuť bežný človek, ako môže prispieť k ich ochrane či dokonca záchrane.

„Každý z nás môže pomôcť. Niekedy stačí umožniť operencovi, ktorý prejaví záujem o náš balkón či dreváreň, alebo výklenok domu, aby tam vyhniezdil, teda nerušiť ho.

Alebo skúste, prosím, pred strihaním živého plota v mesiacoch máj, jún či júl skontrolovať, či tam nie je hniezdo s vajíčkami alebo mláďatami, a počas strihania tento úsek vynechajte a dostrihajte ho po vyletení mláďat. Inkubácia u spevavcov trvá 14 dní a výchova mláďat tiež 14 dní.

Ak chcete pomôcť počas zimy, stačí vtáky pravidelne prikrmovať počas mrazivých dní, najjednoduchšie slnečnicovými semenami. Najväčší pomocníci poskytnú vtákom vo svojej záhrade vtáčiu búdku bez bidielka, najlepšie otvárateľnú, aby sa každú jeseň mohla vyčistiť.“

Pri otázke, čo považuje za najväčšiu zaujímavosť vtáčej ríše, dlho nepremýšľa.

„Jednoznačne je to kukučka obyčajná. Svoje vajíčka vkladá do hniezd malých spevavcov a tie odchovávajú jej mláďatá. Prispôsobila sa tak, že inkubácia jej vajca trvá 13 dní, pričom inkubácia vajec spevavcov trvá 14 dní.

Cieľom je, aby sa mláďa kukučky v hniezde spevavca vyliahlo pred vyliahnutím svojich nevlastných súrodencov. Aby to mladá kukučka stihla, musí byť vajce vložené do hniezda počas prvých hodín sedenia daného spevavca na znáške vajec.

Kukanie samca kukučky je hlas, ktorý znervózni vyhliadnutý hniezdiaci pár, a spravidla obaja vtáčí rodičia vyštartujú proti kukajúcemu samčekovi. V tom čase samička kukučky znáša vajce na zem, berie ho do zobáka, vloží do vytypovaného hniezda a jedno z pôvodných vajec z hniezda vyhodí, aby ich počet sedel.

To však nie je všetko: jej vajce sa dokonca podobá na vajcia malého spevavca. Ale najzaujímavejšie je to, že kukučky vkladajú vajcia až 130 druhom vtákov a všetky sa podobajú svojou veľkosťou a farebnosťou. Preto by som dal kukučke obyčajnej radšej meno kukučka neobyčajná.“

Hovorí, že so zvieratami mu to ide lepšie než s ľuďmi. Zoológ, ktorý je miláčikom publika

Plus TV

Peter Nagy si so Zuzanou Smatanovou struhol duel v šatni.

Režisér Zdeněk Troška si zaspomínal na Helenu Růžičkovú.

Miro Jaroš bude pokračovať v tom, čo jeho mama začala.

Výber pre vás