Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Trúfnu si robiť aj také činnosti, pred ktorými majú rešpekt zdraví ľudia. Pri svojej novinárskej práci som mala tú česť spoznať nevidiacich, ktorí boli famózni hudobníci, šikovní novinári... Príjemným šokom bola pre mňa nevidiaca pani z Levoče, matka dospelých detí a spokojná babička vnúčat, ktorá vytiahla počas mojej návštevy u nej šijací stroj a začala mi predvádzať, ako zapĺňala rodinné skrine počas socializmu slušivými kúskami, keď bolo pekné oblečenie podpultový tovar. Keď som sa pripravovala na stretnutie s Darinou Ondrušovou, bola som presvedčená, že môj obzor sa rozšíri o ďalšieho výnimočného človeka. Nemýlila som sa.

Stretli sme sa v&nbsp;Bratislave v&nbsp;Starom Meste, pričom si Darina odbehla na spoločné pracovné posedenie pri káve zo zamestnania, trasu zdolala pomocou bielej palice. Ponúkla som sa, že cestou späť ju budem sprevádzať. Paradoxne, viedla ona mňa, navigovala ma, do ktorej ulice odbočíme, či zahneme doľava, či doprava.

Ešte predtým však vedieme so zanietením rozhovor, ako sa nevidiaci dokážu uplatniť na trhu práce, pretože napriek svojmu zdravotnému hendikepu chcú byť užitoční. Nie nadarmo sa práve držíme aj tejto témy. Darina totiž od roku 2013 pracuje v&nbsp;Inštitúte pre výskum práce a&nbsp;rodiny. Ide o&nbsp;príspevkovú organizáciu Ministerstva práce, sociálnych vecí a&nbsp;rodiny SR. Toto zamestnanie si našla po tom, ako vyštudovala odbor európske štúdiá a&nbsp;medzinárodné vzťahy na Fakulte sociálnych a&nbsp;ekonomických vied Univerzity Komenského v&nbsp;Bratislave, kde získala aj doktorát.

Na svet prišla ako nevidiaca a&nbsp;keď si rodičia všimli, že bábätko nereagovalo na vizuálne podnety, vyhľadali lekára. Jej otec aj mama sa ku krutej realite postavili čelom a&nbsp;snažili sa svoje staršie dieťa viesť k&nbsp;samostatnosti. Prvá náročná skúška prišla, keď sa Darina už ako 3-ročné dieťa musela internátne vzdelávať v&nbsp;Levoči, v&nbsp;jednej z&nbsp;mála školských inštitúcií pre nevidiace deti. Priznáva, že ju zmáhal detský smútok a&nbsp;s&nbsp;ostatnými deťmi na internáte sa pravidelne hrávali obľúbenú hru, že im telefonujú z&nbsp;domu ich blízki. Rodičia Dariny, mimochodom, postupovalo tak veľa rodín, sa nakoniec rozhodli, že sa z&nbsp;Topoľčian presťahujú na Spiš, do Levoče, aby rodina bola pokope. Bolo to v&nbsp;čase, keď migrácia za prácou nebola na Slovensku až taká bežná.

Rodičia ju neskôr v rámci životnej filozofie, že by mala byť čo najviac samostatná, naviedli na štúdium na gymnáziu medzi zdravými spolužiakmi. Odtiaľ bol už len krok do hlavného mesta na vysokú školu. „Rodičia vyhodnotili, že nie je dobré sa vyčleňovať, treba sa zaradiť do spoločnosti medzi vidiacich. Na Univerzite Komenského v&nbsp;Bratislave mi pomáhali z&nbsp;terajšieho Centra podpory pre študentov so špecifickými potrebami. Napríklad spracovali pre mňa potrebnú literatúru do elektronickej formy, pomáhali mi s&nbsp;orientáciou v&nbsp;novom teréne. A&nbsp;potom, v&nbsp;hlavnom meste študovalo veľa mojich kamarátov z&nbsp;Levoče či iní nevidiaci. Je pravda, že som išla do neznáma, ale vedela som, že sedieť doma nemôžem a&nbsp;ani nechcem. Časy vysokoškolského štúdia boli pre mňa inšpirujúce, veľmi rada na toto obdobie spomínam. Pekné spomienky prevyšujú stres.“ Darina si dokonca trúfla aj na semestrálne štúdium v&nbsp;Nemecku. „Veľa mojich spolužiakov v&nbsp;lete brigádovalo v&nbsp;zahraničí. Napríklad jedna z&nbsp;kamarátok chodievala každý rok do Ameriky a&nbsp;potom nám opisovala senzačné zážitky. Vedela som, že brigáda nie je pre mňa schodná, preto som hľadala iné cesty.“

Článok pokračuje na následujúcej strane.

Starosť o&nbsp;ľudí&nbsp;bez&nbsp;domova

Časy, keď nevidiaci pracovali iba ako maséri či našli uplatnenie výlučne v&nbsp;hudbe, sú dávno preč. „Je to generačná záležitosť. Trh práce sa mení. Tí v&nbsp;pokročilejšom veku nemali toľko možností študovať na vysokej škole, preto boli odkázaní na pomerne úzky výber zamestnaní. Zmenilo sa to s&nbsp;príchodom nových technológií, viacerí nevidiaci pracujú ako novinári, uplatnili sa v&nbsp;sociálnej sfére, v&nbsp;knižnici pre nevidiacich, tlmočia, prekladajú, študujú cudzie jazyky. Moja kamarátka je manažérka komorného orchestra.“

Darina priznáva, že keď si hľadala prácu, do životopisu neuvádzala, že je nevidiaca. „Chcela som, aby ma pozvali na pohovor. Priamo na mieste som potom odpovedala na otázky, akým spôsobom by som mohla so zrakovým postihnutím vykonávať prácu. Bola som takto spolu na šiestich pohovoroch a&nbsp;reakcie som zažila rôzne. Základná reakcia bola vždy profesionálna, nikto si nedovolil tváriť sa, že pohovor je zrušený. Ale niektorí priamo priznali, že nemajú vytvorené podmienky na to, aby zamestnali nevidiacu. Stávalo sa, že som márne vysvetľovala, že mám počítač s&nbsp;hlasovým výstupom a&nbsp;dokážem plnohodnotne pracovať. So záujmom si ho prezerali dve minúty a&nbsp;tým sa to skončilo. Zažila som aj opačný extrém. Ak som ja sama neotvorila tému, že som nevidiaca, sami sa neodvážili.“

Darina si však uvedomovala, že ak si chce nájsť dobré zamestnanie, musí pre to robiť možné aj nemožné, pričom študovala aj návody, ako na to. „Jeden sa mi zvlášť zapáčil. Hovorí, že hoci zaujímavý zamestnávateľ neinzeruje, že má voľné miesto, treba ho aj tak osloviť.“ Takto sa dostala do súčasného zamestnania. Z&nbsp;inštitútu, ktorý patrí pod ministerstvo práce, sociálnych vecí a&nbsp;rodiny, jej napísali, že hoci nemajú pre ňu voľné miesto, radi by sa s&nbsp;ňou stretli. „Na druhý deň sa ozvali, že jeden z&nbsp;ich kolegov odchádza...“ Prijali ju, hoci bola nevidiaca. Pravdupovediac, bola na správnej pôde. Darina sa v&nbsp;Inštitúte pre výskum práce a&nbsp;rodiny venuje zamestnávaniu ľudí so zdravotným postihnutím a&nbsp;riešeniu bezdomovectva.

Koordinovala prvý projekt svojho druhu v&nbsp;Bratislave, išlo o&nbsp;výskum a&nbsp;sčítanie ľudí bez domova v&nbsp;hlavnom meste. „Spolupracovali sme s&nbsp;magistrátom a&nbsp;mimovládnymi organizáciami, ktoré mali tiež záujem, aby boli známe konkrétne dáta. V&nbsp;rámci prvého kroku sme realizovali prieskum medzi poskytovateľmi služieb pre ľudí bez domova. Potom sme išli priamo medzi nich. Vytyčovali sme trasy, miesta, kde by sme ich oslovovali, pripravovali sme dotazníky, informačné letáky, koordinovali dobrovoľníkov.“

V&nbsp;rámci svojho povolania cestuje aj vďaka asistenčným službám do zahraničia, snaží sa žiť ako my ostatní. Nakupuje, varí, stará sa o&nbsp;svoju domácnosť. Býva síce s&nbsp;bratom v&nbsp;jednom byte, je to však pre realitnú situáciu v&nbsp;hlavnom meste, nie preto, že by bola na mladšieho súrodenca odkázaná. „V&nbsp;blízkosti miesta, kde bývame, je obchod, už ma tam poznajú, personál mi pomáha s&nbsp;nakupovaním. Keď cestujem do zahraničia, aj na letiskách funguje asistenčná služba, ktorá pomáha nevidiacim. Ale radšej cestujem s&nbsp;kolegom či kolegyňou alebo s&nbsp;niekým z&nbsp;rodiny.“

My, vidiaci zvykneme rozprávať o&nbsp;tom, čo všetko sme videli na výlete či na dovolenke. Vedzte, že aj nevidiaci si vedia užiť jedinečné architektonické pamiatky. „Započúvame sa do jazyka, nasávame vôňu, atmosféru, zvuky. Stále sa predsa deje niečo nové, prekvapivé. Výnimočné bolo pre mňa mesto Paríž. Vyšli sme z&nbsp;hotela na ulicu a&nbsp;zrazu sme natrafili na pouličnú párty. Domáci oslavovali, tešili sa, že práve v&nbsp;meste sprístupnili novú električkovú trasu. Takisto ma tam prekvapili výrazné vône, miestni totiž vychádzajú do ulíc intenzívne navoňaní. Ale na dovolenky veľké mestá nevyhľadávam. Radšej oddychujem v&nbsp;prírode.“ Na čo nedá dopustiť, je tandemový bicykel, na tento druh relaxu však potrebuje ochotného spolujazdca, ktorý riadi a&nbsp;vytyčuje trasu. V&nbsp;ostatnom čase jej zase učarovala hra na ukulele.

Darina prišla na stretnutie, čo sa týka oblečenia, farebne dokonale zladená. Ružová blúzka, čierna sukňa, v&nbsp;tej istej farbe topánky aj ruksak. Jesenný deň si spestrila kabátom výraznej cyklámenovej farby. Nebráni sa ani rozprávaniu o&nbsp;tom, ako si nevidiaca žena môže vybudovať šatník, hoci niekomu by sa táto téma mohla zdať ako taľafatka. „Vždy som sa, hoci som nevidiaca, snažila zapadnúť a&nbsp;prispôsobiť bežnému svetu, je to tak aj s&nbsp;obliekaním. Je to aj vec určitého statusu, preto určite netreba túto sféru života podceňovať. Obliekanie neberiem ľahkovážne. S&nbsp;kupovaním nových kúskov mi pomáha kamarátka. Mám presne naučené, ako a&nbsp;čo mám kombinovať, aby som vyšla z&nbsp;bytu do ulíc slušivo oblečená. Šaty rozoznávam podľa hmatu, každá látka je predsa iná. Niekedy si pre istotu píšem poznámky do počítača, ktorý kus oblečenia sa presne k&nbsp;čomu hodí. Staviam hlavne na neutrálne farby, jednoduché strihy.“

Je samozrejmé, že ľudia, ktorí sú nevidiaci, by chceli mať plnohodnotný zrak, žiť naplno a&nbsp;byť úplne zdraví. Netají to ani Darina. „V&nbsp;prípade mojej diagnózy to nie je reálne, musel by sa stať zázrak. Verím v&nbsp;zázraky, že sa dejú, konkrétne pre seba si však zázrak nežiadam. Som človek, ktorý sa snaží žiť naplno a&nbsp;v&nbsp;prítomnosti. Je pravda, že nie som úplne so všetkým spokojná. Nenechávam sa tým príliš rušiť, frflanie a&nbsp;sebaľútosť mi nepomôžu a&nbsp;čas, ktorý máme, je krátky na to, aby sme ho takto márnili. Mám plnohodnotný život, ktorý je viac-menej v&nbsp;poriadku taký, aký je. Mám bývanie, prácu, ktorú mám rada, pekné vzťahy, mnohé aktivity, ktoré mi robia radosť, aby som sa o to všetko potom mohla deliť s&nbsp;ľuďmi, ktorí sú okolo mňa. Nemusím mať všetko.“

Hľadala si prácu, v životopise však neuviedla, že je nevidiaca. Ako sa jej podarilo uspieť?

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás

Hľadala si prácu, v životopise však neuviedla, že je nevidiaca. Ako sa jej podarilo uspieť?

Erika Szalayová

Súvisiace články

Stopom na Sibír: Keď Rus povie, že je mu pri mínus 40 stupňoch teplo

25 rokov v rozhlase: ROMAN BOMBOŠ si zaspomínal na začiatky aj príhody z rádia

Chlap z úderky: Pre nebezpečné povolania je zrodený. Za dva roky zachránil päť ľudských životov

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás