Narodila sa 18. februára 1970. Spolu s rodičmi a bratom vyrastala v malom paneláku na bratislavskej Pošni. Z okna bolo vidieť na ihrisko, kde sa rada hrávala. Už v škôlke chodila na balet a neskôr si jej talent všimli trénerky, ktoré robili nábor do gymnastickej ligy. Na tréningy potom chodila každý deň celých šesť rokov. Slovensko zastupovala aj v zahraničí, v roku 1981 na medzinárodnom stretnutí Juhoslávie so Slovenskom získalo jej družstvo prvé miesto. Medzi jednotlivcami skončila na treťom. Z gymnastických disciplín mala budúca herečka najradšej prostné cvičenia. „Pri nich sme tancovali, robili saltá a preskoky. Najväčším frajerom bol ten, kto nosil lesklý dres. Zohnať ho však vôbec nebolo jednoduché, preto sme ho kupovali aj v zahraničí,“ povedala v minulosti pre týždenník Život.

Ako dieťa snívala o jedinom povolaní. „V tomto smere som nemala veľa túžob. Vždy som chcela iba liečiť ľudí a byť lekárkou,“ povedala vo viacerých rozhovoroch, žiaľ, na medicínu nemala pre gymnastické tréningy ideálne známky. Na začiatku puberty rýchlo narástla a spôsobila si zranenie chrbtice, čo definitívne zastavilo aj jej športové smerovanie. Práve v tom čase stretla Ninu Zemanovú z Bieleho divadla, ktorá jej povedala, že by sa mala stať herečkou. „Prekvapene som sa jej opýtala, či sa herectvo dá vôbec študovať,“ povedala Diana so smiechom. Začala k nej chodiť do detského hereckého krúžku, odkiaľ si zároveň podala prihlášku na VŠMU.

Štúdium a divadelné roky

„Bola som prekvapená, že ma nakoniec zobrali. Neviem, či to bolo takým zvykom stále, ale my sme sa museli počas prijímačiek obliecť do obtiahnutých legín, trička, zrejme, aby nám bolo vidieť figúry. Prvé kolo bol tanec, rytmus. Tým, že som robila v detstve športovú gymnastiku, nemala som s tým vôbec žiadny problém. Pamätám si, že v komisii vtedy sedel pán Jamrich, ktorý sa ma opýtal, či viem zdvihnúť nohu k hlave. Zdvihla som. Potom mi povedal, aby som sa pomaly otáčala okolo vlastnej osi. Práve vďaka gymnastike som mala dobre vyformované telo, a keď som sa už pomaličky točila, povedal mi – dobre, tam bude určite rytmus v poriadku, môže ísť ďalšia. A bolo,“ zaspomínala si na svoje prijímacie pohovory.

Jej ročníkovým profesorom sa stal uznávaný herec Emil Horváth ml. (74), ktorý na margo herečkinho štúdia priznal: „Diana mala smolu, lebo je ročník môjho syna, teda ja som ich bral ako deti a pravdepodobne som nebol ako moji pedagógovia. Bol som konzekventný pedagóg. Myslím, že aj priateľský, ale vždy len v pracovnej rovine.“ Už počas školy si Diana privyrábala v komparze, napríklad v Televíznom klube mladých v Slovenskej televízii a tancovala v legendárnej relácii Triangel na piesne Petra Nagya či Mariky Gombitovej. Rok pracovala v Radošinskom naivnom divadle a v drobných postavách účinkovala ako hostka na doskách SND, kam si na odporúčanie podala v poslednom ročníku vysokej školy prihlášku. A vzali ju.

V Národnom tak pôsobí od roku 1992, postupne sa prehrala k významným postavám. Naštudovala hlavné postavy v siedmich hrách Williama Shakespeara – Sen noci svätojánskej, Ako sa vám páči, Veselé panie windsorské, Búrka, Antonius a Kleopatra, Večer trojkráľový a Skrotenie zlej ženy. Svoje herecké umenie podľa kritiky potvrdila aj v komédiách Georgea Feydeaua Chrobák v hlave a Tak sa na mňa prilepila, v hre dramatika Antona Pavloviča Čechova Višňový sad a v mnohých ďalších.
Pre svoju temperamentnú povahu sa v minulosti opakovane písalo o jej naštrbenom vzťahu s herečkou Zuzanou Fialovou (46). Pred médiami síce obe svorne tvrdili, že to nie je pravda, no ako sa hovorí, bez vetra sa ani lístok nepohne.

Obidve výrazné ženské osobnosti spriatelilo, ako inak, divadlo, a to ešte v roku 2003. Konkrétne išlo o predstavenie Veľké šťastie podľa novely Boženy Slančíkovej Timravy. „Bola to prelomová inscenácia v SND, lebo zvolila prostriedky rozprávania, ktoré neboli bežné. Postavy hrali a potom komentovali to, čo hrajú. Bolo to veľmi vtipné, lebo často to, čo postavy hovorili, bolo v rozpore s tým, čo si mysleli. Pre všetkých, ktorí sme sa do toho zapojili, to bolo vzácne a dokonca musím priznať, že sme sa tam skamarátili s Mórovou. Viete, môžete mať rozdielne názory na mužov, temperamenty alebo čo ja viem čo a potom zrazu spolu robíte niečo, čo je viac, a to vás spriatelí. Odvtedy sme kamošky, napriek všetkému, čo ste kedy o nás čítali,“ priznala so smiechom Zuzana v rozhovore s teatrologičkou Ľubicou Krénovou.

Pokračovanie na ďalšej strane...