Väzeň vo vlastnom tele: Mamičku Evu neznámy vírus takmer zabil, dnes váži 36 kíl

Evu takmer zabil neznámy vírus. Ako je na tom dnes?

Eva túži chodiť: Neznámy vírus ju takmer zabil, zotavuje sa aj vďaka dobrým ľuďom

Marcela Fuknová

Evu si kolegovia z&nbsp;médií pamätajú ako energickú, milú osôbku, ktorej sa „ústa nezatvorili“ a&nbsp;po chodbe frčala rýchlosťou blesku. Dnes dokáže čiastočne pohnúť rukami, chvíľu sedieť a&nbsp;pľúca jej fungujú len na dvadsať percent. Váži iba 36 kíl, menej než jej 12-ročná dcéra. „Tri mesiace som ležala ako socha. Predtým som nedokázala o&nbsp;pomoc ani len požiadať, a&nbsp;už vôbec nie ju prijať. A&nbsp;teraz potrebujem asistenciu pri všetkých činnostiach. Inak vnímam plynutie času aj svoj život. V&nbsp;januári ma ešte uväzovali k&nbsp;vozíku, aby som dokázala sedieť, postupne som sa naučila udržať rovnováhu, sedieť bez uväzovania, neskôr sedieť vzpriamene bez opierania.

Teraz sa už predkláňam nad stolom, ale predtým som sa nedokázala udržať. Najnovšie sa skúšam trochu viac predkloniť a&nbsp;snažím sa naučiť zabrzdiť vozík. Robím postupne malé pokroky. No stále som väzňom vo svojom tele. Choroba ma zastavila, učí ma trpezlivosti. Zároveň mi však ukázala, koľko je okolo mňa dobrých ľudí. Chcem poďakovať všetkým, ktorí mi podali pomocnú ruku. Som vďačná za všetky povzbudenia, modlitby, ale aj finančné príspevky na rehabilitáciu. Bez pomoci dobrých ľudí by som si nemohla dovoliť toľko rehabilitovať a&nbsp;napredovať v&nbsp;liečbe. A&nbsp;ja sa veľmi chcem uzdraviť.“

Eva dodnes nepozná diagnózu, ktorá ju na dlhé mesiace pripútala k&nbsp;posteli a&nbsp;takmer ju zabila. „Lekári presne nevedia, aký to bol vírus. Prvé príznaky sa však začali prejavovať vlani v&nbsp;auguste, keď som sa vrátila z&nbsp;dovolenky v&nbsp;Turecku. Najprv som si myslela, že som prechladla v&nbsp;lietadle a&nbsp;mám iba upchaté dutiny. Začala som kašľať a&nbsp;trochu ma bolelo čelo. Šla som teda na pohotovosť, kde mi dali antibiotiká. Po piatich dňoch som sa už cítila dobre a&nbsp;šla som do práce. Tam ma však začala veľmi bolieť hlava. Musela som sa vyhýbať slnku, začala som byť svetloplachá, boleli ma aj oči, bola som ako omámená. Hovorila som aj kolegyni, že sa cítim veľmi zvláštne, či mi niekto niečo nenasypal do kávy. Potom to však zase prešlo. Prišiel však víkend a&nbsp;dostala som horúčky.

Na pohotovosti mi dali ďalšie antibiotiká, no cítila som sa veľmi slabá. Teploty mi trvali počas celého dňa, ledva som za sebou ťahala nohy. Išla som teda opäť k&nbsp;lekárovi. Bolo to 13 dní od návratu z&nbsp;dovolenky. Lekár vyhlásil, že má podozrenie na zápal mozgových blán, zavolal mi sanitku a&nbsp;poslal ma do trenčianskej nemocnice na infekčné oddelenie. Bránila som sa, že mi v&nbsp;podstate nič nie je, no sanitka tam bola do pár minút, musela som teda ísť,“ spomína Eva. „Vybehla som k&nbsp;lekárovi len tak v&nbsp;teniskách a&nbsp;s&nbsp;jednou malou kabelkou, doma na sporáku zostala rozvarená polievka. Veď som si šla iba po lieky. Vrátila som sa o&nbsp;pol roka.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Eva pôvodne plánovala v&nbsp;Trenčíne podpísať reverz a&nbsp;odísť domov. „Keď ma však pani primárka vyšetrila, zhrozene sa ma opýtala, kam chcem ísť, keď mám už ochrnutú polovicu tváre a&nbsp;nedokážem zažmúriť oko. Razantne ma odmietla kamkoľvek pustiť. Povedala, že potrebujem odber likvoru a&nbsp;zostávam tam. To oko som dokázala zavrieť až o&nbsp;pár mesiacov,“ hovorí Eva. Vyšetrenia vylúčili bakteriálne infekcie, v&nbsp;poriadku bolo aj CT vyšetrenie. „Po lumbálnej punkcii som musela v&nbsp;pokoji ležať 24&nbsp;hodín. V&nbsp;ľahu som mala aj jesť, no nedokázala som to.

Obidve ruky mi ochrnuli. Pamätám si, ako som zúfalo sedela nad tanierom a&nbsp;neudržala som lyžicu.

Zistila som, že mi ochrnula aj ruka. O&nbsp;pár dní som cítila slabosť aj v&nbsp;druhej ruke. Lekári spozorneli, pretože zápal mozgových blán sa zvyčajne prejavuje len jednostranne. Dávali mi lieky proti opuchu mozgu, urobili mi magnetickú rezonanciu. Hrozné bolo, že som cítila, ako mi postupne odchádza pohyblivosť končatín. Bolo to brnenie idúce od vrchu končatiny až po spodok, cítila som, ako mi ruka slabne a&nbsp;ochabuje. Výsledky magnetickej rezonancie preukázali zápal koreňa mozgu, zápalové ložiská i&nbsp;v&nbsp;mieche a&nbsp;tiež v&nbsp;periférnych nervoch. Obidve ruky mi ochrnuli. Pamätám si, ako som zúfalo sedela nad tanierom a&nbsp;neudržala som lyžicu.“

Evu presunuli na neurologickú JIS. „Počas ďalších piatich dní mi ochrnuli obidve nohy. Bola som nehybná až po krk. Celý môj nervový systém bol napadnutý neznámym vírusom. Lekári sa ma snažili liečiť, no infekcia postupovala. Usilovali sa prísť na to, o&nbsp;čo ide, no vírusov je nesmierne veľa a&nbsp;nedalo sa to, žiaľ, dostupnými vyšetreniami zistiť. Šesť týždňov som ležala bez pohnutia. Nevedela som, že mi ide o&nbsp;život, možno som si to len nepripúšťala.

Ustavične ma bolela hlava. Bolelo ma všetko, bolo pre mňa utrpenie byť vo vlastnom tele. Brala som jedenásť liekov naraz. Stav sa mi komplikoval, hoci lekári sa veľmi snažili. Zapálil sa mi ,kaval‘ na krku, cez ktorý mi robili plazmaferézu, očisťovali mi tak krv. Mala som problémy s&nbsp;pečeňou, nedokázala som prijímať potravu, nefungovalo ani vyprázdňovanie. Telo mi zlyhávalo. Lekári zvažovali napojenie na pľúcnu ventiláciu. Potom nemocnica podľa protokolu pristúpila k&nbsp;liečbe imunoglobulínmi a&nbsp;tie napokon infekciu zastavili. Zabrali na poslednú chvíľu.“

Eva poznala počas dlhých týždňov nemocnicu iba z&nbsp;„ležiacej“ perspektívy. „Trenčianska nemocnica je rozdelená na pavilóny a&nbsp;to, kam ma práve vezú, som vedela len podľa korún stromov, ktoré boli nado mnou. To bolo najťažšie obdobie. Iba som ležala. Pri návšteve som hovorila sestre – otoč mi hlavu, nech sa na teba môžem pozrieť. Keď ma chceli osprchovať, museli ma prekladať štyri sestričky. Bola som úplne bezvládna, nemohla som im pomôcť jediným pohybom.

Aj cvičili so mnou len tak, že hýbali mojimi končatinami. Po šiestich týždňoch ma preložili na interné, neskôr na rehabilitačné oddelenie v&nbsp;Novom Meste nad Váhom, kde som bola ďalších pár týždňov. Skúšali ma aj posadiť, ale mne sa točil celý svet,“ vysvetľuje Eva. „Nedalo sa to, trvalo mesiac, kým to bolo ako-tak možné. Moje telo sa búrilo, mala som obrovské bolesti. Akoby som bola po ťažkej autonehode, bolel ma každý dotyk. Najhoršie však bolo, že som vôbec nemohla spať, ani po liekoch,“ spomína.

Po celý čas stáli pri Eve jej dve sestry Martina a&nbsp;Marcela. Staršia sestra Martina jej teraz robí asistentku. Mladšia zase prijala Evinu dcéru Mišku počas jej hospitalizácie do svojej rodiny. „Keď sa mi to stalo, Miška bola na prázdninách. Vrátila som sa až na konci januára. Marcelka so švagrom Vladkom mi hneď navrhli, že Mišku vezmú k nim. Prihlásili ju u&nbsp;nich aj do školy, sestra je učiteľka v&nbsp;Moravskom Lieskovom. Bývala so sesternicou v&nbsp;jej izbe, starali sa o&nbsp;ňu celý čas a&nbsp;som im nesmierne vďačná. Aj na Vianoce som prišla k&nbsp;nim z&nbsp;Kováčovej,“ hovorí Eva dojato.

Keď ma sanitka privážala po tom dlhom ležaní na posteli do liečebne v&nbsp;Kováčovej, obidve so staršou sestrou sme sa v&nbsp;sanitke rozplakali.

„Bola som šťastná, že som sa tam dostala. Celý čas som tŕpla, či nebudem mať dekubity. S&nbsp;preležaninami by som totiž nemohla ísť rehabilitovať. Keď ma sanitka privážala po tom dlhom ležaní na posteli do liečebne v&nbsp;Kováčovej, obidve so staršou sestrou sme sa v&nbsp;sanitke rozplakali. Počula som, že v&nbsp;Kováčovej sa dejú zázraky. A&nbsp;ja som čakala na ten zázrak. Vo vestibule sme sa rozplakali druhý raz. Videli sme totiž množstvo mladých ľudí na vozíkoch, všetci ma zdravili. V&nbsp;Kováčovej sa mi otvoril svet. Dokázala som postupne už pár desiatok minút sedieť, začala som chodiť na procedúry. Bol to úžasný pocit, že som už nemusela len ležať. Zažívala som to, čo zažívajú malé deti. Znovu som objavovala veci okolo seba.“

Keď Evu v&nbsp;januári z&nbsp;Kováčovej prepúšťali, riešili s&nbsp;rodinou, čo budú robiť. „Bola to úplne nová životná situácia. Množstvo vecí bolo treba vybaviť a&nbsp;zariadiť. Nakoniec sme sa rozhodli, že sa vrátim aj s&nbsp;Miškou do môjho bytu v&nbsp;Novom Meste nad Váhom. Tu môžem ľahšie chodiť na rehabilitácie, Miška tu má kamarátov. Sestra mi vybavila polohovaciu posteľ, zdvihák, Mišku preložila späť do tunajšej školy. Bol to poriadny manažérsky výkon,“ hovorí dojato. Eva tvrdí, že choroba jej priniesla do života aj množstvo dobrých vecí. „Samozrejme, rozmýšľala som, prečo sa mi to stalo. No som presvedčená, že moja choroba je dar. Spoznala som skvelých lekárov a&nbsp;sestry, v&nbsp;Kováčovej som si našla mnoho kamarátov. Pomáhajú mi aj úplne cudzí ľudia, ktorí sa o&nbsp;mne dozvedeli. Je to úžasné.“

Eva absolvovala vďaka finančným darom liečenie v&nbsp;piešťanskom rehabilitačnom centre Adeli i&nbsp;magnetoterapiu v&nbsp;maďarskom Šoproni. „Mala som spočiatku veľké ciele – chcela som chodiť, dokonca v&nbsp;lodičkách! Už som si ich však rozmenila na drobné. Musela som to prijať a&nbsp;snažím sa pomaličky riešiť najmä úkony samoobsluhy, ktoré by mi teraz najviac pomohli. Stále som však odkázaná na pomoc druhých. Vždy som bola veľmi samostatná a&nbsp;sebestačná a&nbsp;odkázanosť bola pre mňa veľmi ťažká, asi najťažšia v&nbsp;tom všetkom. Chcem sa však čo najviac priblížiť k&nbsp;svojmu životu predtým. Je predo mnou dlhá cesta, no túžim to zvládnuť. Pre seba, pre svoju dcéru. A&nbsp;som nesmierne vďačná za každú pomoc. Bez nej by som to nedokázala.“