Evu si kolegovia z médií pamätajú ako energickú, milú osôbku, ktorej sa „ústa nezatvorili“ a po chodbe frčala rýchlosťou blesku. Dnes dokáže čiastočne pohnúť rukami, chvíľu sedieť a pľúca jej fungujú len na dvadsať percent. Váži iba 36 kíl, menej než jej 12-ročná dcéra. „Tri mesiace som ležala ako socha. Predtým som nedokázala o pomoc ani len požiadať, a už vôbec nie ju prijať. A teraz potrebujem asistenciu pri všetkých činnostiach. Inak vnímam plynutie času aj svoj život. V januári ma ešte uväzovali k vozíku, aby som dokázala sedieť, postupne som sa naučila udržať rovnováhu, sedieť bez uväzovania, neskôr sedieť vzpriamene bez opierania.

Teraz sa už predkláňam nad stolom, ale predtým som sa nedokázala udržať. Najnovšie sa skúšam trochu viac predkloniť a snažím sa naučiť zabrzdiť vozík. Robím postupne malé pokroky. No stále som väzňom vo svojom tele. Choroba ma zastavila, učí ma trpezlivosti. Zároveň mi však ukázala, koľko je okolo mňa dobrých ľudí. Chcem poďakovať všetkým, ktorí mi podali pomocnú ruku. Som vďačná za všetky povzbudenia, modlitby, ale aj finančné príspevky na rehabilitáciu. Bez pomoci dobrých ľudí by som si nemohla dovoliť toľko rehabilitovať a napredovať v liečbe. A ja sa veľmi chcem uzdraviť.“

Vrátila sa o pol roka

Eva dodnes nepozná diagnózu, ktorá ju na dlhé mesiace pripútala k posteli a takmer ju zabila. „Lekári presne nevedia, aký to bol vírus. Prvé príznaky sa však začali prejavovať vlani v auguste, keď som sa vrátila z dovolenky v Turecku. Najprv som si myslela, že som prechladla v lietadle a mám iba upchaté dutiny. Začala som kašľať a trochu ma bolelo čelo. Šla som teda na pohotovosť, kde mi dali antibiotiká. Po piatich dňoch som sa už cítila dobre a šla som do práce. Tam ma však začala veľmi bolieť hlava. Musela som sa vyhýbať slnku, začala som byť svetloplachá, boleli ma aj oči, bola som ako omámená. Hovorila som aj kolegyni, že sa cítim veľmi zvláštne, či mi niekto niečo nenasypal do kávy. Potom to však zase prešlo. Prišiel však víkend a dostala som horúčky.

Na pohotovosti mi dali ďalšie antibiotiká, no cítila som sa veľmi slabá. Teploty mi trvali počas celého dňa, ledva som za sebou ťahala nohy. Išla som teda opäť k lekárovi. Bolo to 13 dní od návratu z dovolenky. Lekár vyhlásil, že má podozrenie na zápal mozgových blán, zavolal mi sanitku a poslal ma do trenčianskej nemocnice na infekčné oddelenie. Bránila som sa, že mi v podstate nič nie je, no sanitka tam bola do pár minút, musela som teda ísť,“ spomína Eva. „Vybehla som k lekárovi len tak v teniskách a s jednou malou kabelkou, doma na sporáku zostala rozvarená polievka. Veď som si šla iba po lieky. Vrátila som sa o pol roka.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.