Lucia Lukušová

Správa o&nbsp;začatí vojny na Ukrajine dňa 24. februára 2022 zastihla rodáčku z&nbsp;Petržalky doma, keď sa chystala do práce. O&nbsp;pár dní už aktuálnu hrozivú situáciu zažívala aj na vlastnej koži. „Keď sme v&nbsp;Bachmute spolu s&nbsp;ďalšími dobrovoľníkmi vybaľovali ľuďom potraviny a&nbsp;rozdávali vodu, každú minútu bolo počuť nálety. Nevedela som odhadnúť, či sú blízko alebo ďaleko. Prišla však za nami jedna pani s&nbsp;tým, aby sme sa schovali, lebo sa očakávajú silné letecké útoky. Utekali sme do pivnice a&nbsp;spolu s&nbsp;českým dobrovoľníkom sme premýšľali nad tým, čo budeme robiť. Keďže v&nbsp;krajine zmietanej vojnou platí nepísané pravidlo, že nálety silnejú s&nbsp;prichádzajúcou tmou, rozhodli sme sa zariskovať a&nbsp;autom odtiaľ odísť. Šli sme viac ako dvesto kilometrov späť do Charkova. Bola úplná tma. Nasledovali sme neosvetlené tankové vozidlá popri mínových poliach,“ spomína Eliška Horsáková na najsilnejšie chvíle uplynulého roka, keď jej išlo o&nbsp;život.

V&nbsp;pivniciach, kde odvážna Slovenka vtedy prečkala len pár hodín, niektorí Ukrajinci žijú doteraz už celé mesiace. Na denné svetlo si vychádzajú vyzdvihnúť len humanitárnu pomoc. Apropo, prečo sa 33-ročná Bratislavčanka rozhodla zapojiť medzi dobrovoľníkov? „Prvýkrát som sa na Ukrajinu vybrala pred viac ako desiatimi rokmi. Za ten čas som si tam našla kamarátov. Učarovala mi krajina i&nbsp;ľudia, a&nbsp;to napriek tomu, že v&nbsp;mnohých oblastiach je veľká chudoba, musia šetriť, no oveľa viac si všetko vážia. Páči sa mi ich súdržnosť a&nbsp;to, že žijú viacgeneračne. Keď si tam chcú napríklad starí rodičia vymeniť okná na dome, mladí musia aj rok šetriť, aby si ich mohli dovoliť. Navyše ovládam ich jazyk, preto bolo pre mňa samozrejmé, že im pomôžem,“ odpovedá.

A&nbsp;tak keď sa začali Slováci organizovať a&nbsp;vydali sa na hranice, Eliška obvolala starostov prihraničných obcí, že im môže ponúknuť tlmočnícke služby a&nbsp;všetko, čo budú potrebovať. Stačí, keď ju prichýlia v&nbsp;nejakom ubytovacom zariadení, nič viac nepotrebuje. Samozrejme, pracovala zadarmo a&nbsp;tak je to doteraz. „Fungovala som tam s&nbsp;nimi desať dní, dostala som sa na všetky slovensko-ukrajinské hraničné priechody, aj do Užhorodu. Na hraniciach som počkala na svoju ukrajinskú kamarátku, ktorú som zobrala k&nbsp;sebe do Bratislavy, pomohla som jej s&nbsp;novým začiatkom. Stretla som aj úplne neznámu mladú ženu z&nbsp;Mariupola, ktorá dva týždne bez akejkoľvek hygieny a&nbsp;poriadneho jedla cestovala, aby sa dostala až na Slovensko. Vôbec nevedela, kam mieri, nikoho nikde nepoznala a&nbsp;bola celá stratená. Psychicky bola na tom veľmi zle. Ubezpečila som ju, že môže u&nbsp;mňa bývať, že je v&nbsp;bezpečí. Dnes má prácu, osamostatnila sa, býva päť minút odo mňa. Teším sa tiež, že sme spoločnými silami našli jej rodičov, ktorí ostali na Ukrajine a&nbsp;žijú v&nbsp;Kyjeve. Už som ich medzitým aj navštívila. Stala sa z&nbsp;nás akoby nová rodina,“ pokračuje v&nbsp;rozprávaní.

Ostatnú letnú dovolenku strávila v&nbsp;Charkovskej oblasti. Od ukrajinského kamaráta si kúpila starú dodávku za pár stoviek eur s&nbsp;tým, že si ju ešte musela dať opraviť.&nbsp; Skúšobná jazda bola do Ľvova. Keď to Eliška so svojím štvorkolesovým tátošom zvládla bez problémov, rozhodla sa, že zájde ešte ďalej. A&nbsp;to presne tam, kde humanitárna pomoc nechodí až tak často, prípadne vôbec. Od začiatku chcela byť najmä čo najadresnejšia. V&nbsp;aute teda zaplnila každý milimeter miesta potravinami i&nbsp;hygienickými potrebami a&nbsp;vyrazila. Bývala u&nbsp;kamarátov, ktorých roky pozná. Keď z&nbsp;dvojmetrovej dodávky vystúpi útle žieňa, vždy vzbudí pozornosť. Našťastie pozitívnu. Domácich si rýchlo získa aj tým, že hovorí ich jazykom.

„Rada sa s&nbsp;ľuďmi rozprávam, preto som na mieste ihneď zistila, že je zbytočné voziť zo Slovenska veci, ktoré sa tam dajú kúpiť. Zmenila som stratégiu. Chodila som po domoch, bytoch, navštevovala som rodiny, pýtala som sa, čo potrebujú, a&nbsp;nakupovala som to priamo tam. Najskôr som na to míňala len svoje peniaze, ale neskôr som založila transparentný účet, kde mi napríklad len za prvé dva týždne cudzí ľudia poslali takmer osemtisíc eur. Aby som ich uistila, že prispeli na dobrú vec, všetko som im dokumentovala a&nbsp;zverejňovala na sociálnej sieti. Jedno z&nbsp;videí sa stalo virálnym, lebo som s&nbsp;manažérom obchodu chodila po predajni a&nbsp;presne som ukazovala tovar i&nbsp;jeho ceny. Hovorila som v&nbsp;ňom o&nbsp;konkrétnej pomoci jednotlivým rodinám,“ objasňuje spôsob, ako si na svoju stranu získala mnohých priaznivcov.

Podporiť ju môže v&nbsp;podstate hocikto, každý príspevok je dôležitý, keďže len nafta na jednu cestu ju vyjde skoro osemsto eur. Jedným dychom zároveň vraví o&nbsp;tom, ako prvý raz videla nálet rakety. „Boli asi tri hodiny nadránom, spala som v&nbsp;dome u&nbsp;kamarátky. Zobudilo ma jasné svetlo a&nbsp;o&nbsp;pätnásť minút nato sa ozval obrovský výbuch. Nevedela som, čo sa bude diať, preto som sa išla ukryť do pivnice, kde mal každý pripravený svoje lôžko. Po tridsiatich minútach som sa však vrátila do postele.“ Eliška vraví, že jej štvorkolesový krám ju zatiaľ vždy spoľahlivo doviezol do cieľa, no už vidí, že jeho životnosť je na pokraji a&nbsp;musí si našetriť na nový.

Keď si spomenie, ako Charkov takmer s&nbsp;jeden a&nbsp;pol miliónom obyvateľov vyzeral kedysi a&nbsp;ako vyzerá dnes, zvážnie. V&nbsp;priemyselnom meste postupne pribúdala zeleň, budovali tam obchodné domy, stanice metra, deťom vystavali športoviská a&nbsp;parky. Bolo úplne bežné, že Charkovčania denne cestovali za prácou do ruského Belgorodu a&nbsp;nažívali si pomaly ako v&nbsp;jednej krajine. A&nbsp;dnes? Šok. Na každom kroku vidieť rozstrieľané paneláky, zničené je i&nbsp;historické centrum. Najhoršie je na tom vraj mestská časť Saltivka.

„Zostali tam len starí a&nbsp;nevládni ľudia. Obyvatelia ma pozývali k&nbsp;sebe domov na čaj, aby som sa prišla pozrieť aspoň na to málo, čo im zostalo, lebo mali veľkú radosť, že som prišla s&nbsp;adresnou pomocou. Doniesla som hygienické potreby, ku ktorým sa nijako nedokážu dostať. Napríklad šampón mal pre nich cenu zlata, pričom litrové balenie ma stálo v&nbsp;prepočte asi euro. Vytvorili sme si medzi sebou vzťah, ale nemala som odvahu ísť do zbombardovaného vchodu. Pamätám si, že raz, keď som odtiaľ odišla, na druhý deň tam dopadla raketa a&nbsp;niektorí, s&nbsp;ktorými som sa fotila, už nie sú medzi nami,“ vykresľuje krutú realitu. Nebojácna žena si síce neraz poplakala, no vraj veľký strach ju doposiaľ nepremohol. Jej rodina a&nbsp;blízki sú však na tom opačne. Väčšina z&nbsp;nich ani nerozumie tomu, prečo Eliška riskuje svoj mladý život a&nbsp;nevenuje sa dobre našliapnutej kariére. „Beriem to ako jednu zo svojich životných etáp, ktorá je jedinečná, lebo dokážem mnohým ľuďom pomôcť. Stojí to za to, i&nbsp;keď sa po každej ceste vrátim domov fyzicky taká unavená, že dva dni sa ani nedokážem postaviť z&nbsp;postele. Je na nezaplatenie, keď vidím obrovskú vďaku cudzích ľudí, ktorí veľakrát naozaj nemajú nič, len holý život a&nbsp;v&nbsp;zime sa mi snažia zavďačiť aspoň horúcim čajom v&nbsp;paneláku alebo v&nbsp;dome bez strechy či bez okien.“

Eliška bola od vypuknutia vojny u&nbsp;našich susedov šesťkrát. V&nbsp;roku 2023 s&nbsp;tým nemieni prestať. Práve naopak. Najradšej by bola, keby sa jej dobrovoľnícku činnosť podarilo prepojiť so živobytím. Zatiaľ má ešte stále svoju robotu. Podniká s&nbsp;predajom zdravotníckych pomôcok. K&nbsp;lekárskemu prostrediu má totiž blízko, maminu má doktorku. Na Ukrajine bola naposledy tesne pred Vianocami, domov sa vrátila na Štedrý deň. „V&nbsp;rámci iniciatívy Teplo a&nbsp;svetlo pre Ukrajinu sme viezli do nemocníc generátory. Celkovo sme ich tam dodali už osemnásť kusov, štyri som kúpila zo svojho účtu a&nbsp;štrnásť cez iniciatívu,“ vraví mladá žena plná optimizmu a&nbsp;pozitívnej nálady, ktorá chce v&nbsp;zime pomáhať ešte intenzívnejšie. Otvorene tvrdí, že túto činnosť berie skutočne ako poslanie, ktoré ju navyše aj formovalo.

„Teplú vodu, strechu nad hlavou či pouličné osvetlenie už naozaj neberiem ako samozrejmosť. Keďže väčšinou sama šoférujem na trase Bratislava – Charkov, čo je viac ako 1 600 kilometrov, a&nbsp;navyše mnohé úseky sú v&nbsp;úplnej tme, keď odrazu vidím funkčné verejné osvetlenie, zdá sa mi to ako zázrak. Spomínam si aj na kritickú situáciu, keď som na štyri dni uviazla bez svetla, vody, tepla a&nbsp;signálu priamo vo veľkom Charkove. Vtedy som zobrala vedro a&nbsp;po uliciach som doň zhŕňala sneh a&nbsp;ľad, aby som mala aspoň čím splachovať toaletu. Keď sa totiž človek ocitne v&nbsp;podobnej situácii, nikdy nevie, ako dlho to potrvá,“ hovorí na záver s&nbsp;tým, že kdekoľvek sa nachádza, dennodenne sleduje, čo sa v&nbsp;krajine blízkej jej srdcu deje.

Eliška pomáha na Ukrajine: Odhaľuje krutú realitu, šampón má cenu zlata

Lucia Lukušová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Eliška pomáha na Ukrajine: Odhaľuje krutú realitu, šampón má cenu zlata

Lucia Lukušová

Súvisiace články

Podnikateľ Dudás musel zdvihnúť niektoré ceny jedál o 100 percent: Dočká sa nižšej faktúry?

Dve z troch detí má ťažko choré, statočná Mária stíha aj pomáhať: Je to moja skúška...

Musela rozhodovať, ktoré dieťa prežije: Mladú infektologičku v nemocnici už nič neprekvapí

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás