Narodil sa 15. augusta 1920 v Dolných Plachtinciach v okrese Veľký Krtíš, ktoré sú rodiskom viacerých hereckých legiend, akými boli Július Pántik (†80), Štefan Kvietik (86) či Milan Kňažko (74). Stal sa jedným z najvýznamnejších povojnových slovenských hercov a len pred pár dňami sme si pripomenuli sté výročie jeho narodenia. Hlavne staršia generácia si ho pamätá z divadelných hier, ale predovšetkým z filmov a televíznych inscenácií.

Deti vyrastali na jeho nezabudnuteľnom hlase Osmijanka v rozhlasových rozprávkach. Podľa nebohého teatrológa Ladislava Lajcha (†85) Filčík v detstve nepoznal rozprávky, a preto chcel dať deťom prostredníctvom rozhlasu to, čo mu v mladosti chýbalo. Jeho pôvod, časy dospievania, rovnako ako celý život sú zahalené rúškom tajomstva. Kolovali chýry, že umelec, ktorý vyšiel zo skromných pomerov, no pritom pôsobil veľmi vznešene, mal aristokratický pôvod. Údajne bol ľavobočkom jedného z uhorských šľachticov...

Po ukončení obchodnej akadémie pracoval ako dozorca na colnej a finančnej správe v Bratislave a popritom účinkoval v ochotníckom súbore Štefánik, ktorý hrával v sále Živnodomu (dnes Nová scéna). Zároveň dostal príležitosť nahrávať v Slovenskom rozhlase, kde si svojím prejavom podmanil Andreja Bagara (†65). Ten mu okamžite ponúkol angažmán vo vznikajúcom martinskom divadle. Filčík na jeho doskách pôsobil v rokoch 1944 – 1948, dokonca sa v tom čase zapojil do Slovenského národného povstania ako spravodajca.

Tak predsa si hodný slobody a žitia, keď bojuješ o ne deň čo deň.

Po skončení vojny do divadla nastúpila začínajúca 18-ročná herečka Marína Kráľovičová. „My sme sa vlastne stále rozprávali o divadle, ‚röntgenovali‘ sme svoje postavy, aby sme sa im dostali pod kožu. Tiborovi (tak ho herečka oslovovala, pozn. red.) dvorili všetky ženy v Martine, až zrazu prišla taká ‚šracka‘ Kráľovičová a tá im ho vyfúkla,“ priznala herečka so smiechom v televíznom dokumente Radosť zo života.

„Filčík sa stal mojou prvou láskou. Takže som sa dostala pod dobré krídla a odvtedy sme spolu hrali stále. Bol mojím milencom, manželom, súrodencom... Na divadelných doskách sme sa milovali, nenávideli, až kým neodišiel na večnosť,“ doplnila umelkyňa. Tá v martinskom divadle vydržala dva roky, kým neprišla ponuka z SND. Keďže Ctiborovi Filčíkovi chýbalo herecké vzdelanie, ponuku od bratislavskej Novej scény v roku 1948 prijal, až keď si bol istý, že je na svoje povolanie naozaj dobre pripravený.

Po reorganizácii divadla v roku 1951 napokon zakotvil na doskách Činohry SND. „Nešiel k divadlu preto, aby bol slávny, nikdy po sláve netúžil. Chcel sa zbaviť smútku. To bol lajtmotív celého jeho života aj práce,“ uviedol teatrológ Lajcha. Podľa Filčíkovej prvej veľkej lásky Maríny mal dva životy: jeden viditeľný a druhý pred verejnosťou skrytý. „Mám pocit, že on do svojej trinástej komnaty nikdy nikoho nevpustil,“ priznala. Údajne mal veľké problémy so spánkom. Čo ho trápilo a akí démoni ho prenasledovali, však nikdy neprezradil.

Neuveriteľný profesionál

Väčšinu času žil najmä pre herectvo. Keď sa teda v roku 1951 stal riadnym členom Činohry SND, kde následne vytvoril množstvo charakterových postáv, bol to splnený sen. Za jednu z najúspešnejších postáv, ktoré na divadelných doskách vytvoril, sa dá bez pochýb považovať úloha vojvodu Goetza v dráme Jeana-Paula Sartra Diabol a Pán Boh. Hral oba charaktery a počas trojhodinovej inscenácie predviedol herecké majstrovstvo.

Prítomní tvrdili, že podal fenomenálny výkon, a vraj keby hru naštudoval v cudzom jazyku, stal by sa z neho herec európskeho formátu. O hereckej profesii Filčík pred rokmi povedal: „Herec má mať vypestovanú viacplošnú pozornosť – ovládať text, dodržiavať aranžmán, vnímať partnera, vnímať reakcie publika. Áno, byť artistom, ktorý ide po povraze, na rukách krúti kolieska, na nose má paličku a usmieva sa.“ Od roku 1951 sa z neho stal aj externý pedagóg na VŠMU, kde pôsobil do roku 1957.

Pred kamerou debutoval, tak ako jeho kolega Ivan Mistrík, v komédii Kozie mlieko z roku 1950. Postupne sa objavoval v ďalších filmoch, ako bol Kapitán Dabač či Jánošík. Zatiaľ čo jeho kolegovia išli z roly do roly a presuny medzi divadlom, rozhlasom, televíziou aj filmovým pľacom len tak-tak stíhali, on si vyberal len to najkvalitnejšie, čo vtedajšia tvorba a príležitosti ponúkali. Neskôr sa predstavil v historickom filme Skrytý prameň, kde vytvoril postavu Majstra Pavla z Levoče. Vďaka slávnym bratislavským pondelkom si ho najmä starší diváci budú pamätať v inscenáciách Pán profesor sa zaľúbil, Strýčkov sen, Sesternica Beta podľa Balzaca, Oblomov či v inscenácii Krotká, ktorá získala hlavnú cenu na filmovom festivale v Monte Carle.

Pokračovanie na ďalšej strane...