Branko, Stanka a Zorka. Tri deti Márie Šárossyovej z Veľkého Šariša sa narodili presne v tomto poradí. Najstaršia a najmladšia ratolesť sú ťažko zdravotne postihnuté. Až tak, že nikdy nebudú samostatné. Ich mama to nevníma ako prekážku, ale ako cestu, aby ukázala, čo v nej je.
Začať rozhovor otázkou, či má Mária Šárossyová náročný život, je v tomto prípade zrejme namieste. Trojnásobná mama neváha a pohotovo odpovedá: „Sú chvíle, keď mám pocit, že všetko je už nad moje sily. V konečnom dôsledku však vždy dospejem k záveru, že si jednotlivé záležitosti aj doma, aj v práci veľmi pripúšťam, prípadne mám len zlý deň. Pestrosť života mojej rodiny je však zrejme porovnateľná s inými rodinami, ktoré majú iba zdravé deti. Striedajú sa pekné i menej pekné veci a je len na mne, ktoré z nich prežívam viac,“ uvádza energická zakladateľka centra Svetielko pre hendikepované deti.
Najskôr bol len spavejší
Na prvé tehotenstvo pred vyše dvadsiatimi rokmi si spomína stručne: „Bolo bezproblémové.“ Taký bol podľa jej slov aj pôrod. Tešila sa teda, že domov odchádza so zdravým chlapčekom. „Všimla som si, že je spavejší. Keď som to spomenula pediatričke, upokojovala ma, že chlapci takí sú a on všetko dobehne. Približne v tom istom období mala dieťatko aj moja kamarátka, takže som mohla porovnávať. V piatich mesiacoch sme si s manželom všimli, že malému prekáža svetlo. Zvláštne reagoval, keď sme ho fotili s bleskom, doslova sa strhával pri umelom svetle. Aj telíčko mal akési vláčne. Chodili sme od doktora k doktorovi, každý nám dával novú lekársku správu. Lekári sa zhodovali, že mal vážny vrodený sivý zákal,“ spomína na prvú náročnú životnú skúšku.
BRANKO je v plnej miere odkázaný na iných.
Zdroj: ARCHÍV M. ŠÁROSSYOVEJ
Branko teda v ôsmich mesiacoch absolvoval operáciu očí. „Počas zákroku však na okamih prestal dýchať, museli ho oživovať. Žiaľ, následky sú dodnes v podobe nezvratného poškodenia mozgu. Neskôr sa k tomu pridali epileptické záchvaty,“ pokračuje mama. Dnes má zo syna 21-ročného chlapca, ktorý je však imobilný, nesebestačný, nevidí, rozozná len svetlo od tmy a nerozpráva. „Najprv som sa, samozrejme, pýtala, prečo sa to muselo stať práve nám. Viedla som dokonca vyčítavé rozhovory s Bohom. Až časom som zistila, že to bolo preto, lebo som odmietala prijať realitu. Keď som sa s tým postupne začala stotožňovať, žilo sa mi o dosť ľahšie.“
Pokračovanie na ďalšej strane...
