Lucia Lukušová

Začať rozhovor otázkou, či má Mária Šárossyová náročný život, je v&nbsp;tomto prípade zrejme namieste. Trojnásobná mama neváha a&nbsp;pohotovo odpovedá: „Sú chvíle, keď mám pocit, že všetko je už nad moje sily. V&nbsp;konečnom dôsledku však vždy dospejem k&nbsp;záveru, že si jednotlivé záležitosti aj doma, aj v&nbsp;práci veľmi pripúšťam, prípadne mám len zlý deň. Pestrosť života mojej rodiny je však zrejme porovnateľná s&nbsp;inými rodinami, ktoré majú iba zdravé deti. Striedajú sa pekné i&nbsp;menej pekné veci a&nbsp;je len na mne, ktoré z&nbsp;nich prežívam viac,“ uvádza energická zakladateľka centra Svetielko pre hendikepované deti.

Na prvé tehotenstvo pred vyše dvadsiatimi rokmi si spomína stručne: „Bolo bezproblémové.“ Taký bol podľa jej slov aj pôrod. Tešila sa teda, že domov odchádza so zdravým chlapčekom. „Všimla som si, že je spavejší. Keď som to spomenula pediatričke, upokojovala ma, že chlapci takí sú a&nbsp;on všetko dobehne. Približne v&nbsp;tom istom období mala dieťatko aj moja kamarátka, takže som mohla porovnávať. V&nbsp;piatich mesiacoch sme si s&nbsp;manželom všimli, že malému prekáža svetlo. Zvláštne reagoval, keď sme ho fotili s&nbsp;bleskom, doslova sa strhával pri umelom svetle. Aj telíčko mal akési vláčne. Chodili sme od doktora k&nbsp;doktorovi, každý nám dával novú lekársku správu. Lekári sa zhodovali, že mal vážny vrodený sivý zákal,“ spomína na prvú náročnú životnú skúšku.

Branko teda v&nbsp;ôsmich mesiacoch absolvoval operáciu očí. „Počas zákroku však na okamih prestal dýchať, museli ho oživovať. Žiaľ, následky sú dodnes v&nbsp;podobe nezvratného poškodenia mozgu. Neskôr sa k&nbsp;tomu pridali epileptické záchvaty,“ pokračuje mama. Dnes má zo syna 21-ročného chlapca, ktorý je však imobilný, nesebestačný, nevidí, rozozná len svetlo od tmy a&nbsp;nerozpráva. „Najprv som sa, samozrejme, pýtala, prečo sa to muselo stať práve nám. Viedla som dokonca vyčítavé rozhovory s&nbsp;Bohom. Až časom som zistila, že to bolo preto, lebo som odmietala prijať realitu. Keď som sa s&nbsp;tým postupne začala stotožňovať, žilo sa mi o&nbsp;dosť ľahšie.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Stotožniť sa však s&nbsp;tým, že aj tretie dieťa v&nbsp;poradí bude hendikepované, určite nebolo ľahké pre žiadneho člena rodiny. Šarišanka Mária už do pôrodnice išla nielen s&nbsp;pripravenou taškou, ale i&nbsp;so všetkými synovými lekárskymi správami. Zobrala ich len tak, pre istotu. „Dcérka sa narodila popoludní. Keď mi ju večer priniesli na prvé dojčenie, videla som, že je iná. Hneď som volala mužovi, že je problém. Išla som okamžite za lekárkou doslova reklamovať svoje dieťa. Keď som Zorke otvorila očko, sama som už vedela rozoznať, že má sivý zákal. Doktorka s&nbsp;tým pritom nemala skúsenosti,“ pokračuje usmievavá mama, ktorá jedným dychom dodáva, že pri synovi sa toho veľa naučila, a&nbsp;tak opateru o&nbsp;dcéru zvládala s&nbsp;väčšou ľahkosťou a&nbsp;prehľadom. Tak či onak ani zdravotný stav 16-ročnej Zorky nie je natoľko priaznivý, aby nebola odkázaná na iných. „Je na vozíku, lebo nedokáže používať nohy. Funkčné má iba ruky. Takisto nevidí, no svetlocit je u&nbsp;nej lepší. To jej však neprekáža v&nbsp;tom, že sa perfektne dokáže na vozíčku v&nbsp;našom dome pohybovať. Rozpráva svojou rečou, no my jej rozumieme.“ K&nbsp;dlhému zoznamu diagnóz má navyše pridružený autizmus. To znamená, že musia riešiť občasné sebapoškodzovanie i&nbsp;prudké výkyvy jej nálad.

Pomôcť takýmto deťom, aby v&nbsp;rámci svojich možností napredovali a&nbsp;ich stav sa krôčik po krôčiku zlepšoval, nie je jednoduché. Zariadení, ktoré by sa im venovali, je žalostne málo. A&nbsp;kedysi bola situácia v&nbsp;tomto smere ešte zúfalejšia. „Lekári nám neustále prízvukovali, aké je potrebné s&nbsp;deťmi cvičiť. Prišla som k&nbsp;logopedičke, ktorá ma za pár minút chcela vyškoliť a&nbsp;poslala nás domov, aby sme trénovali. Rovnako to bolo s&nbsp;Vojtovou metódou. Doma sme s&nbsp;manželom robili, čo bolo v&nbsp;našich silách, ale jednoducho my nie sme ani zdravotníci, ani fyzioterapeuti. Okrem iného na mňa čakala zdravá dcéra, domácnosť. Nepáčilo sa mi, že to, čo odborníci študovali niekoľko rokov, ja som mala zvládnuť za desať minút a&nbsp;robiť všetko sama,“ ťažká si Mária Šárossyová, ktorá sa nakoniec rozhodla, že celú situáciu zmení a&nbsp;pomôže tak nielen sebe, ale aj ďalším rodičom.

V&nbsp;hlave teda mala nápad, čo by malo rehabilitačné centrum pre hendikepované deti ponúkať, aké by malo mať vybavenie a&nbsp;kto by tam mohol chodiť. Nemala však dosť peňazí. Neodradilo ju to a&nbsp;zháňala sponzorov. Natrafila na Ladislava Kossára, ktorý jej projekt finančne zastrešil. „Páčilo sa mi, že sa detailne zaujímal o&nbsp;moje plány. Nebol len ten, ktorý dal peniaze a&nbsp;viac sa nezaujímal. Na začiatku sme si teda prenajali rodinný dom, kde sme sa mohli starať o&nbsp;štyri deti, mali sme dve opatrovateľky, v&nbsp;prípade potreby prišiel fyzioterapeut a&nbsp;logopéd. Keď záujem zo strany rodičov rástol, museli sme rozmýšľať, čo ďalej. Ja ako ekonómka som sa začala zaujímať o&nbsp;rôzne dotačné schémy, aby sme mohli napredovať. Postupne sa mi podarilo nájsť viaczdrojové financovanie, pomohla samospráva, zobrali sme si úver a&nbsp;v&nbsp;priebehu desiatich rokov sme si mohli vybudovať vlastné väčšie priestory,“ teší sa pani Šárossyová, ktorej hádam nikdy neschádza úsmev z&nbsp;tváre.

V&nbsp;prešovskom centre Svetielko sa personál denne stará o&nbsp;45 detí od narodenia až po 32 rokov. Niektoré z&nbsp;nich chodia len na pár hodín, iné pravidelne a&nbsp;na dlhšie. Absolvujú špeciálne rehabilitačné cvičenia, kanisterapiu, muzikoterapiu, opatrovateľky ich nakŕmia, keď treba, aj prebalia a&nbsp;vezmú na prechádzku. Jednoducho chcú deťom poskytnúť dokonalý servis a&nbsp;rodičov aspoň na chvíľu odbremeniť od starostí. „Na začiatku by som nebola verila, že sa nám podarí niečo také, čo máme dnes. Je to skutočne potrebné, lebo si pamätám, ako sa celá naša rodina trápila, keď sme za odborníkmi museli cestovať naprieč celým Slovenskom a&nbsp;prostrednú zdravú dcéru sme doslova odložili k&nbsp;babke. Uvedomovali sme si, že takto to nie je dlhodobo únosné. Nemohli sme predsa dopustiť, aby Stanka trpela tým, že má dvoch postihnutých súrodencov a&nbsp;rodičia sa venujú hlavne im,“ vraví vyštudovaná ekonómka, ktorá má čísla takpovediac v&nbsp;malíčku.

Mária otvorene vraví, že náročnou skúškou prešlo aj jej manželstvo. Svoju polovičku Stanka by však nevymenila za nič na svete a&nbsp;po svojom boku si nevie predstaviť nikoho lepšieho, s&nbsp;kým by všetko zvládla. Výhodou vraj je, že sú odlišné povahy. „Je rozvážny s&nbsp;pokojom Angličana, kým ja som skôr nervóznejšia, netrpezlivá a&nbsp;všetko chcem hneď. Dokonca odišiel z&nbsp;práce, aby mi s&nbsp;deťmi pomohol, umožnil mi, aby som sa mohla kariérne realizovať a&nbsp;pokračovať vo svojej ekonomickej firme. Čísla sú totiž pre mňa únikom z&nbsp;reality, psychohygiena.“

Napriek neľahkej situácii sa Mária neľutuje, nelamentuje: „To, že máme choré deti, beriem ako skúšku. A&nbsp;ja mám skúšky rada. Stále potrebujem niečo riešiť a&nbsp;tam hore to dobre vedia. Každá výzva ma uspokojuje a&nbsp;robí môj život radostnejším. Takže celú situáciu som prijala a&nbsp;už sa len dennodenne snažím nachádzať riešenia, aby som pomohla nielen svojim deťom, ale spríjemnila život aj všetkým naokolo.“ Je síce hrdá na to, čo sa jej podarilo vybudovať, no nestačí jej to a&nbsp;už spriada v&nbsp;hlave ďalšie plány. „Rozmýšľam nad projektom spoločného bývania pre podobné rodiny, ako sme my. Myslím totiž na to, že ani my s&nbsp;manželom nebudeme mať stále toľko síl naše deti dvíhať a&nbsp;starať sa o&nbsp;ne,“ vraví na záver a&nbsp;zároveň dopĺňa, že v&nbsp;prípade zdravotného stavu Branka ani Zorky už progres nie je.