Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Jozef Labuda pôsobí ako kňaz v&nbsp;Česku, je členom rádu premonštrátov. Niekoľko letných dní trávi u&nbsp;príbuzných na Orave, kde sme ho aj navštívili. Blúdiac rázovitou obcou Malatiná sme vyhliadali nášho hostiteľa, ktorý nás čakal pred domom. S&nbsp;kolegom fotografom sme tipovali, či na ulici bude postávať typická zavalitá labudovská postava. Privítal nás však, poeticky povedané, chlap ako hora.

Nebohý herec Marián Labuda (†73) a&nbsp;jeho bratranec, kňaz Jozef Labuda majú predsa len niečo spoločné. Okrem zmyslu pre humor je to vášeň pre svoje povolanie, obidvaja doň vložili celé svoje srdce. Obidvaja vedeli naisto od detstva, akou profesijnou cestou sa vyberú. Marián Labuda bol jedným z&nbsp;najviac obsadzovaných slovenských hercov. Jozef Labuda pôsobí pri rozhovore ako hlavná postava z&nbsp;príručky, aký by mal byť správny kňaz. Pokojný, srdečný, láskavý a&nbsp;prirodzene pokorný. Svoju prácu kňaza vykonával tak dôsledne, že zbytočne „dráždil“ komunistickú moc, za čo sa ocitol v&nbsp;80. rokoch vo väzení.

Labudovci pochádzajú z&nbsp;obce Hontianske Nemce v&nbsp;okrese Krupina. „Naši otcovia boli bratia. Zaujímavé však je, že práve moji rodičia boli nadšenci pre kultúru, pôsobili ako ochotnícki herci, Mariánovi nie. Ja som od detstva priľnul ku kostolu, vždy sme mali vo farnosti kňazov, ktorí mi boli príkladom. Celkovo naša dedina bola iná ako ostatné. Keď v&nbsp;50. rokoch zatvárali kňazov, naši dedinskí muži so sekerami v&nbsp;rukách strážili faru. Marián zase od detstva chcel byť hercom. V&nbsp;šope s&nbsp;drevom sme si postavili javisko a&nbsp;nacvičovali divadelné predstavenia, napríklad rozprávku Soľ nad zlato. A&nbsp;potom sme sa predviedli divákom z&nbsp;dediny. Marián nás, čo sa divadla týka, dirigoval.“

Cesty bratrancov sa rozišli, keď obaja opustili rodnú dedinu kvôli štúdiu. Marián exceloval už na začiatku svojej kariéry či už na divadelných doskách, alebo pred kamerou. Jozef zatiaľ svojím kňazským poslaním pôsobil na vtedajšiu komunistickú moc ako červené súkno na býka. Okrem iného spolupracoval s tajnou podzemnou československou cirkvou. Išlo o nelegálnu organizáciu vo vnútri rímskokatolíckej cirkvi pôsobiacu počas komunistického režimu. Komunisti ho napokon poslali za mreže, pretože podľa nich porušoval zákon – marenie dohľadu nad cirkvou. „Kňaz mohol pôsobiť iba vo farnosti, kam ho pridelili. Ak chcel slúžiť omše na iných miestach, musel si vyžiadať súhlas od okresného tajomníka,“ vysvetľuje.

Ako mladého kňaza ho síce poslali do farnosti Nemčiňany v okrese Zlaté Moravce, po tom, ako odslúžil sväté omše v pridelených troch dedinách, nelegálne pomáhal podzemnej cirkvi. Tajné sväté omše neraz slúžil po nociach na horských chatách, v zime sa k nim brodil vysokým snehom. Osudný sa mu stal 21. august v roku 1980. Keďže išlo o citlivý dátum, eštebáci boli v strehu o čosi intenzívnejšie ako inokedy. Na chate na Muráni prekvapili skupinu mladých ľudí, niektorí boli členovia podzemnej cirkvi, medzi nimi bol aj Jozef Labuda, vtedy mladý kňaz. Jeho aj náboženskú aktivistku, ktorá stretnutie organizovala, odsúdili nepodmienečne na niekoľko mesiacov. Pobytu vo väzení však predchádzal proces, ktorý sa dnes s odstupom času javí ako komunistická fraška v znamení dokazovania si moci.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

„Najprv sme sa ocitli vo vyšetrovacej väzbe, trvalo to dva a&nbsp;pol mesiaca, kým naši obhajcovia docielili, aby nás oboch vyšetrovali na slobode. Odsúdili nás – mňa na pol roka väzby a&nbsp;pani Emíliu, náboženskú aktivistku a&nbsp;organizátorku stretnutia, zase na štyri mesiace. Naši obhajcovia sa odvolali, krajský súd nás oslobodil. Lenže po polroku sa všetko začalo odznova, prokurátor sa odvolal. Najvyšší súd vrátil prípad krajskému súdu, ten nás opäť obidvoch oslobodil. Lenže ani tentoraz sme nemali pokoj. Znova zasiahol nespokojný prokurátor, tentoraz Najvyšší súd nariadil, aby sa na krajskom súde vymenil senát. Sudkyňa sa nám ospravedlňovala, že sa nemôže vzoprieť najvyššej inštancii. Museli sme si obaja, ako sa povie, dosedieť trest.“

Najprv to vyzeralo nádejne, dostal sa na otvorené oddelenie v Bratislave do ústavu Žabí majer, kde si odpykávali trest odsúdení za nedbalostné trestné činy. Po týždni komunistickí mocipáni zhodnotili, že mladý kňaz úmyselne poškodzoval socialistické zriadenie a premiestnili do ho väzenia v Želiezovciach. „Negramotných spoluväzňov som mal učil čítať a&nbsp;písať. Zišlo z&nbsp;toho, vedenie väznice sa obávalo, že budem na spoluväzňov ideologicky nesprávne pôsobiť. Pracoval som potom na stavbe či v&nbsp;maštali pri kŕmení dobytka.“ Náročné bolo pre neho zvykať si na spoločnosť recidivistov. „V&nbsp;malej cele sme boli aj šiesti, jeden z&nbsp;nich, vediac, že som kňaz, mi celý deň v&nbsp;kuse rozprával oplzlosti najhrubšieho zrna. V&nbsp;duchu som sa modlil a&nbsp;prosil Boha o&nbsp;silu. Na druhý deň spoluväzňa rozbolel zub, zvíjal sa od bolesti. Hoci som privolal dozorcu, lieky mu podali až večer, nechali ho celý deň trpieť. Potom som však mal od tohto provokatéra pokoj. Nazdával sa, že som pre neho vymodlil trest.“

Ako takzvaný raňajkár mal na starosti roznášanie stravy, bol svedkom toho, ako väzni viedli boj o každý kus jedla. „Hádali sa medzi sebou, kto si zoberie najväčšie jablko. Rešpekt medzi spoluväzňami som si vyslúžil tým, že hoci som bol pri zdroji, nikdy som sa neulakomil na tie najlepšie kusy, naopak, keď bolo ovocia málo, vzdal som sa svojho podielu.“ Komunistické šikanovanie pokračovalo aj po väzení, Jozefa Labudu pravidelne každé štyri roky prekladali z&nbsp;miesta na miesto, pričom si komunisti dali záležať na tom, aby išlo o&nbsp;zastrčené dediny. Jozefovi Labudovi to však nevadilo, hovorí, že ľudí má veľmi rád a&nbsp;na to, aby svedomito vykonával svoje povolanie, nepotreboval ruch veľkomesta.

S&nbsp;Jozefom Labudom sa rozprávame aj o&nbsp;tom, ako väzenie ovplyvnilo jeho vzťahy s&nbsp;okolím. „Najhoršie na tom všetkom bolo, že eštebáci o&nbsp;mne rozširovali nezmysly, vraj som pašoval zlaté kalichy z&nbsp;Poľska. Mnohí uverili. Aj dozorca sa ma vo väzení úplne vážne pýtal, koľko som toho stihol prepašovať a&nbsp;kde to zlato ukrývam. Po rokoch sa mi mladí ľudia z&nbsp;Nemčičian, z&nbsp;farnosti, kde som slúžil, ospravedlnili za to, že ich starí rodičia a&nbsp;rodičia uverili. Dojalo ma to k&nbsp;slzám.“

Praktiky, ktoré opisuje tento kňaz, boli počas bývalého režimu bežné. Eštebáci odporcov režimu či náboženských aktivistov šírením fám v ich okolí kriminalizovali, aby im zničili povesť. Jozef Labuda krátko po tom, ako ho vysvätili za kňaza, tajne vstúpil do rehole premonštrátov, niekoľko rokov po revolúcii rozšíril ich rád aj oficiálne, odsťahoval sa do Česka.

V&nbsp;malej dedine pri Pelhřimove vo Chvojnove je veľmi šťastný, zžil sa s&nbsp;miestnou komunitou, ktorá je veľmi súdržná. „V&nbsp;dedine nemáme ani obchod, ale miestni si tu zriadili spoločenskú miestnosť, ktorú s&nbsp;humorom nazývajú európske informačné centrum. Je tam televízor či výčapný pult. Keď som prišiel do dediny, poctili ma, pretože mi dali jeden z&nbsp;kľúčov. Funguje to tak, že si tam príde kto chce, kedy chce, sám si načapuje pivo, naleje štamperlík a&nbsp;podľa cenníka vhodí do pokladnice peniaze za to, čo konzumoval. Mám veľmi rád ľudí, preto s&nbsp;láskou vykonávam svoje kňazské povolanie. Farár musí byť v&nbsp;prvom rade človek a&nbsp;naše poslanie by sme mali vykonávať srdcom, tvrdosť v&nbsp;našej práci by nemala mať miesto. A&nbsp;keďže som aj športovým fanúšikom, s&nbsp;miestnymi futbalistami absolvujem takmer všetky ich zápasy. Keď súperi niečo oplzlé vykrikujú, naši chlapci ich zahriaknu – buďte ticho, je tu náš pán dekan.“

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Nová slovenská vláda vo svojom programovom vyhlásení uvádza, že má v&nbsp;pláne siahnuť bývalým eštebákom na výsluhové dôchodky. Naša spoločnosť by sa tak po tridsiatich rokoch vyrovnala s&nbsp;režimom, ktorý siahal ľuďom na ľudskú dôstojnosť. Jozef Labuda nás prekvapuje svojím postojom: „Načo je dobré nadávať na nich po takom dlhom období? Mali sme si to zariadiť skôr a&nbsp;lepšie. Hoci som bol vo väzení, nie som zatrpknutý, som za túto životnú skúsenosť vďačný. Práve tam som svoju vieru prežíval, ako sa patrí, držala ma nad vodou. Zažil som veľa ponižovania, ale naučilo ma to pokore, ktorej sa dnes niektorí ľudia tak bránia. Predstavte si, že stojíte dve hodiny úplne nahí v&nbsp;miestnosti, chodia sa na vás pozerať dozorcovia a&nbsp;smejú sa z&nbsp;vás. Keď nás strihali, bavili sa na tom, doriadili nám vlasy tak, aby sme boli ostatným väzňom na smiech.“

Slávny herec Marián Labuda bol známy ako temperamentný a výbušný človek, jeho bratranec je úplný opak. „Mám pokoj v&nbsp;duši, prežívam svoju vieru naplno, odráža sa to aj na mojom správaní. Pán Ježiš povedal, že nám dáva pokoj, ktorý nám svet dať nemôže. A&nbsp;hlavne nepestujem v&nbsp;sebe hnev. Viem dokonca, kto nás udal štátnej bezpečnosti, že sme boli na chate na Muráni, nehnevám sa však na toho človeka. Alebo iný prípad, po 50 rokoch po maturite sme sa spoločne stretli bývalí spolužiaci. Vysvitlo, že jeden z&nbsp;mojich spolužiakov v&nbsp;čase, keď som bol vo vyšetrovacej väzbe, bol riaditeľom v&nbsp;tomto ústave. Na stretnutí ma zaprel, že vraj nevedel o&nbsp;tom, že som tam. Beriem to však športovo. Kňaz je iba človek. Ja tiež. Mám dobré vlastnosti, ale i&nbsp;svoje chyby. Tiež som urobil v&nbsp;živote veľa chýb, hriechov a&nbsp;sklamaní. Preto i&nbsp;takto verejne prosím, ak som niekomu ublížil alebo ho sklamal, aby mi odpustil. Každý deň prosím milosrdného Boha o&nbsp;odpustenie a&nbsp;v&nbsp;tejto milosrdnej láske sa snažím správať k&nbsp;ľuďom.“

Dva osudy Labudovcov: Bratranec slávneho herca sa pre svoje kňazské poslanie ocitol vo väzení

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Anička Slováčková sa podelila o zábery z letnej dovolenky.

Prežila autonehodu, bola v kóme, druhýkrát sa narodila. Dnes na oplátku pomáha núdznym

Malá prechádzka Kostolom Premenenia Pána za zvuku jedinečného organu

Výber pre vás

Dva osudy Labudovcov: Bratranec slávneho herca sa pre svoje kňazské poslanie ocitol vo väzení

Erika Szalayová

Súvisiace články

Slovenská Greta Garbo: Ženy túžiace po šťastí sa na divadelných doskách stali jej osudom

Prečo vyzerá stále tak mlado? MARIE ROTTROVÁ odhalila tajomstvo údajných plastických operácií

Krutá rana osudu pre Johna Travoltu: Vo veku 57 rokov mu zomrela manželka

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Anička Slováčková sa podelila o zábery z letnej dovolenky.

Prežila autonehodu, bola v kóme, druhýkrát sa narodila. Dnes na oplátku pomáha núdznym

Malá prechádzka Kostolom Premenenia Pána za zvuku jedinečného organu

Výber pre vás