Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

V marci pred dvoma rokmi zomrel horský nosič Martin Hurajt (†28), a to pri záchrane turistu. Vo Veľkej Studenej doline vo Vysokých Tatrách sa nešťastne pošmykol na ľadovom podloží a zrútil sa do doliny. Hory nemali zľutovania ani nad 22-ročným turistom, ktorému nosič Martin išiel na pomoc. Martin Maličký vtedy na počesť svojho nebohého kamaráta vydal kalendár, jeho dominantou boli fotografie s vysokohorskou tematikou, ktoré nafotil.

„So snímkami mi pomohli aj kamaráti Paľo Barabáš, Alan Hyža a Paľo Tajboš.“ Pred necelým rokom si hory opäť vyžiadali svoju ďalšiu obeť, tentoraz v Alpách zomrel ďalší tatranský nosič, Martin Škorvánek (†28). Horská komunita dala zbohom ďalšiemu svojmu kamarátovi, Martin Maličký opäť načrel do svojej bohatej zbierky tatranských snímok, aby si v poradí druhým kalendárom uctil svojho mŕtveho kamaráta, spolu pracovali na Téryho chate.

„Bol to taký krásne obyčajný a zároveň ľudskosťou veľký človek. Boli sme dobrí priatelia. Keď sme sa dozvedeli, že Maťo je v Alpách nezvestný, hneval som sa na ľudí, ktorí po sociálnych sieťach šírili dohady typu – je mŕtvy. Prečo nad ním lámali palicu? V horách je možné totiž všetko a dejú sa tam aj zázraky. Možno bol iba v zóne mimo signálu. Veril som tomu do poslednej chvíle, až kým nenašli jeho telo,“ spomína Martin Maličký. Ako veľký milovník hôr a hlavne Vysokých Tatier ročne nafotí aj 15-tisíc snímok.

„Kalendár pre Maťa, tak to bolo pre mňa také veľmi smutné déjà vu.“ Okrem vysokohorských nosičov sa v kalendári vynímajú horolezci, skialpinisti, lyžiari, cyklisti a ľudia spätí s našimi slovenskými veľhorami. Kalendár krstili pred niekoľkými týždňami. „Maťa zabil minuloročný sneh, v Alpách na neho spadla lavína. V doline sme mali ešte dve snehové polia, ktoré vydržali celé leto. Nabrali sme z nich a sneh sme odložili do termosky. Kalendár práve týmto snehom krstil Maťov 4-ročný syn Juraj.“

A keď malé dieťa popri tom podotklo, že sa otec s ním každý deň z neba rozpráva, veľa očí pri krste kalendára zvlhlo.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Katarína Škorvánková pracuje ako lesnícka inžinierka na Správe Národného parku Slovenský raj. Je šéfkou odboru strážcov prírody a celé dlhé roky sa stretávala a stretáva s novinármi práve kvôli svojej práci. Aktuálne sme sa však stretli pre najsmutnejšiu udalosť v jej živote. Ani po niekoľkých mesiacoch po smrti jej najmladšieho syna Martina nedokáže o celej udalosti rozprávať bez sĺz. Keď rodič prežije svoje dieťa, nedá sa s tým zmieriť.

„Otriaslo to mojou vierou. Kladiem si otázku, ako Boh mohol dopustiť, že môj vnuk Jurko bude vyrastať bez otca. Hory však naďalej milujem a k láske k nim budem viesť aj vnuka, tak ako som viedla svojich troch synov. Maťo hory veľmi miloval a nakoniec si ho aj vzali. Sprvoti som sa hnevala na jeho kamarátov, vyčítala som im – ako ste ho mohli nechať samého. Dnes už dokážem akceptovať, že je mŕtvy, nehnevám sa na nikoho, hovorím si, bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Srdce matky sa však nikdy nedokáže zahojiť z rany, ktorú utrpí, keď zomrie jej dieťa.“

Kým ešte malého Jurka nosila manželka nebohého Martina pod srdcom, dnes už mŕtvy horský nosič vymámil od svojej mamy sľub, ktorý plní o štyri roky neskôr. „K láske k horám, k ochrane prírody ma viedol môj otec. Skoro na jar sme si vždy celá rodina vyšli na Tomášovský výhľad či k Tisícročnej kaplnke v Slovenskom raji. S manželom sme podobne vychovávali aj našich troch synov. Maťo vyštudoval na vysokej škole v Tatranskej Javorine odbor stráž prírody.

Už ako študent strednej školy organizoval brigády na čistenie studničiek v Slovenskom raji. Ako 16-ročný začal experimentovať s horolezectvom. Potom pracoval na Téryho chate ako vysokohorský nosič, vo Vysokých Tatrách si našiel aj manželku. Obaja boli veľkí milovníci hôr, skromní ľudia, kúpili si na hypotéku malý byt, bez televízora, mikrovlnej rúry....

Veľmi sa chcel stať vysokohorským vodcom, zahŕňalo to však náročnú prípravu. Pred štyrmi rokmi sa vybral s priateľmi do Kirgizska, aby tam zdolali miestnu sedemtisícovku. Vtedy ma požiadal – ak sa mi niečo stane, postaraj sa, mama, o môjho syna. Boli však opatrní, kvôli zlému počasiu nevyšli až na vrchol, vrátili sa.“

Keď sa kvôli horskému lyžovaniu vybral so svojimi kamarátmi do švajčiarskych Álp, podobne ako všetky mamy na svete, Katarína Škorvánková kládla svojmu synovi na srdce, aby sa jej pravidelne hlásil.

„Bohužiaľ, žiadna intuícia ma nevarovala, že by sa mohlo niečo stať. Všetci rodičia majú strach o svoje dieťa, či je malé, alebo dospelé, už len keď prekročí prah domu. U nás to bolo podobné.“ V Alpách sa Martin Škorvánek vydal sám po trase, ktorú deň predtým zdolali spolu s kamarátmi. Mali sa stretnúť na zjazdovke, Martin však na dohovorené miesto nedošiel. Jeho mama, podobne ako blízki Maťovi priatelia dúfali, že je nažive.

„Trasa nebola uzavretá, takže mala byť relatívne bezpečná. Nešiel mimo značenia. Aj pre tieto skutočnosti, aj pre jeho húževnatosť som verila, že hoci je nezvestný, žije.“ Nakoniec našli jeho telo vďaka lavínovému vyhľadávaču. „Podľa policajnej správy nad ním niekto spustil lavínu. Nespala som celé noci, plakali sme.“ A potom prišli na rad praktické záležitosti, ktoré súviseli s prevozom tela a poslednou rozlúčkou.

„Náklady boli veľmi vysoké, a to 30-tisíc eur, našťastie, Maťo bol poistený. Bolo však okolo toho veľa takzvaných vybavovačiek, keďže Švajčiarsko nie je členským štátom Európskej únie. Prvýkrát v živote som počula slovo apostilácia, je to vlastne overenie dokladov.“

Rodinu však čakala najsmutnejšia a veľmi náročná povinnosť, iba 4-ročnému chlapcovi oznámiť, že ho už otec nikdy nezoberie do náručia a nebude to on, čo ho zoberie v budúcnosti na túry do Vysokých Tatier či Slovenského raja.

„Nevesta sa radila s psychologičkou, ako to má povedať Jurkovi. Zišli sme sa u nich doma celá rodina, doniesla som Jurkovi hračku, aby som mu to aspoň trocha uľahčila. Keď sa dozvedel pravdu, natiahol tú hračku smerom k nebu, aby sa ňou pochválil svojmu otcovi.“

Telo nebohého Martina priviezli na Slovensko v plachte, do večnosti odchádzal v svadobnom obleku. Mal ho oblečený druhýkrát v živote, ako náruživý športovec a milovník hôr totiž garderóbu tohto druhu nepotreboval. Jeho matka sa odmietla pozrieť na tvár svojho mŕtveho syna.

„Navždy si ho chcem pamätať ako človeka s veselým výrazom tváre, žiarivými očami a šarmantným úsmevom. Mal veľmi dobrú srdečnú povahu, dokázal ľudí spájať.“ Na Martina Škorvánka spomína nielen horská komunita vo Vysokých Tatrách, ale aj v Slovenskom raji. Na symbolickom cintoríne na Kláštorisku osadili tabuľu s jeho menom, rezbár Adam Bakoš zase zhotovil na jeho počesť sochu anjela. Keď prší, z očí mu tečú slzy.

„Keď rekonštruovali Téryho chatu, nevedeli nájsť miesto pre asi metrový kríž, ktorý tam bol predtým celé roky. Maťo sa dohodol so správcom, že ho znesie dole a umiestní na symbolickom cintoríne na Kláštorisku. Nikto vtedy netušil, že si sám nesie svoj kríž,“ dodala smutne jeho mama.&nbsp;

Súčasťou Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska sa stalo v&nbsp;tomto roku päť nových prvkov, medzi nimi aj&nbsp;vysokohorské nosičstvo. Návrh na nomináciu predložilo Občianske združenie Nosičský dom – múzeum vysokohorských nosičov.
&nbsp;
Predseda združenia Štefan Bačkor (44) hovorí: „Vysokohorské nosičstvo, aké poznáme z&nbsp;Tatier a&nbsp;Fatry, nemá v&nbsp;Európe obdobu. Vo Vysokých Tatrách sú štyri chaty, kde sa nosí, jedna je v&nbsp;Nízkych Tatrách a&nbsp;jedna vo Veľkej Fatre, okrem toho je ešte aj pár turistických útulní, ktoré sa príležitostne zásobujú nosením (útulňa Andrejcová a&nbsp;útulňa Ďurková v&nbsp;Nízkych Tatrách).&nbsp;Bez nosičov by sa v&nbsp;týchto horách nedalo fungovať. Naše veľhory sú od roku 1949 národným parkom, z&nbsp;tohto dôvodu sa tu nemôžu budovať nákladné lanovky, druhým fenoménom je zase premenlivé počasie, preto musíme na zásobovanie pomocou vrtuľníkov zabudnúť. Sám som zažil návštevy odborníkov z&nbsp;celého sveta, ktorí ostali udivení z&nbsp;nášho fenoménu, ktorý im v&nbsp;dobrom slova zmysle pripomínal stredovek.“
&nbsp;
Komunita nosičov nie je veľmi veľká, ale zato veľmi čulá. Na ich zrátanie sa zatiaľ nikto neodhodlal, pretože to by bolo v&nbsp;rozpore so slobodou, ktorá je hlavným mottom tejto práce, či lepšie povedané životného štýlu. „Sú to ľudia, ktorí pracujú na vysokohorských chatách a&nbsp;vynáškou sa to v&nbsp;ich prípade nekončí. Dôjdu na chatu a&nbsp;pokračujú napríklad činnosťou v&nbsp;kuchyni. Potom je to množstvo dobrovoľníkov, ktorí vynesú náklad niekoľkokrát v&nbsp;mesiaci kvôli fyzickej kondícii, pretože pracujú ako hasiči, policajti, prípadne sú to športovci.“
&nbsp;
Medzi legendy vysokohorského nosičstva patria takí skúsení veteráni, ako napríklad Ladislav Kulanga, Peter Petras, Ladislav Chudík a&nbsp;Viktor Beránek. Hoci sú to páni v&nbsp;rokoch, nedokážu sa vzdať svojej celoživotnej vášne. Zaujímavé je, že pri tejto práci je síce potrebná fyzická sila, musí sa však snúbiť s&nbsp;rozvahou. „Nosič je však v&nbsp;doline úplne sám, odkázaný iba na svoje sily a&nbsp;schopnosti. Musí si vedieť poradiť, keď sa mu rozsype náklad, keď má v&nbsp;ceste prekážky, prípadne vedieť bojovať s&nbsp;nepriazňou počasia,“ dodáva Štefan Bačkor, ktorý pred šiestimi rokmi vybudoval vo Vysokých Tatrách múzeum nosičstva.

Dojemný príbeh z hôr. Kalendár na počesť nosiča Martina (†28) krstil jeho syn snehom z termosky

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Dojemný príbeh z hôr. Kalendár na počesť nosiča Martina (†28) krstil jeho syn snehom z termosky

Erika Szalayová

Súvisiace články

Hrdinský skutok školákov: Z horiacej budovy pomohli zachrániť desiatky detí

Reuma ju nezastavila. Nestarnúca plavecká veteránka a trénerka stále naháňa súperky v bazéne

Uznávaný nožiar začínal s darmi pre známych. Neskôr vyrábal pre Gotta, najnovšie pre pápeža

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás