V dohodnutý deň som kráčal do vydavateľstva. Bol som trochu nervózny, asi ako všetci autori, ktorí sa pokúšajú dostať svoju prácu k čitateľom. Podľa názoru kolegov by môj rukopis mohol čitateľov zaujať. Okrem faktografie o Slovanoch som do knihy dostal rôzne zaujímavé historické príbehy z krajín, v ktorých Slovania žijú. Trochu som bol na seba aj hrdý, že som to dokázal. Veď dejiny a dejepis som v škole spočiatku takmer neznášal. Zmenilo sa to v ôsmej triede. Prišla nás učiť nová mladá a pekná učiteľka, z ktorej som nemohol oči odtrhnúť. Usmial som sa nad tou takmer 40-ročnou spomienkou. Chvíle, ktoré som vtedy prežíval, však boli veľmi silné, príjemné a zakotvili mi v mozgu. Myslím, že ako pubertiak som ju platonicky miloval. Hodiny dejepisu boli pre mňa zrazu najdôležitejšie. Učil som sa, dobiehal som zameškané, no keď ma vyvolala, vybuchol som. Ani slovo. Bol som blízko nej, vnímal som ju a užíval som si ten okamih.

Stálo to za to, aj keď som odchádzal s päťkou. Po čase sa to zmenilo a dokonca ma pochválila. Pred všetkými! A ja som prišiel dejepisu na chuť. Bol môj obľúbený aj na gymnáziu. A históriu som aj vyštudoval. Myšlienky mi prerušila budova vydavateľstva. Recepcia a pár schodov k šéfovi. Sympatický mladík. Až som sa zľakol, či bude mať pre také „stariny“, aké mu nesiem, pochopenie. Sadli sme si a prišla staršia dáma. Spozornel som. Tie oči, materské znamienko pod ľavým okom... Podali sme si ruky a šéf vydavateľstva prezradil, že pani je historička, odborníčka najmä na Slovanov a bývalá učiteľka. A ešte dodal, že je to jeho mama. Spýtal som sa jej, kde učila, hoci odpoveďou som si bol istý. Nemýlil som sa. A tak som po desiatkach rokov sedel oproti svojej platonickej láske, ktorá posúdi moju prácu. Náhoda?