Viera Václavková

Dedka som milovala a&nbsp;prežila som s&nbsp;ním niekoľko pekných prázdnin. Vždy vymyslel nejaké malé dobrodružstvá a&nbsp;tým si ma získal. Aj variť ma naučil. Koláče piecť nevedel, ale keď upiekol kačku, tá bola mňam. Veľa mi rozprával o&nbsp;bylinkách. Pestoval ich, lebo lekárom neveril a&nbsp;liečil sa sám. Ani bankám neveril. Nemal vkladnú knižku ani bankový účet. So šibalským úsmevom hovoril, že banku má doma a&nbsp;tú nikto nenájde. Dával tam dôchodok aj tržbu z&nbsp;predaja vajíčok, hydiny a&nbsp;kozieho syra. Zo zadného vrecka nohavíc vždy vytiahol nejakú bankovku a&nbsp;dal mi ju, aby som si niečo kúpila. Raz dedko na dvore odpadol. Našla ho suseda a&nbsp;zavolala lekára. Kým prišiel, dedko už nežil. Konal sa pohreb a&nbsp;potom naši začali v&nbsp;dome „upratovať“ –&nbsp;hľadať peniaze. Po predĺženom víkende boli izby v&nbsp;perfektnom stave, ale peniaze nenašli. O&nbsp;týždeň sa venovali povale, pivnici ba aj dreváreň a&nbsp;chlievik preskúmali. Nič.

Pýtali sa ma, či neviem o&nbsp;dedovom „skladisku“ peňazí. Nevedela som. Blížilo sa prvé výročie jeho smrti a&nbsp;mne sa dedko prisnil. Bol na dvore a&nbsp;smial sa. Dlhou palicou, ktorou obyčajne zaháňal kozy do chlieva, klopkal na malý výklenok, v&nbsp;ktorom bol lampáš. Prebudila som sa a&nbsp;rozmýšľala som, čo to znamená. Cez víkend som sadla na bi­cykel a&nbsp;vybrala som sa na chalupu. Zamierila som k&nbsp;chlievu, kde bol výklenok. Odložila som lampáš a&nbsp;poometala pavučiny. Výklenok bol obložený kameňmi. Prešla som po nich rukou a&nbsp;jeden bočný akoby sa pohol. Začala som s&nbsp;ním manipulovať a&nbsp;uvoľnila som ho. Kameň bol nalepený na doske a&nbsp;tak zasunutý medzi ostatné. Za ním bol otvor, v&nbsp;ňom kožené vrecko a&nbsp;v&nbsp;obálkach uložené bankovky. Veľa bankoviek. Bolo mi jasné, že som objavila dedkovu banku! Roztriasli sa mi ruky. Peniaze som vrátila na miesto a&nbsp;otvor som zakryla kameňom. Mala som sa tešiť, no bolo mi tak zvláštne. Chýbal mi dedko.